Dňa 26. septembra 2017 predniesol ešte ani nie štyridsaťročný Emmanuel Macron na ikonickej parížskej Sorbonne zanietený prejav, ktorým sa usiloval vdýchnuť nový život chradnúcemu európskemu ideálu. V rámci svojej ambicióznej „Iniciatívy pre Európu“ viac ako deväťdesiat minút výrečne prezentoval podrobnú víziu obnovy Európy. Vďaka jeho rozvahe a mladosti ho považovali za potenciálneho záchrancu Európy.
Macronov prejav rezonoval naprieč kontinentom, európske médiá o ňom bohato informovali a vyvolal nádej, že stagnujúca Európa možno konečne našla svojho mladého spasiteľa.
Vo svojom prejave neapeloval len na obnovu, ale priznal aj frustráciu, ktoré je živnou pôdou na populizmus. Bez prikrášľovania uznal problémy Európy a načrtol riešenia, čo bolo vzácne gesto v čase, keď optimizmus vzhľadom na spoločnú budúcnosť kontinentu ešte stále pretrvával.
Macron si šikovne osvojil a zároveň nanovo definoval pojem „suverenita“ – výraz, ktorý radi používajú euroskeptici na kritiku oslabenej národnej autonómie. Namiesto rozdrobených národných suverenít presadzoval jednotnú európsku suverenitu.
Macronovo víťazstvo nad Marine Le Penovou v roku 2017 sa spočiatku javilo ako zlomový bod v európskej politike, obzvlášť významný po referende o brexite v roku 2016. Vystúpenie Spojeného kráľovstva z EÚ totiž odhalilo tvrdú kritiku Únie, najmä jej chronicky známej byrokratickej neefektívnosti. Európski lídri sa často uchyľovali k abstraktnej rétorike bez dosiahnutia praktických výsledkov. Macron sa vo svojej reči na Sorbonne otvorene snažil odlíšiť od tejto tradície a namiesto vágnych ideálov zdôrazňoval uskutočniteľné stratégie.
Prečo teda napriek prvotnému nadšeniu priniesli Macronove veľkolepé plány zmiešané výsledky?
Ambície verzus skutočnosť: Európsky obranný fond a ďalšie
Jedným z pozoruhodných prvkov Macronovej prezieravosti bolo v roku 2017 jeho skoré zistenie, že Spojené štáty odstupujú od svojej úlohy globálneho policajta. Do roku 2025 sa táto predpoveď stala ešte presnejšou, keďže americká uzavretosť sa viac prehĺbila. Macron mohol pôsobiť ako vizionár, keby jeho návrhy naozaj priniesli ovocie. Ústredným z nich bol apel na vytvorenie jednotnej európskej armády, ktorá by dopĺňala sily NATO.
Európsky obranný fond (EDF), inšpirovaný víziou francúzskeho prezidenta, ukážkovo ilustruje úskalia európskej tvorby politík. Od jeho prejavu prešli takmer štyri roky, kým bol EDF v apríli 2021 konečne oficiálne vytvorený na základe nariadenia EÚ 2021/697.
Ambiciózne ciele fondu – obmedzenie závislosti Únie od zahraničných vojenských technológií, rozvoj spolupráce medzi európskymi krajinami a stimulácia inovácií – podporil pomerne skromný rozpočet vo výške 7,953 miliardy eur na roky 2021 až 2027. V porovnaní s tým tvoria americké výdavky na výskum a vývoj v oblasti obrany približne 100 miliárd dolárov ročne. Uvedená suma teda na vybudovanie skutočne efektívnych európskych obranných kapacít nestačí.
Nedávne geopolitické posuny podnietili Ursulu von der Leyenovú, aby presadzovala výraznejšie zvýšenie vojenských výdavkov. No aj tento prehodnotený návrh, ktorý je skromnejší než Macronova pôvodná vízia, si vyžaduje minimálne 800 miliárd eur na vybudovanie dôveryhodných európskych obranných síl. Členské štáty EÚ však naďalej nedosahujú plánovaný cieľ NATO v oblasti výdavkov na obranu vo výške dvoch percent z HDP: v roku 2024 v priemere dosiahli len 1,9 percenta.
