Mozart financií: výsledky falošne liberálneho prezidenta

Emmanuel Macron, oslavovaný ako ekonomický zázrak, sa v roku 2017 dostal do prezidentského kresla na základe centristickej, proeurópskej a proobchodnej platformy. Sľuboval, že Francúzsko prejde reformami. Štát mal byť štíhlejší, konkurencieschopnejší a modernejší, pričom si mal osvojiť novú formu liberalizmu.

Po ôsmich rokoch je hodnotenie nejednoznačné. Iba 29 percent francúzskych občanov ho hodnotí ako dobrého prezidenta a jeho legitimita sa spochybňuje naprieč politickým spektrom: od radikálnej ľavice až po krajnú pravicu.

Macron sa objavil akoby odnikiaľ. Jeho aura sa vytvorila počas krátkeho, no o to ospevovanejšieho pôsobenia vo firme Rothschild & Co., v ktorej údajne pomohol uzatvoriť dohodu v hodnote deväť miliárd eur. Išlo o prevzatie divízie detskej výživy firmy Pfizer spoločnosťou Nestlé, pričom porazil domácu spoločnosť Danone. Dva roky po príchode do spoločnosti sa stal riadiacim spoločníkom.

Mohli by sme povedať, že je to dokonalý príbeh: brilantný technokrat s rozvahou vyjednávača, ktorú neocenia všetci, najmä nie na strane socialistov. Ako sám povedal: „To, čo som robil v súkromnom sektore, mi dnes veľmi pomáha. Nie je na škodu mať skúsenosti z obchodu, skôr než ho začnete riadiť.“

V roku 2012 sa pripojil k francúzskemu socialistickému prezidentovi Françoisovi Hollandovi, v roku 2014 sa stal ministrom hospodárstva a v roku 2016 rezignoval a založil si vlastnú stranu. Toto rozhodnutie, ktoré urobil ešte počas riadenia hospodárskej politiky, vydláždilo cestu kampani, ktorá mala prekonať staré politické rozpory. Sľuboval nový druh liberalizmu. Niečo efektívnejšie, elegantnejšie.

Melódia veľmi zvláštneho liberála

Macronovo prvé funkčné obdobie skutočne znelo ako liberálna predohra: zrušenie dane z bohatstva (s výnimkou nehnuteľností), zavedenie 30-percentnej rovnej dane z kapitálových výnosov, zmiernenie pracovného práva, zníženie dane z príjmov právnických osôb z 33 percent na 25 percent a spustenie iniciatívy „Zvoľte si Francúzsko“, ktorá len v roku 2023 prilákala zahraničné investície vo výške 15 miliárd eur.

Táto politika si vyslúžila ovácie podnikateľských lídrov a investorov, ktorí francúzsky daňový systém už dlho považovali za nepriateľský. Na chvíľu sa zdalo, že by sa krajina mohla stať kontinentálnym vzorom pre reformy na strane ponuky.

V pozadí protrhovej choreografie sa však štát čoraz viac rozrastal. Verejný dlh vyskočil z 2,2 bilióna eur v roku 2017 na viac ako 3,1 bilióna eur v roku 2024, čo predstavuje bezprecedentný rast, ktorý len čiastočne možno pripísať výdavkom súvisiacim s obdobím pandémie. Rozpočtová trajektória naznačuje hlbší štrukturálny posun. Macron štát zďaleka nezoštíhlil, iba ho prezliekol do nového kabáta.

Tvrdí o sebe, že nie je „ani ľavicový, ani pravicový“. Jeho politika naznačuje niečo ešte nejasnejšie: nákladné vyvažovanie. Miliardy sa utrácali na stabilizáciu kúpnej sily, podporu dopytu a utíšenie sociálnych nepokojov, pričom štrukturálne prínosy sa takmer neukázali.

Vláda stanovila strop na rast cien energií na 15 percent namiesto 45 percent, čo vyšlo štát na viac než 45 miliárd eur. Posilnili sa sociálne transfery: zvýšili sa minimálne dôchodky, invalidné dávky a takzvaný bonus za pracovnú činnosť. Študenti dostávali stravu už za jedno euro. Zaviedli sa raňajky pre školákov zadarmo. Dotácie MaPrimeRénov’ a MaPrimeAdapt, určené na renovácie a podporu starnutia v domácom prostredí, presiahli sumu päť miliárd eur. V konečnom dôsledku však žiadne z týchto opatrení neodhalilo dlhodobú hospodársku víziu.

