Európsky projekt sa zrodil z francúzsko-nemecko-talianskeho trojuholníka, povojnového ideálu, pod ktorý sa podpísali Konrad Adenauer, Robert Schuman a Alcide De Gasperi. História a najmä vnútorná nestabilita však znížili postavenie Talianska na úroveň pasívneho diváka.
Keď sa Paríž a Berlín stali osou, okolo ktorej sa krútil Brusel, Rím sa dostal do roly podceňovaného bratranca Európy – vášnivým, nepredvídateľným a často odsúvaným na vedľajšiu koľaj. Dokonca ani osobnosti nemalej váhy, ako napríklad bývalý taliansky premiér Giulio Andreotti, nedokázali zásadne zmeniť túto dynamiku. Aj v momentoch francúzskej slabosti zostal Paríž pre Nemecko preferovaným partnerom. Francúzsko-nemecké priateľstvo, ktoré Berlín povýšil na európske „náboženstvo“, pretrvalo.
Dnes však táto hierarchia kolíše. Francúzsko, ktoré bolo desaťročia samozvaným architektom európskeho smerovania, sa v súčasnosti zmieta vo víre vnútorných nepokojov a politickej rozdrobenosti. Emmanuel Macron, kedysi oslavovaný ako centristický maják Európy, uviazol v politickej izolácii: stal sa prezidentom bez parlamentnej väčšiny, reformátorom bez reforiem. Taliansko, doteraz škatuľkované ako inštitucionálny outsider, sa trochu paradoxne stalo novým pilierom stability Európskej únie.
Meloniovej vzostup a návrat Ríma
Nástup Giorgie Meloniovej do premiérskeho kresla v roku 2022 znamenal viac než len prehupnutie sa doprava. Znamenal návrat vládnej koalície s dostatočnou jednotou na presadenie dlhodobého strategického programu, čo Taliansko nezažilo už viac než celú dekádu. Jej víťazstvo ukončilo roky technokratických provizórií, krátkodobých koalícií a vládnej improvizácie.
Meloniová, paradoxne politická dedička Silvia Berlusconiho, nezabudla na okamih, keď sa Európa prudko otočila. V roku 2011, uprostred paniky v eurozóne, pomohli „trhy“ (čítaj: Brusel, Berlín a Paríž) zosadiť Berlusconiho a dosadili namiesto neho technokrata Maria Montiho. Pre mnohých Talianov to nebola európska spása, ale bruselský prevrat. Tento moment spustil desaťročie euroskepticizmu v krajine, ktorá bola kedysi zanietene proeurópska.
Meloniová teraz berie iniciatívu do vlastných rúk. Na rozdiel od minulých euroskeptikov vníma EÚ ako strategickú arénu, nie ako boxovacie vrece. Zatiaľ hrá podľa pravidiel, no má v pláne ich do istej miery prepísať.
Príbeh dvoch ciest
Macronovo prvé prezidentské obdobie malo nádych mýtu: mladý modernizujúci centrista s víziou obnovy Európy. Druhé funkčné obdobie však býva k vizionárom nemilosrdné. Kríza dôchodkovej reformy, nepokoje na predmestiach a legislatívna menšina premenili francúzskeho prezidenta z Jupitera na Sizyfa. Francúzsku chýba funkčná väčšina a Macronova medzinárodná aktivita pôsobí čoraz viac ako projekcia – úsilie pôsobiť relevantne v zahraničí, zatiaľ čo doma mu moc nenápadne uniká.
Taliansko sa zatiaľ v tichosti presadzuje. Jeho hospodárske vyhliadky sú priaznivejšie, než sa očakávalo. V pomere k HDP skrotilo trajektóriu svojho dlhu. Verejný dlh Francúzska medzitým prekročil 3,2 bilióna eur, čím sa v absolútnom vyjadrení stal najvyšším v eurozóne.
Stellantis, dotácie a symbolické zápasy
Hospodársky súboj medzi Rímom a Parížom sa nečakane odohral v rámci spoločnosti Stellantis. Ide o francúzsko-talianskeho automobilového obra, ktorý vznikol zlúčením koncernov Fiat Chrysler a PSA. Pod vedením Carlosa Tavaresa presmeroval Stellantis investície a pozornosť na Francúzsko, čo v Taliansku vyvolalo tichú nevôľu. Francúzsky štát prostredníctvom Bpifrance [francúzska investičná banka, pozn. red.] ovplyvňuje riadenie spoločnosti. Taliansko, hoci je domovom priemyselného dedičstva spoločnosti Fiat, sa cítilo ukrátené.
