Koniec amerického experimentu? Rooseveltov New Deal ako predobraz Trumpovej Ameriky

Samozrejme, americkí prezidenti vždy čelili žalobám a bránili sa im rôznymi spôsobmi. Joe Biden sa napríklad dvakrát pokúsil presadiť očividne protiústavné odpustenie študentských pôžičiek. „Najvyšší súd to zablokoval, ale to ma nezastavilo,“ povedal, keď oznamoval svoj druhý pokus.

A v posledných dňoch svojho funkčného obdobia vyhlásil, že 28. dodatok ústavy považuje za ratifikovaný - napriek konsenzu právnickej obce, s ktorým sa donedávna oficiálne stotožňovala aj jeho administratíva, že dodatok nesplnil podmienky platnosti. Študentské pôžičky však boli zjavnou politickou šarádou a každý bral dodatok ako blud starého pána, o ktorom sa ani neoplatí polemizovať.

V Trumpovej ofenzíve však samotná kvantita mení kvalitu - je to lavína, v ktorej strácate orientáciu. A po druhé ide nová administratíva do týchto sporov agresívne, často zradne, odhodlaná dosiahnuť svoje.

Ľudia v Amerike, ktorí sa snažia zmeniť právnu situáciu v nejakej oblasti, to spravidla robia strategicky - hľadajú spory a súdy, ktoré sú najpriaznivejšie pre zmenu doktríny. Trumpova administratíva predvádza súboj bez pravidiel.

Pocit, že sa niečo zásadne mení, je všadeprítomný. Ale čo?

„Súdy ho zastavia!“ je typická reakcia, s ktorou Američania zvyknú vnímať politika, ktorý to príliš preháňa. Túto závideniahodnú dôveru v autoritu justície však teraz narúša pocit, ktorý nie každý chce pripustiť: A čo ak nezastavia? Nie preto, že by ním vymenovaní sudcovia išli Trumpovi po ruke, to je len obvyklá rétorika demokratov. Jednoducho preto, že ich nepočúvne.

Ako vždy, v prípade Trumpa je ťažké predpovedať, ktorým smerom sa lavína bude valiť, koridor možných trajektórií je veľmi široký. Jedným z modelov správania je využívanie súdneho systému na politický prospech. Číre, nehorázne zneužívanie moci, ale s obmedzenými dôsledkami.

Príklad: už minulý rok začali federálne orgány stíhať starostu New Yorku Erica Adamsa za korupciu. Potom však Adams začal pekne hovoriť o prezidentovi Trumpovi, ktorý zasa začal pekne hovoriť o ňom, načo ministerstvo spravodlivosti vo februári vydalo príkaz na zastavenie stíhania. Pretože Adams údajne „pomáhal Trumpovi realizovať jeho imigračnú politiku“ - tak to tam uviedli. Prokurátorka Danielle Sassoonová, ktorá viedla obvinenie, pre toto odstúpila, (a to nebola žiadna liberálka - bývala asistentkou legendárneho konzervatívneho sudcu Antonina Scaliu a členkou konzervatívnej Federalistickej spoločnosti. To len dokazuje, že právnici, ktorí sú ideologicky blízki republikánom, nemusia byť nevyhnutne povoľní).

Pes, ktorý (zatiaľ) nehryzie

Ďalší model môžeme označiť ako pes, ktorý (zatiaľ) nehryzie. Trump vymenoval za prokurátora pre Washington D.C. istého Edwarda Martina, advokáta niekoľkých osôb odsúdených za výtržnosti okolo udalostí vo washingtonskom Kapitole zo 6. januára 2021.

Martin sa teraz vyhráža stíhaním rôznych demokratických kongresmanov za ich výroky a na Twitteri píše, že „ako právnici prezidenta Trumpa hrdo bojujeme za to, aby sme chránili jeho líderstvo“ a „ostražito stojíme proti subjektom, ako je agentúra AP, ktoré odmietajú dávať Ameriku na prvé miesto“ (pravdepodobne preto, že agentúra AP nepoužíva pre Mexický záliv Trumpom zavedený názov „Americký záliv“).