Úverové agentúry si to všimli. Agentúra Standard & Poor's, ktorá hodnotí kvalitu francúzskeho štátneho dlhu, od Macronových prvých zásahov do hospodárskej politiky za Hollanda priebežne znižovala rating krajiny, ktorý z AAA spadol až na stupeň AA− v máji 2024. Zdá sa teda, že tento nový Mozart nedokázal pozdvihnúť celkový stav francúzskej ekonomiky.

Zníženie ratingu v skutočnosti odráža viac než len nafúknutie deficitu. Signalizuje medzinárodné pochybnosti o štrukturálnej schopnosti Francúzska zosúladiť rast s fiškálnou disciplínou – čo je výzva, ktorú Macron sľúbil zvládnuť, no iba ju odložil bokom.

Kúpna sila: rozladená realita

Sila ekonomického projektu sa v konečnom dôsledku ukazuje v každodennej realite. Aj tu zaznieva melódia macronizmu čoraz disharmonickejšie. Vláda určite nezanedbala veľkolepé opatrenia: zvýšenie minimálnej mzdy o 19,36 percenta medzi rokmi 2017 až 2024, daňové úľavy na nadčasovú prácu či mimoriadne bonusy, ako napríklad prémia zo zisku firmy, ktorú získalo 6,8 milióna zamestnancov.

Prudký rast kúpnej sily v roku 2022 na úrovni 3,4 percenta pritom nebol prejavom štrukturálneho zlepšenia, ale skôr výsledkom prechodnej podpory z obdobia pandémie, teda cenových stropov energií, inflačných bonusov a štátnych dotácií. V roku 2023 už nastavené tempo vyprchalo a rast sa prepadol na 0,8 percenta.

Za touto zdanlivou štedrosťou sa však skrýva triezvejšia realita. Podľa agentúry DARES dostávalo v roku 2023 minimálnu mzdu 17,3 percenta pracovníkov v súkromnom sektore (okrem poľnohospodárstva) v porovnaní s 12 percentami v roku 2021. Tento päťbodový skok za dva roky poukazuje na štrukturálny problém: minimálna mzda, pôvodne zamýšľaná len ako spodná hranica, sa stala štandardom pre takmer každého piateho zamestnanca. V kontexte vysokej inflácie síce zvýšenie minimálnej mzdy pomohlo podržať kúpnu silu, no zároveň spoľahlivo zmrazilo priemerné mzdy.

Výsledné sociálne napätie je viditeľné. Len v roku 2022 počet krádeží v obchodoch vzrástol o 14 percent, čo presne odráža radikálne zdraženie potravín v supermarketoch o 16,3 percenta za jediný rok. Bonusy sa stali len tlmiacim prostriedkom uviaznutých rokovaní o platoch. Štát sa stal náhradou za pokrivený výrobný systém. 

To, čo Macron v skutočnosti skomponoval, nie je ozdravenie, ale skôr delikátne ekonomické balansovanie na napnutom lane: kupovanie času za miliardy, no bez oživenia podnikových marží či mzdovej dynamiky.

Zhrnutie 

Macron sľuboval liberálnu symfóniu, no dodal štátom dotovanú improvizáciu – uhladenú v tóne, no nesúrodú v štruktúre. Kúpna sila vzrástla, dlh však vyletel nahor o takmer jeden bilión eur a úverový rating Francúzska sa prepadol. Celé to odhaľuje paradoxnú povahu Macronovho dedičstva: rétorická glorifikácia trhového liberalizmu a propodnikateľských opatrení mala obmedziť štátne zásahy, namiesto toho ich ešte pevnejšie ukotvila. Takéto napätie, aj keď chrániace záujmy trhu, zároveň spochybňuje skutočnú dôveryhodnosť neoliberálnej ideológie a znepokojuje investorov aj politikov. Keďže obavy o fiškálnu udržateľnosť, sociálnu spravodlivosť a autonómiu trhových síl zatieňujú krátkodobú ekonomickú stimuláciu, Macronov experiment po sebe nezanecháva reformu, ale len majstrovsky skomponovanú ilúziu.