Pelosiová tiež porovnala nepomer medzi americkými a čínskymi clami či medzi povoleným exportom, pričom oba ukazovatele boli v pomere dve percentá voči jednej tretine.
Peking z hospodárskeho vzťahu benefitoval vznikom desiatich miliónov pracovných miest, čo demokratka označila za „najkrutejší podvod zo všetkých“. Podporovatelia nekontrolovaného voľného obchodu s Čínou totiž sľubovali nárast životnej úrovne a pracovných miest pre Američanov. Tým v spolupráci s čínskymi firmami za to isté obdobie vzniklo 170-tisíc pracovných miest.
Upozornila tiež na „transfer technológií“, čo je proces, v rámci ktorého zahraniční investori s vidinou lacnej pracovnej sily môžu začať vyrábať v Číne až po tom, keď povolia vláde skopírovať svoje technológie.
Pripomeňme, že v roku 1996 potvrdil vtedajší demokratický prezident Bill Clinton svoje druhé funkčné obdobie. Politická klíma tých čias dovoľovala vrcholným predstaviteľom obrátiť kritiku do vlastných radov.
Ochudobnenie kritizovali senátori aj za Obamu
K tejto iniciatíve kritiky voľného obchodu zľava sa v roku 2008 pripojil aj nezávislý senátor za štát Vermont Bernie Sanders. Hoci sám nie je členom Demokratickej strany, od svojho prvého zvolenia v roku 2006 pravidelne hlasuje s nimi.
V roku 2008, teda v roku prelomového víťazstva prvého čierneho prezidenta USA Baracka Obamu, senátor Sanders otvorene kritizoval republikánskych predstaviteľov, ktorých podľa jeho opakovaných vyjadrení „platí Wall Street“. Vyčítal im ochudobňovanie amerických robotníkov výmenou za lacné výrobky vyrobené v Číne, túto zodpovednosť pripísal najmä vtedajšiemu Obamovmu protikandidátovi Johnovi McCainovi.
„Mnohé z nových pracovných miest, ktoré sa v súčasnosti v krajine vytvárajú, sú pracovné miesta na čiastočný úväzok a nízko platené. Pred 30 alebo 40 rokmi mohli pracujúci ľudia, ktorí mali možno stredoškolské vzdelanie, ísť a zamestnať sa v továrni – nikdy nezbohatli, nebola to očarujúca práca, ale mali dostatočný plat a výhody, aby sa dostali do strednej triedy,“ pokračoval Sanders v téme v roku 2015.
„Od roku 2001 sme však v Amerike stratili takmer 60-tisíc tovární. A dnes, keď mladí ľudia končia strednú školu, nemajú možnosť pracovať v továrni, mať prácu zaistenú odbormi a mzdy ako v strednej triede,“ upozornil. „Smutnou pravdou je, že sa rútime ku dnu.“
„Obchodné dohody nás stoja milióny dobre platených pracovných miest,“ vyhlásil s tým, že dôsledkom je tiež znižovanie miezd. Pripomenul, že Clinton v roku 1993 sľuboval vznik 200-tisíc nových pracovných miest v dôsledku prijatia dohody o voľnom obchode s Kanadou a Mexikom (NAFTA). Ten istý argument podľa neho použila aj konzervatívna nadácia Heritage Foundation, a tiež dlhoročný líder senátnych republikánov Mitch McConnell. „Stal sa presný opak,“ dodal.
Obchodná dohoda s Čínou stála Spojené štáty tri milióny pracovných miest a následný obchodný deficit predstavoval oproti 83 miliardám dolárov v roku 2001 niekoľkonásobne viac - 342 miliárd dolárov v roku 2015, pokračoval.
Sanders v tom čase varoval pred Obamom navrhovanou dohodou o transpacifickom partnerstve (TPP), ktorá by ďalej otvorila americké trhy produktom z juhovýchodnej Ázie či Južnej Ameriky. Hoci prezident sľuboval „vyrovnanú hru“ v otázke výrobnej ceny tovarov, senátor z Vermontu pripomenul, že priemerná mzda v továrni vo Vietname je 56 centov na hodinu, čo je v USA nepredstaviteľné.
