Prečo Macron nedokáže zaujať

Keď Emmanuel Macron v máji 2017 nastúpil do úradu, inaugurácia bola priam pompézna: vojenské prehliadky, delostrelecká paľba a osamelý pochod naprieč rozľahlým nádvorím Elyzejského paláca. Vo veku 39 rokov bol oslavovaný ako sociálno-liberálny Napoleon – mladý, výrečný a proeurópsky.

Po ôsmich rokoch sa táto počiatočná pozlátka vytratila. Dnes Macron pôsobí ako technokratická bábka, pričom dôvera verejnosti v jeho schopnosť previesť Francúzsko a Európu cez búrlivé časy slabne.

Napriek tomu, že Macron je produktom programov ako Fórum mladých globálnych lídrov Svetového ekonomického fóra, v porovnaní so súčasnými mocnými hráčmi, ako je Donald Trump, Vladimir Putin, Si Ťin-pching, Recep Tayyip Erdoğan a Benjamin Netanjahu, pôsobí mdlo. Evidentne mu chýba vízia aj inštinkt – vyžaruje z neho len odmeranosť technokrata bez skutočnej charizmy.

Charizma v kríze

Max Weber tvrdil, že v časoch krízy sa autorita odvodená od charizmy stáva prvoradou. Obyvatelia inklinujú k vodcom, ktorí stelesňujú sebaistotu a vzbudzujú dôveru – nielen intelektuálne, ale aj svojím verejným vystupovaním.

Macronovi poradcovia sa usilovali posilniť jeho popularitu tým, že si po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 obliekol vojenský odev. Tieto pokusy, osobitne kontroverzné fotenie v zelenom vojenskom tričku, však nezabrali, najmä v kontraste s autentickejším odevom ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, keďže jeho krajina je skutočne vo vojnovom stave.

Diplomatické snahy, napríklad jeho rozhovory s Vladimirom Putinom, priniesli zanedbateľné výsledky a ukázali, že Macron je neskúsený vyjednávač. Naopak, charizma Donalda Trumpa, hoci nie je každému po chuti, dokáže strhnúť pozornosť. Aj keď sa Macronove ratingy zotavili, za tento vzostup zrejme vďačí menej domácemu nadšeniu než ľahkosti, s ktorou sa vymedzuje voči polarizujúcim osobnostiam, ako sú Trump či Putin. 

Schvaľovanie činov Emmanuela Macrona ako prezidenta

Meloniová ako opačný príklad

Je charizma výhradnou doménou ostrieľaných mužských lídrov? Talianska premiérka Giorgia Meloniová narúša uvedenú predstavu. Vyhýba sa kontaktom so svetovými elitnými školiacimi ustanovizňami a vystupuje so surovou, neokresanou charizmou, čím pripomína osobnosti ako Winston Churchill či Margaret Thatcherová. Meloniovej vedenie sa vyznačuje autenticitou a silným politickým inštinktom, čo ostro kontrastuje s uhladenými lídrami typu Macron.

Podobne aj Annalena Baerbocková – ďalšia absolventka Fóra mladých globálnych lídrov – stelesňuje štýl vedenia, ktorý uprednostňuje uhladenosť a výrečnosť, no možno jej chýba základ, ktorý by podporil skutočnú charizmu.

Trudeau a archetyp Petra Pana

Bývalý kanadský premiér Justin Trudeau je učebnicovým príkladom pominuteľnosti povrchnej popularity. Psychológ Jordan B. Peterson verejne označil Trudeaua za človeka, ktorý stelesňuje narcistické črty pripomínajúce syndróm Petra Pana – večnú adolescenciu.

Daná kritika by sa pravdepodobne mohla vzťahovať aj na francúzskeho prezidenta, keďže obaja reprezentujú éru politikov, ktorých autorita je do veľkej miery založená skôr na mediálnych stratégiách než na skutočnom obsahu.

V ostrom kontraste stojí Volodymyr Zelenskyj: líder, ktorý zotrval v Kyjeve uprostred konfliktu. Napriek minulosti v zábavnom priemysle jeho neochvejnosť rozptýlila počiatočné pochybnosti ľudí o jeho neúprimnosti. Na rozdiel od Macrona, ktorého naaranžované prejavy sa často míňajú účinkom.

V tomto prípade je však potrebná istá obozretnosť. Aj vo vojnovom období je autentická charizma krehká a podlieha ustavičnému prehodnocovaniu. Ako ukazuje trajektória Zelenského hodnotenia od marca 2022 do februára 2025, dôveru si treba získavať každý mesiac nanovo. Tento posun podčiarkuje, že charizma môže počas vojny zmobilizovať národ, no musí sa sústavne overovať prostredníctvom výsledkov.

Hodnotenie podpory Zelenského na Ukrajine od marca 2022 do februára 2025

Podstata pravej charizmy

Hoci charizma ostáva neuchopiteľnou vlastnosťou, určité predpoklady sú rozpoznateľné. Autenticita má kľúčový význam, najmä preto, že ju nemožno vyrobiť. Príslovie „predstieraj, kým to nedosiahneš“ síce môže platiť v začiatkoch kariéry, no oveľa menej v situáciách, keď je politické vedenie skutočne vystavené skúške. Praví charizmatickí lídri obvykle prešli osobnými aj profesijnými krízami, prežili triumfy aj strasti. Macronova trajektória však naznačuje, že takéto formujúce skúsenosti obišiel.

Tento deficit pravdepodobne súvisí s jeho neschopnosťou vyžarovať skutočnú charizmu. S vývojom politickej scény sa môže stať, že epocha starostlivo vytvorených, mediálne zdatných lídrov ustúpi ére osobností, ktorých príťažlivosť spočíva v autentickej, prežitej skúsenosti.

Zhrnutie

Keďže lídri 21. storočia čelia geopolitickým a spoločenským turbulenciám, charizma už nie je luxusom. Je základnou devízou. Kontrast medzi technokratickými postavami, ako je Emmanuel Macron, a inštinktívnymi osobnosťami, akými sú Giorgia Meloniová alebo Volodymyr Zelenskyj, odhaľuje zásadný posun – legitimita teraz stojí na vnímanej autentickosti, nie na elitnej príprave. Charizma zakorenená v životných skúsenostiach, morálnej jednoznačnosti a odolnosti rezonuje u súčasných voličov hlbšie. S narastajúcimi globálnymi výzvami bude nastupujúca generácia lídrov hodnotená menej podľa formálnych kvalifikácií a viac podľa schopnosti vzbudzovať dôveru, prekonávať krízy a stelesňovať odvahu, ktorú si ich doba žiada.