Jeho vláda nebola len odmeraná, ale aj panovačná. Nadával robotníkom, vysmieval sa chudobným a prednášal kázne namiesto prejavov. Tvrdil, že Francúzi túžia po majestátnosti, nepochopil však, že rovnako požadujú aj solidaritu. Prezident, ktorý začínal ako nositeľ túžob strednej triedy, skončil ako symbol elitárskej izolácie. V marci 2024 jeho popularita klesla na len 27 percent, čo je jedno z najnižších čísel u francúzskeho prezidenta v tejto fáze úradu.

Je veľavravné, že najvýraznejším Macronovým domácim dedičstvom môžu byť žlté vesty – zúrivá decentralizovaná vzbura, ktorá sa nezrodila z ideológie, ale z hlboko zakorenenej odcudzenosti. To, že vypukla za prezidenta zvoleného na to, aby „obnovil dôveru“ v demokratické inštitúcie, je irónia, ktorá neunikla nikomu. Na vrchole pôsobenia hnutia až 70 percent verejnosti vyjadrovalo sympatie s protestmi.

Dôchodkové reformy, hoci fiškálne opodstatnené, presadil Macron dekrétom. Počas svojho druhého funkčného obdobia sa 23-krát odvolal na článok 49.3, čo je ústavné obchádzanie parlamentných hlasovaní. Za jeho vlády sa republika stala centralizovanejšou a menej participatívnou.

Na medzinárodnej scéne sa Macron postavil do roly európskeho filozofického kráľa. Varoval pred „mozgovou smrťou“ NATO, obhajoval európsku „strategickú autonómiu“, dokonca federalizmus, a s gaullistickým šarmom sa pokúšal vyvažovať Čínu, Rusko a Ameriku.

Výsledky však boli prinajlepšom zmiešané. Jeho veľké vízie sa len zriedka pretavili do budovania koalícií. Východná Európa naňho nazerala s podozrievaním, Nemecko s opatrnou trpezlivosťou. Hoci bol jeho záväzok voči Ukrajine silný, skôr zvýraznil, než vyriešil upadajúci význam Francúzska v európskom projekte.

Len v roku 2022 uskutočnil Macron viac ako 30 zahraničných ciest, ktoré však mali iba zanedbateľný trvalý vplyv. Podiel Francúzska na HDP Európskej únie sa zatiaľ znížil z 20,6 percenta v roku 2000 na 17,2 percenta v roku 2023.

Jeho ekonomické výsledky sa vymykajú jednoduchému naratívu. Reformy trhu práce a daňového systému mu vyslúžili priazeň podnikateľov. Nezamestnanosť vo Francúzsku klesla, zahraničné investície vzrástli. Zároveň však vzrástol aj štátny dlh a nerovnosť. Verejný dlh stúpol z 96,4 percenta HDP v roku 2017 na 111,6 percenta do konca roka 2023. Takmer 50 percent francúzskych pracovníkov nad 50 rokov uviedlo v prieskume CSA v roku 2023, že majú problém vyjsť s peniazmi. Prísľub svižnej „startupovej krajiny“ sa zmenil na zoznam zatvorených podnikov a sťažností na životné náklady. To, čo sa začalo ako kombinácia technokracie a inovácií, sa skončilo v hmle úsporných opatrení a bezcieľnosti.

Zničenie stredu

Teraz, keď padá opona, vyzerá Macronov odkaz menej ako dielo budovateľa a viac ako odkaz prechodnej osobnosti, ktorá predsedala úpadku centristického liberalizmu bez toho, aby vytvorila životaschopnú náhradu.

Politická krajina, ktorú po sebe zanecháva, je spálená. Tradičné strany sa vyčerpali – ich volebný zisk v roku 2022 bol len 6,5 percenta v prípade socialistov a 10,4 percenta u republikánov – a vákuum zaplnili krajné póly. Národné združenie (RN) Marine Le Penovej sa v druhom kole prezidentských volieb v roku 2022 vyšplhalo na 41,5 percenta. Tvrdé ľavicové hnutie Jean-Luca Mélenchona zasa posilnilo hnev voči systému. Macronizmus pri spätnom pohľade pôsobí nie ako riešenie polarizácie, ale ako jej katalyzátor.

Rovnako ako Obama, aj Macron zostane v pamäti ako prezident nádeje, ktorý vládol ako manažér. Centristický projekt mal udusiť populistické plamene. Namiesto toho ich možno priživil tým, že umiernený stred zbavil dôveryhodnosti. Zostalo nielen sklamanie, ale aj cynizmus: pocit, že navrhované reformy sú len divadlom, konsenzus ilúziou a demokracia nástrojom elít v oblekoch.

Macron nie je jedinou príčinou francúzskych rozporov, no urobil len málo, aby ich napravil. Jeho vláda ukázala, ako môže charizma bez vzťahov, intelekt bez empatie a moc bez účasti skôr prehĺbiť, než vyriešiť ťažkosti národa. Jupiter zostúpil z výšin. No republika, ktorú po sebe zanecháva, nie je bližšie k hviezdam.

Zhrnutie

Macron sľúbil, že prekoná ľavicu i pravicu, no namiesto toho vyprázdnil politický stred. Hnutie En Marche! zavlieklo ideológiu do riadenia, odsunulo tradičné strany bez toho, aby vybudovalo trvalé alternatívy. Neprišla obnova, ale erózia – technokratické vákuum, ktoré posilnilo extrémy. Le Penová prudko vzrástla, Mélenchon sa zmobilizoval a umiernená dôvera sa zrútila. Centralizovaním moci a obchádzaním demokratických procesov Macron zdiskreditoval samotný konsenzus, ktorý údajne bránil. Jeho prezidentovanie sa stalo mostom medzi zanikajúcim liberálnym poriadkom a polarizovanejšou budúcnosťou. Macron neporazil populizmus – uvoľnil mu cestu tým, že vyčerpal strednú cestu.