Meloniová zmenila tento príbeh. Po odchode Tavaresa a nástupe Johna Elkanna, francúzsko-talianskeho podnikateľa s koreňmi v rode Agnelliovcov, upravil Stellantis kurz. Rím si vymohol nové investičné prísľuby a výrobné záväzky. Nešlo len o priemyselnú politiku. Bola to skúška suverenity. A Taliansko v nej obstálo.
Európske pódium
Zahraničná politika Meloniovej zaskočila jej kritikov. Na samite G7, ktorý hostila v Apúlii, našla rovnováhu medzi atlantickou rozhodnosťou a stredomorským pragmatizmom. Stala sa kľúčovou sprostredkovateľkou migračných dohôd EÚ s Tuniskom. V otázke strategickej autonómie sa pridala k Macronovi, ale trvala na pomalšom tempe, ktoré určujú národné záujmy.
V kľúčových témach vrátane Green Dealu, obrannej spolupráce a colnej politiky hľadá Ursula von der Leyenová čoraz častejšie podporu práve u Meloniovej – namiesto Macrona alebo Scholza. Keďže Berlín ochromili koaličné škriepky a Paríž sa zmieta v nepokojoch, Rím sa stal najstabilnejším partnerom na dialóg s Bruselom.
Premenná s menom Trump
Macron aj Meloniová sú ostražití voči rizikám aj výhodám druhého Trumpovho prezidentského obdobia. Francúzsky prezident sa štylizoval do pozície hlavného európskeho vyjednávača v otázke Ukrajiny, keď sám odletel do Washingtonu. Išlo predovšetkým o snahu, no výsledky boli minimálne. Doma v Európe sa talianska premiérka zatiaľ vyprofilovala ako hovorkyňa odporcov rozmiestnenia vojsk, čím sa stala protikladom Macronových iniciatív.
Ešte stále sa môže stať transatlantickou šepkárkou, konzervatívnym spojivom medzi Bruselom a Washingtonom. Nielen pre svoj vzťah k Elonovi Muskovi, ale aj preto, že na rozdiel od Macrona, Scholza či Merza vie s ľahkosťou balansovať medzi štátnickou rétorikou a populistickým slovníkom. To z nej robí univerzálnejšiu partnerku na druhej strane Atlantiku.
Špeciálny vzťah
Londýn sa vzďaľuje od Washingtonu. Berlín sa trucovito schováva za technokraciou. Paríž kričí, no už ho nepočuť. Rím môže byť zo všetkých miest najbližšie k definovaniu postatlantického momentu. Meloniová si vypestovala pevné väzby s britskou Konzervatívnou stranou a americkými republikánmi. Naznačila záujem o hlbšiu obrannú a hospodársku spoluprácu nad rámec EÚ.
Keď sa clá vrátia na geopolitickú šachovnicu, talianska šéfka vlády môže prekvapivo vystúpiť ako rozhodkyňa. Jej ideologická pružnosť a nacionalistické renomé jej otvárajú dvere k ochranárskej pravici aj liberálnemu stredu. V čase, keď sa pragmatizmus stal novým idealizmom, stáva sa Meloniová paradoxne lepšou mediátorkou než Macron v oblasti súperiacich svetonázorov.
Zhrnutie
Je nepravdepodobné, že Taliansko vystrieda Francúzsko ako motor Európy. No stará binárna formulka – francúzsko-nemecké vedenie proti všetkým ostatným – už neplatí. Rodí sa nový trojuholník: Paríž zostáva relevantný, Berlín stále bohatý, ale Rím je konečne stabilný, asertívny a ideologicky vybavený formovať diskusiu. V prvých rokoch svojej kariéry hľadal Macron obdiv smerom na juh. Dnes sa na juh obracia s nepokojom. Meloniová už nie je iba menej významnou partnerkou, ale súperiacou architektkou ďalšej kapitoly Európy. A tentoraz návrh môže napísať práve Taliansko.