Demokrati tlačili aj Trumpa do tvrdšieho prístupu k Číne
Dlhoročný líder demokratov v Senáte Chuck Schumer sa rovnako pripojil k výzvam na obmedzenie celosvetového voľného obchodu. Kritizoval dokonca vtedajšieho prezidenta Donalda Trumpa za to, že navzdory „tvrdej predvolebnej rétorike“ doteraz nesprísnil colný režim. Vyzval ho, nech pritvrdí.
„Na základe jeho predvolebnej rétoriky by ste si mysleli, že prezident Trump bude tvrdší, kým Čína kradne naše rodinné klenoty,“ povedal senátor za štát New York v októbri 2017. Republikánsky prezident sprísnil colný režim voči Číne až od januára 2018.
„Toto mali prijať v prvých dvoch mesiacoch tejto administratívy,“ skritizoval ministra obchodu Wilbura Rossa. Avizoval tiež, že senátni demokrati pošlú Bielemu domu otvorenú výzvu na sprísnenie ciel voči Pekingu.
Rovnako však kritizoval aj predošlých prezidentov, menovite Georgea Busha a Baracka Obamu, za to, že netlačili na Svetovú obchodnú organizáciu (WTO) s cieľom prehodnotiť status Číny ako „rozvojovej krajiny“.
Schumer o rok neskôr Trumpa pochválil za to, že pritvrdil v obchodných vzťahoch. „Čína nás využíva už dve desaťročia, kradne nám duševné vlastníctvo, čo znamená, že nám kradne dobre platené pracovné miesta. A úprimne povedané, v tejto otázke – nie v mnohých, ale v tejto otázke – mám k prezidentovi Trumpovi bližšie než k prezidentom Bushovi alebo Obamovi,“ povedal na okraj hlasovania v Senáte.
Dodatok na záver: Clintonov DOGE a Obamove škrty
Rovnako kritizovanou iniciatívou Trumpovho druhého funkčného obdobia je aj Úrad pre efektivitu vlády (DOGE), ktorého hlavnou tvárou je miliardár Elon Musk. Hoci nie je jeho riaditeľom ani tímlídrom, na svojej sieti X pravidelne zverejňuje údaje federálnej vlády, ktoré prinajmenšom pôsobia podozrivo z hľadiska možnej korupcie.
DOGE sa pod Muskovým neoficiálnym vedením sústreďuje na znižovanie počtu federálnych zamestnancov. Už pred voľbami, v novembri 2024, sa miliardár v šou Tuckera Carlsona rétoricky pýtal, ako je možné, že existuje 428 federálnych agentúr. Pripomenul vtedy, že toto číslo je takmer dvojnásobné oproti počtu rokov, počas ktorých existujú samostatné Spojené štáty.
Nejde však o prvú iniciatívu tohto typu. Stratégiu RIGO (ReInventing Government) predstavili v roku 1993 práve prezident Bill Clinton a jeho viceprezident Al Gore. Cieľom bolo znížiť výdavky federálnej vlády o 108 miliárd dolárov v priebehu piatich rokov, a to znížením počtu zamestnancov o 12 percent, spájaním jednotlivých agentúr či zrušením kancelárií mimo hlavného mesta Washington DC.
Gore vo svojej správe argumentoval tým, že existencia Dištriktu Kolumbia ako sídla federálnej vlády vyplýva z ústavy, a preto tam majú sídliť všetky agentúry.
Obama počas svojho prvého obdobia v roku 2011 tiež predstavil plán šetrenia na výdavkoch jednotlivých ministerstiev, pričom sľuboval zníženie deficitu o „miliardy dolárov“.
