Jeho centristický blok zostal politickou menšinou, ktorá vládla pomocou „barrage républicain“. Ide o uhladené označenie pre systematické vylučovanie krajne pravicových alebo krajne ľavicových strán blížiacich sa k moci.

Macronova legitimita preto od začiatku čelila pretrvávajúcim výzvam, ktorých príkladom boli intenzívne sociálne nepokoje, ako napríklad protesty „žltých viest“ v rokoch 2018 a 2019, či rozsiahly odpor voči jeho dôchodkovej reforme v roku 2023.

Voľby v roku 2022 potvrdili nové roztrieštenie politickej scény, ktoré vzniklo v dôsledku Macronovho prvého víťazstva. Pozície sa upevnili okolo troch súperiacich blokov. Macron len tesne udržal moc tým, že porazil Marine Le Penovú so ziskom 58,5 percenta, čo je výrazný pokles oproti jeho výsledku v roku 2017. Odráža to posilnenie opozície.

Odvtedy sa Francúzsko dostalo do obdobia výraznej politickej nestability: časté zmeny vo vláde, rezignácie ministrov a inštitucionálne konflikty ilustrujú oslabovanie piatej republiky. Túto nestabilitu zhoršili zásahy súdov, čoho príkladom je odsúdenie Nicolasa Sarkozyho v roku 2021 za korupciu a ovplyvňovanie, odsúdenie Françoisa Fillona v roku 2020 za zneužitie verejných prostriedkov a nedávny zákaz pre Marine Le Penovú kandidovať vo voľbách v roku 2027.

Uvedené prípady zvýrazňujú rastúce napätie v politickej aréne, ktorú sa justícia zúfalo snaží udržiavať ako čisto „republikánsku“, potvrdzujúc svoju silnú politickú úlohu vo Francúzsku. Výsledkom Macronovho vládnutia sú tri strany, tri mocnosti, pochybné oddelenie politiky od justície a výrazná spoločenská nestabilita.

Systém bez kotvy

Rozhodujúcou otázkou teraz je, kto môže zdediť túto rozdrobenú politickú scénu. Macronovo centristické dedičstvo zostáva po jeho búrlivom druhom funkčnom období poznačené. Popularita súčasného prezidenta prudko spadla a až 79 percent francúzskych voličov vyjadrilo nespokojnosť, čím sa zaradil medzi najmenej obľúbených prezidentov piatej republiky – hneď po Françoisovi Hollandovi.

Možní nástupcovia v rámci centristického bloku – bývalý premiér Édouard Philippe a aktuálny šéf Obrody Gabriel Attal – momentálne dosahujú v prieskumoch 18 až 24 percent, čím značne zaostávajú za predstaviteľkou krajnej pravice Marine Le Penovou, ktorej preferencie neustále prekračujú 30 percent.

Francúzske obavy vzhľadom na prisťahovalectvo, dane a sociálnu súdržnosť zvyšujú celkovú neistotu. Bez kandidáta alebo strany, ktorí by boli schopní dosiahnuť širšiu zhodu, naberá politická jednota Francúzska stále výraznejšie trhliny.

Dvere sú otvorené potenciálnym radikálnym zmenám. Po nedávnom rozhodnutí súdu, ktorý Marine Le Penovej zakázal na päť rokov uchádzať sa o úrad pre spreneveru, jej strana Národné združenie (RN) paradoxne prudko posilnila a v prieskumoch sa pevne drží v rozpätí 31 až 36 percent.

Viac než 57 percent voličov považovalo súdny verdikt za oprávnený, no mnohí prejavili pochybnosti a dokonca aj líder krajnej ľavice Jean-Luc Mélenchon ho spochybnil.

Macronovo hnutie sa zmieta v neistote. Mladistvý šarm Gabriela Attala ani osvedčená umiernenosť Édouarda Philippa nemusia celkom stačiť na obnovenie dôvery skeptického elektorátu. S blížiacim sa rokom 2027 zaznieva kľúčová otázka: dokážu sa rozštiepený stred a rozdelená ľavica zjednotiť aspoň natoľko účinne, aby vytvorili protiváhu voči vzmáhajúcej sa krajnej pravici?

Hazardná hra

Táto jednota je skôr nutnosťou zo zúfalstva než životaschopným riešením. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Attal alebo Philippe by mohli tesne predbehnúť RN, no iba v prípade, ak by sa celé spektrum od rozhádaných centristov až po neochotných ľavičiarov jednoznačne dohodlo na jedinom kandidátovi.

Uvedená jednota je prinajlepšom nepravdepodobná. Hlboké ideologické rozpory naďalej pretrvávajú vo veciach ekonomickej reformy, prisťahovaleckej politiky, dôchodkovej reformy a policajnej brutality. Tie sa rozhoreli najmä po zabití Nahela Merzouka a Macronovom neoblomnom postoji k dôchodkovej reforme.

Pokiaľ RN nenazbiera prekvapivo nadpolovičnú väčšinu už v prvom kole, v dôsledku vyššie uvedených dôvodov budú voľby v roku 2027 opäť pripomínať nedávny chaos s ďalším kŕčovitým republikánskym frontom. Proti krajnej pravici sa ledva pozbiera do krehkej koalície, ktorá bude odsúdená na patový stav a legislatívnu paralýzu, tak ako tomu bolo už počas parlamentných volieb v roku 2024. 

Zhrnutie 

Macronovo druhé funkčné obdobie sa blíži ku koncu a politický stred je rozdrobený, Francúzsko sa tak rúti k roku 2027 v politickom voľnom páde. Kolaps tradičných strán zrodil nový trojstranný zápas: krajná pravica, krajná ľavica a rozháraný centristický tábor. Prežije macronistické dedičstvo bez svojho architekta? Zdá sa, že nie. Pokiaľ sa nevynorí zjednocujúca osobnosť alebo platforma, Francúzsku hrozí volebný pat medzi extrémami, ktorý by mohol ochromiť vládnutie a vystaviť demokratické inštitúcie republiky krajnej skúške.