Čo chceme? Rodinná politika musí niekam jasne smerovať, diskutujme najprv o tom

Patrik Daniška vo svojom komentári opisuje tri modely rodinnej politiky štátu – konzervatívnu, liberálnu a marxistickú či progresivistickú. V určitom kontexte snáď môžu byť tieto nálepky užitočné, no často môžu zahmlievať skutočný problém, ktorému v debate o rodinnej politike čelíme. Zatiaľ čo diskusie sa vedú o nástrojoch rodinnej politiky, zdá sa, že v spoločnosti chýba zhoda na jej cieľoch.

Čo konzervujú konzervatívci?

V oblasti zosúlaďovania pracovného a rodinného života Patrik Daniška charakterizuje rôzne typy rodinnej politiky nasledujúcim spôsobom: V konzervatívnom modeli, ktorý nazýva tiež prorodinným, štát vytvára podmienky, aby sa matka nemusela po pôrode vrátiť do práce. V liberálnom modeli štát vytvára podporu pre akékoľvek rozhodnutie rodičov, či už je to práca alebo starostlivosť o dieťa. Napokon v marxistickom či progresivistickom modeli sa štát usiluje dostať matku čím skôr do práce.

Priradenie konkrétnych označení k jednotlivým modelom je však nekonzistentné. Nepochybne marxisti preferovali a preferujú prácu pred rodinou a v tomto duchu formulovali svoje politiky. Nie je však zrejmé, čím je prorodinný model konzervatívny. Pred nástupom rôznych druhov socialistických myšlienok bola rodina považovaná za súkromnú záležitosť a nebola predmetom štátnych politík.

Spoločným znakom všetkých troch opísaných modelov je aktivita štátu, líšia sa len v tom, aké ciele štát sleduje. V podstate ide o tri socialistické modely. Konzervatívny model nie je návratom k predsocialistickému prístupu. Liberálny model nie je založený na slobode od štátnych zásahov v duchu klasického liberalizmu. Konzervatívny model Patrika Danišku má konzervovať nastavenie rodinnej politiky, ktoré sa v Československu presadilo v 60. až 80. rokoch minulého storočia.

Prorodinná alebo propopulačná politika

Skutočnosť, že politiku presadila tá či oná vláda, ešte nemusí znamenať, že ide o zlú politiku. Rodinná politika socialistického Československa bola veľmi zvláštna. Neodrážala len oficiálne ciele zvýšenia pôrodnosti, ale brala tiež do úvahy domáce psychologické výskumy, ktoré zdôrazňovali dôležitosť väzby matky a dieťaťa v prvých rokoch života.

Argument záujmov dieťaťa je práve to, čo odlišuje našu rodinnú politiku od západných štátov, a predsa zaznieva dosť málo. V tomto smere ide argumentácia Patrika Danišku správnym smerom. Obvykle sa diskusia redukuje na potrebu zvyšovať pôrodnosť, prípadne konfrontovanú so snahou o čo najvyšší produkt ako synonymum blahobytu.

Napokon nejde len o debatu o podpore matiek. Podobne sa uskutočňovali diskusie o reforme dôchodkového systému a uplatnení rodičovského piliera. Určitý redukcionizmus je pochopiteľný, keďže kvantifikovateľné veličiny diskusiu zjednodušujú. Na druhej strane sa však v diskusii stráca mnoho dôležitého a nakoniec sa obmedzuje len na debatu o súčasnom a budúcom materiálnom blahobyte jednotlivých skupín.

Nejasné ciele rodinnej politiky a príliš mnoho dobra

Len fakt, že v minulosti boli rodiny väčšie a že matky možno trávili s deťmi viac času, nečiní prorodinnú politiku konzervatívnou. Tieto javy neboli dôsledkom štátnej politiky. Naopak, štátna politika často napáchala mnoho škôd, ako upozornil Charles Murray v knihe s priliehavým českým titulom Príliš mnoho dobra, a nedávno i šéfredaktor Štandardu Jaroslav Daniška. Rovnako ako pri dôchodkoch a ďalších politikách však už zrejme nemá zmysel uvažovať na tým, ako veci fungovali v minulosti, ale nastavovať politiky tak, aby smerovali k dobrým cieľom v súčasnom kultúrnom a psychologickom rámci.

Problémom verejnej diskusie je, že sa debatuje najmä o nástrojoch a pramálo o cieľoch. Škôlky a jasle sú nástroje, prídavky na deti a daňové bonusy sú nástroje, materská a rodičovská dovolenka sú nástroje. Diskusia o tom, či by štát mal platiť viac alebo menej, všetkým alebo niektorým, dlhšie alebo kratšie, by mala byť podriadená dobre definovaným cieľom. Ťažko dôjdeme k zmysluplných výsledkom, keď jednotliví účastníci verejnej debaty chcú tieto nástroje používať s rozličnými zámermi.

Milton Friedman kedysi vyjadril presvedčenie, že v prípade cieľov hospodárskej politiky sa zhodneme. Debata o nástrojoch potom môže a má byť čisto odborná a pozitívna, očistená od hodnotových súdov. Jednotlivé štátne zásahy buď vedú, alebo nevedú k želaným cieľom, a odpoveď na túto dilemu možno získať empirickým skúmaním. Ak však zhoda na cieľoch v spoločnosti neexistuje, tento prístup fungovať nebude.

Či už teda budeme diskutovať o podpore matiek malých detí, o finančných príspevkoch rodičom, o dôchodkoch či o iných politikách vo vzťahu k rodine, na prvom mieste by sme mali definovať, čo chceme dosiahnuť. Následná debata o nástrojoch bude potom omnoho jednoduchšia.