Je to dosť „ urválkovský“ tón, ale predsa len sa možno utešovať tým, že súdy by sa s takýmito žalobami určite popasovali. Do tejto kapitoly možno zaradiť aj výzvy na začatie impeachmentu proti „nevlasteneckým“ sudcom, ktoré zaznievajú najmä od kongresmanov MAGA.

Ďalší model ponúka imigračná politika

Ďalší model ponúka imigračná politika. Ten je už zaujímavejší. Vyznačuje sa tým, že Trumpovi ľudia, v prvom rade pravdepodobne jeho spolupracovník z prvého obdobia Stephen Miller, sú dôverne oboznámení s fungovaním imigračných predpisov. Z tohto dôvodu odvážne používajú také nástroje, ako je vyhlásenie výnimočného stavu na hraniciach, označenie venezuelského gangu Tren de Aragua za teroristickú organizáciu, alebo odvolanie sa na starý zákon o nepriateľoch cudzincov (Alien Enemies Act).

Nie bezdôvodne sa tiež domnievajú, že celý imigračný systém sa už dávno vymkol z legitímnych, zákonom stanovených koľají a ľudí, ktorí ho prevádzkujú, považujú za nepriateľov, ktorých treba poraziť alebo obísť.

Zákon skutočne dáva výkonnej moci veľkú voľnosť pri zaobchádzaní s prisťahovalcami. Ale primerane - primeraným právnym postupom, teda „riadnym súdnym procesom“, ako to výslovne zaručuje piaty dodatok ústavy „každému človeku“, nielen občanovi.

A potom vidíme také výmysly, ako je tvrdenie administratívy, že v čase, keď súd zastavil deportáciu osoby, bolo lietadlo, ktoré ho prevážalo, už mimo vzdušného priestoru USA. Občas sa ukáže, že niektorí možno majú pravidlá dobre naštudované, ale na nižších úrovniach sa opakuje starý Trumpov problém, že nemá dostatok kvalitných zamestnancov.

Hovorkyňa imigračného úradu napríklad zverejnila, že člena Tren de Aragua deportovali a doložila to fotografiami jeho tetovania. Dodala, že príslušníci služby majú zrejme hlbšie informácie o príslušnosti ku gangu než len tetovanie. Lenže počas obžaloby sa ukázalo, že aspoň v niektorých prípadoch to tak nie je, že v skutočnosti vychádzali len z katalógu tetovaní, ktorý zozbierali z „otvorených zdrojov na internete“.

Je to ešte väčšmi náhodné ako katalóg fotografií „závadných“ účesov, ktoré možno vidieť v múzeu Stasi. Bolo by komické, keby na základe toho neposlali človeka do väzenia v Salvadore, z ktorého niet návratu. Veľká časť voličov však bude na Trumpovej strane.

Právne najzaujímavejší spor

Obrysy ďalšieho modelu sa potom dajú nájsť za hromadným prepúšťaním na rôznych úradoch, odstraňovaním ich šéfov a podobne. Toto je, ak Amerika neupadne do bezprávia, asi právne najzaujímavejší spor s najväčším potenciálom zmeniť panujúci „režim“ v zmysle chápania ústavy. To však neznamená nacizmus. Znamená to transformáciu ústavného poriadku porovnateľnú s tým, čo historik Bruce Ackermann nazýva „ústavnými momentmi“ po prijatí ústavy: prvý nastal po občianskej vojne v 19. storočí, druhý počas Rooseveltovho New Dealu.

To, čo majú reformátori už nejaký čas na muške, je rozsah výkonnej moci a nerozdelenie právomocí prezidenta nad ňou. Jeden z pojmov, ktorý sa často objavuje v ich polemikách, je „administratívny štát“.

