Macron vyhral voľby v roku 2017 ako centristický outsider, ktorý sľuboval technokratické oživenie liberálneho vládnutia. Namiesto toho sa zjavil odvážny suverén, zahalený republikánskou rétorikou, no vystupujúci ako kráľ. Sám to nazval „jupiterským“ modelom riadenia, ktorý si cení odstup, rituály a vertikálnu autoritu.
Macronovo prezidentstvo bolo v tomto smere prenasledované, a to Charlesom de Gaullom, ktorý vybudoval republiku pre monarchov prostredníctvom vlastného pôsobenia vo funkcii a neutíchajúcej túžby Francúzov po kráľoch, ktorých kedysi odmietli.
Elyzejský palác v ňom našiel najodvážnejšieho napodobniteľa francúzskej politickej schizofrénie.
Vynález republikánskeho monarchu
Macronova filozofia vládnutia bola narážkou na Ľudovíta XIV. Namiesto kráľa Slnka bude ako Jupiter, ktorý vládne masám, čím naznačoval, že Francúzi očakávali monarchiu, pretože „nechceli, aby kráľ zomrel“.
Dvakrát zvolal parlament do Versailles, narodeniny oslávil v Chamborde a hostil monarchov pod krištáľovými lustrami. Vystupoval ako staré európske hlavy štátov: otcovsky, ceremoniálne a odťažito, pričom reprezentoval hlavne svojím postojom a imidžom.
Verejnosť, znudená zo slabých predchodcov, túto hru spočiatku prijala, pretože Macron pôsobil presne tak, ako mal, a Francúzsko, najnostalgickejšia z republík, túžilo po tomto vznešenejšom výzore.
Vznik kráľovského povýšenca
Macrona vychovali ako princa – jezuitské školy, ENA [prestížna francúzska vysoká škola, ktorá pripravovala budúcich vysokých štátnych úradníkov, diplomatov a politikov, pozn. red.], Rothschild –, pričom jeho kariéra pripomínala cestu Jeana-Christopha Napoleona, bonapartistického dediča a kolegu v oblasti financií. V tridsiatke bol už zámožný, v tridsiatich piatich zasa šepkal prezidentovi Hollandovi priamo do ucha.
V roku 2019 sa Macron, vtedy už prezident, stretol s orleánskym uchádzačom o trón Jeanom, grófom z Paríža, na zámku Amboise vedľa talianskeho prezidenta Sergia Mattarellu, kde sa pod hrobkou Leonarda da Vinciho postavili bok po boku republika a jej kráľovský prízrak.
Macron však korunu nepotreboval, veď Francúzi ho napokon korunovali za to, že „zachránil Francúzsko pred hrozbou krajnej pravice“.
Ústava pre kráľov
Piata republika, ktorú vytvoril de Gaulle v roku 1958, je monarchiou vo všetkom okrem názvu. Jej prezident má možnosť rozpustiť parlament, vládnuť pomocou dekrétov a zosobňovať samotný národ. De Gaulle pestoval vzťahy s orleánskym nárokovateľom Henrim, grófom parížskym, do takej miery, že niektorí monarchisti sa odvážili dúfať v jej návrat.
De Gaulle si však moc a vládnutie nechal pre seba a prezidentskému úradu nasadil korunu pompéznosti a osobných dekrétov. Jeho nasledovníci, najmä François Mitterrand, v tejto logike pokračovali plným využitím právomocí, ktoré im ponúkal článok 49.3 francúzskej ústavy. Tak sa republika zmenila na javisko, na ktorom vystupovali ako jej panovníci.
Macron, najnovší v tejto dynastii nástupcov, sa rýchlo naučil týmto trikom a uviazol v ich pasciach.
Štýl ukovaný v samote
Ako panovník vládol Macron z prázdnoty: jeho strana En Marche! bola nová, teda nebola vnútorne formovaná lojalitou, chýbali jej regionálne základne a nemala žiadnu ideológiu.
Napriek tomu, že nedisponuje parlamentnou väčšinou, vyjednávanie odmieta a radšej sa utieka k dekrétom, čím potvrdil svoje presvedčenie, že prezident musí stáť nad národom a inštitúciami, nie byť ich súčasťou.