Príklad z oblasti obrany poukazuje na širší rozpor medzi ambicióznou Macronovou víziou a praktickými výsledkami Európskej únie. Dovoz zbraní do krajín NATO sa v rozpätí rokov 2020 až 2024 viac ako zdvojnásobil v porovnaní s obdobím rokov 2015 až 2019, pričom Spojené štáty sa na týchto dodávkach podieľajú dominantnými 64 percentami. To európsku závislosť výrazne umocňuje namiesto toho, aby sa redukovala. Nech bola Macronova iniciatíva akákoľvek ambiciózna, poukázala na typické nedostatky EÚ.
Ďalšie časti jeho vízie dopadli dokonca ešte horšie. Návrhy na vznik európskej spravodajskej akadémie a koordinovaných mechanizmov civilnej obrany priniesli minimum hmatateľných výsledkov. Podobne pokrivkávali iniciatívy EÚ v oblasti migrácie, environmentálnej politiky a digitálnej transformácie. Príkladom sú daňové opatrenia zamerané na globálne korporácie, ktoré boli síce prijaté, no ich realizácia nebola efektívna. Giganty ako Apple naďalej profitovali zo zanedbateľných daňových sadzieb v Európe, ktoré v roku 2014 podľa Európskej komisie dosahovali len 0,005 percenta.
V oblasti digitálnych technológií, kde Macron spočiatku pôsobil pokrokovo, bol jeho postoj čoraz opatrnejší. V dôsledku toho začala Európa zaostávať v odvetviach, ako je cloud computing a umelá inteligencia.
Dedičstvo nenaplnených sľubov a odvádzania pozornosti
Komplexný prehľad Macronovej ambicióznej európskej agendy odhaľuje pretrvávajúcu priepasť medzi vzletnými plánmi a obmedzenými praktickými úspechmi. Po ôsmich rokoch sú hmatateľné výsledky mizivé a sen o federálnej Európe vzdialenejší ako kedykoľvek predtým. Vnútroštátne krízy nahlodali solidaritu EÚ a odhalili, že vízia francúzskeho prezidenta je utópia.
Keď je Macron konfrontovaný s týmito zlyhaniami, pravidelne sa vyhovára a vinu presúva na vonkajšie krízy – vrátane protestov žltých viest, pandémie covidu, vojny na Ukrajine a narušenia dodávok energie – namiesto toho, aby priznal osobné či strategické chyby. Dokonca aj keď je nútený priznať chyby, napríklad pri kontroverznej dôchodkovej reforme vo Francúzsku, obviňuje komunikáciu, a nie samotnú politiku.
Ak sú Macronove rozhodnutia správne, prečo potom ratingové agentúry bijú na poplach a predpovedajú, že dlh do roku 2028 dosiahne 120 percent HDP, ako uvádza agentúra Fitch? Jeho neochota kriticky zhodnotiť vlastnú politiku v spojení s neuspokojivými výsledkami jeho veľkolepého európskeho projektu vyvoláva zásadné pochybnosti o líderských kvalitách francúzskeho prezidenta aj o smerovaní Európy. Jeho európske ambície, ktoré uviazli na mŕtvom bode, tak ponúkajú triezvu lekciu o obrovskom rozdiele medzi vizionárskou politickou rétorikou a efektívnym riadením.
Zhrnutie
V roku 2017 Emmanuel Macron na Sorbonne predstavil smelú víziu európskej obnovy, v ktorej vyzval na suverenitu, obrannú autonómiu a digitálne inovácie. Po ôsmich rokoch jeho vízia zostáva skôr nenaplnená. Hoci Macron správne predpokladal odchod USA z vedúcej pozície vo svete, Európa reagovala iba letargicky a roztrieštene. Jeho kvetnatá rétorika narazila na nehybnosť EÚ, a keď sa pokrok zastavil, zodpovednosť presunul na krízy – nikdy nie na svoje prešľapy. Macron sľuboval federálnu Európu. Čo zostalo, je odstrašujúci príbeh o ambícii, ktorú predbehla inštitucionálna nehybnosť a strategické vyhýbanie sa zodpovednosti.