„Nemusíme čakať, kým Kongres urobí niečo s nehospodárnymi výdavkami,“ avizoval Obama. Práve legislatíva totiž rozhoduje o pridelení finančných prostriedkov na konkrétne vládne programy, prezident ich však môže zrušiť – ak vyplývajú z jeho právomoci zriaďovania dočasnej autority.
„Identifikovali sme tisíce vládnych budov, ktoré sú už roky prázdne. Týchto nehnuteľností sa teda zbavujeme, čím Američanom ušetríme miliardy dolárov,“ dodal s tým, že zamestnanec ministerstva obchodu „našiel spôsob, ako ušetriť dva milióny dolárov ročne na ich účtoch za mobilné telefóny“, a pracovníčka ministerstva vnútornej bezpečnosti „šetrí desiatky miliónov tým, že zmenila spôsob, akým ministerstvo nakupuje tovar a služby“.
Výmena pozícií nie je ničím novým
Ako vidno, ochrana vnútorného trhu a znižovanie vládnych výdavkov na úkor rozpočtovej rovnováhy boli v posledných dvadsiatich rokoch témy Demokratickej strany. Dvojica hlavných strán si však v minulosti niekoľkokrát vymenila svoje politické pozície, preto ani tento vývoj nie je z dlhodobého hľadiska prekvapivý.
Republikánska strana Abrahama Lincolna sa zasadila o zrušenie otroctva – pre ktoré viedla občiansku vojnu proti Juhu – a obdobie, ktoré nasledovalo po procese opätovného zjednotenia a počas ktorého vládli - až na pár výnimiek - samí republikáni, sa nazýva Progresívna éra. Dnes si však progresivizmus a „nekončiaci boj za občianske práva“ spájajú Američania skôr s demokratmi.
Pravo-ľavé delenie sa koncom 19. storočia držalo náboženského rozdelenia na „pietistov“ a „liturgistov“, teda na metodistov, presbyteriánov či evanjelikálov [nasledovníkov kalvinizmu, pozn. red.] na republikánskej strane a katolíkov a luteránov na strane druhej. Pietisti tiež naliehali na to, aby vláda kontrolovala morálku svojich občanov, v dôsledku čoho tlačili na prohibíciu, demokratickí voliči boli zväčša proti.
Až v 30. rokoch 20. storočia sa za demokratov postavili odbory a v roku 1932 volili obyvatelia väčších miest väčšinou Demokratickú stranu. Išlo o radikálny prelom v straníckom rozložení. Demokrati na historickom Juhu si napriek tomu udržali svoju pozíciu, ktorú mali od konca občianskej vojny, čo sa zmenilo zase v 60. a 70. rokoch.
Delenie na konzervatívcov a liberálov, nacionalistov a globalistov či „biele goliere z Wall Streetu“ a odborárov, v prípade amerických politických strán nestačí, čoho dôkazom je aj graduálna zmena prístupu k clám a ochrane vnútorného trhu. Demokrati však svoj prístup zmenili v dôsledku nástupu Donalda Trumpa do vrcholnej politiky.
Ak bude ich jediným programom to, že „nie sú Donald Trump“, môže ich stihnúť osud Whigovskej strany.
Išlo o silno liberálnu stranu, ktorá dokonca zdieľala svoj názov s predchodkyňou britských Liberálnych demokratov, a ich jediným programom bola opozícia voči siedmemu prezidentovi Andrewovi Jacksonovi. Keď ten zorganizoval práve Demokratickú stranu, ktorá podporovala veľký priemysel a plantáže s otrokmi, whigovia sa od toho dištancovali.
Keď však Jackson v roku 1837 v Bielom dome skončil, whigovia stratili základ svojho programu a rozpadli sa. Z ich zvyškov a z hnutia Slobodná pôda neskôr vznikla Republikánska strana.
Whigovia sa tak dostali do histórie ako strana, ktorá zanikla, pretože ich jediným heslom bolo: „Nie sme Andrew Jackson.“