Systém mu, samozrejme, takéto vládnutie dovolil, čo i neraz využil: posunul vek odchodu do dôchodku o dva roky, zakotvil „právo na potrat“ do ústavy a naplno vtiahol Francúzsko aj Európsku úniu do rusko-ukrajinského konfliktu.
Keďže sa týmito značne polarizujúcimi krokmi sám uvrhol do mocenskej izolácie, hľadal spojenie už iba s minulosťou. Vo svojich prejavoch sa odvolával na Napoleona, de Gaulla či svojho mentora Ricœura a pokúšal sa tak legitimizovať seba samého, zatiaľ čo jeho popularita postupne chradla.
Odpor proti kráľovi Macronovi
Prirodzene, čoskoro sa dostavila reakcia: žlté vesty a La Manif pour tous [konzervatívne hnutie, ktoré vzniklo ako odpor proti legalizácii manželstiev osôb rovnakého pohlavia, pozn. red.] neprotestovali len proti politike. Odmietali Macronov charakteristický pach monarchie. Posmievali sa mu ako „kráľovi Macronovi“, vládcovi, ktorý panuje, zdaňuje a vedie vojny zo zámku Versailles.
Satira prekvitala, Les Guignols de l'Info ho vykreslili ako rozmaznaného panovníka. Objavili sa mémy, na ktorých je Macron korunovaný vo Photoshope, pričom ho namiesto dvoranov sprevádza poriadková polícia. Na jednom bilborde ho dokonca stvárnili ako Hitlera – bizarné, no nie náhodné. Keď vo Francúzsku ľudia zacítia monarchiu, nesiahajú po kompromise, ale po gilotíne.
Jeho odstup sa stal príťažou a každý prípad obchádzania parlamentu, každý dekrét posilňoval dojem, že riadi zhora, nie spomedzi občanov. Jeho kedysi veľkolepý imidž sa postupne prekrútil na obraz arogancie.
Macron odhalil pravú tvár republiky
Počas svojho prezidentovania Macron odhalil, ba dokonca stelesnil skutočnosť, že piata francúzska republika je systém, ktorý sústreďuje moc, hoci navonok predstiera jej prerozdelenie, ktorý vyzýva na autokraciu, no neprináša žiadny majestát. Ide o monarchiu bez mystiky a demokraciu bez dialógu.
Napol republiku až po jej kráľovské hranice a odíde s dedičstvom nedotiahnutých reforiem a verejným poznaním politickej schizofrénie Francúzska, ktoré túži po autorite, no spätne ju tvrdošijne odmieta.
Macron, ktorý nie je ani Bourbon, ani Bonaparte, a už vôbec sa nepribližuje k de Gaullovi či Mitterrandovi, bol najlepším dostupným hercom v hre napísanej pre skutočného vladára a vyplnil priestor ambíciami, pretože tradícia sa z neho už dávno vytratila.
A keď konečne odíde, francúzska republikánska koruna bude stále čakať na skutočného kráľa, ktorý ju bude nosiť. Alebo na niečo horšie.
Zhrnutie
Emmanuel Macron, ktorý bol zvolený ako modernizátor, panoval ako monarcha bez koruny, veď presne na tento účel bola francúzska piata republika skonštruovaná. Jeho jupiterské prezidentstvo odhalilo systém vymyslený na hromadenie moci, ktorý sa však tváril ako demokracia. Macronova povýšenecká vznešenosť a vládnutie zaplavené dekrétmi neboli odchýlkami, ale prirodzeným prejavom nastaveného systému. Reakcia verejnosti od žltých viest až po virálnu satiru nesmerovala len proti politike: bola to vzbura proti monarchii prezlečenej v republikánskom kostýme. Na konci svojho prezidentstva Macron po sebe nezanecháva ani revolúciu, ani obnovu. Ostáva len pretrvávajúca schizofrénia národa, ktorý túži po suverénnej moci, no je zároveň chronicky alergický na jej dôsledky.