Nejde o nejakú naivnú predstavu, že moderný štát sa zaobíde bez profesionálnej byrokracie. Ide o jej podriadenosť prezidentovi do značnej miery aj o obmedzenie jej nezávislosti - právo rôznych agentúr vydávať kvázi legislatívne dekréty, neodvolateľnosť ich riaditeľov, to všetko je zrelé na revíziu.

Niektorí hovoria o veľmi agresívnej revízii. Najbližšie k moci je Russ Vought, právnik, ktorý rovnako ako v prvom Trumpovom funkčnom období, vedie sekciu Bieleho domu s názvom Úrad pre riadenie a rozpočet. Okrem obmedzenia administratívneho štátu je jeho ďalším cieľom zákon z roku 1974, ktorý prezidentovi prikazuje minúť všetky peniaze vyčlenené Kongresom na určitý účel. Vought si myslí, že tento zákon je protiústavný, že prezident by mal mať právo dosiahnuť zákonný cieľ bez toho, aby musel peniaze minúť.

Tento spor sa možno dostane až na Najvyšší súd. Vought vie erudovane hovoriť o deľbe moci, ale vie hovoriť aj inak. „Keď sa ráno zobudia, chceme, aby sa im nechcelo ísť do práce, pretože sú čoraz viac vnímaní ako darebáci,“ povedal minulý rok o federálnej byrokracii. „Chceme im spôsobiť traumu,“ dodal.

Návrat k sporom z obdobia Rooseveltovho New Dealu

Trumpova administratíva môže uspieť aspoň s niektorými svojimi plánmi na Najvyššom súde. Už minulý rok pristrihla krídla nezávislým agentúram, keď zrušila doktrínu známu ako „Chevron deference“.

Niektorí dúfajú, že sa nájde väčšina, ktorá bude ochotná ísť ďalej. Mnohé z toho vlastne znamená návrat k sporom z obdobia Rooseveltovho New Dealu. Dejiny píšu víťazi a New Deal je teraz kodifikovaný ako správna forma moderného amerického štátu.

Nemali by sme však zabúdať, že Rooseveltova vláda bola poznačená spormi s Najvyšším súdom, pričom prezident sa neváhal uchýliť k celkom trumpovským metódam, najmä k hrozbe súdneho balíčka, t. j. k vymenovaniu ďalších sudcov na súd. Súčasný právny režim stále nesie stopy týchto sporov v závislosti od toho, do akej miery sa Rooseveltovi Najvyšší súd vzoprel, alebo sa postavil na jeho stranu.

"Zmeny, ktoré sa uskutočnili počas Rooseveltovej vlády, boli formulované v jazyku ´zlepšenia efektívnosti´ a ´dobrého riadenia´, ale v skutočnosti boli inšpirované hlbším politickým presvedčením. Cieľom nebolo len zefektívniť vládny mechanizmus, ale urobiť z prezidenta efektívnu hlavu vlády. A to zasa znamenalo oslabenie schopnosti Kongresu vstupovať do priamych vzťahov s rôznymi oddeleniami výkonnej moci.

Plány na centrálne zostavovanie rozpočtu, centrálne posudzovanie legislatívy a centrálne personálne riadenie, návrh umožniť prezidentovi reorganizovať a konsolidovať ministerstvá a agentúry, plán preniesť mnohé funkcie nezávislých regulačných komisií na agentúry, ktoré by boli podriadené prezidentovi prostredníctvom ministerstiev - to všetko boli myšlienky založené na presvedčení, že ústavné zverenie výkonnej moci prezidentovi sa má vykladať široko a že možnosti Kongresu podieľať sa na výkonnej moci sa majú výrazne obmedziť.“ Tento popis transformácie vládnutia v rámci New Deal, ktorý pochádza z diela Jamesa Q. Wilsona z roku 1989 The Bureaucracy, nápadne pripomína Trumpovu Ameriku.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.