V Nemecku vás polícia vytiahne z postele o šiestej ráno aj pre internetové meme

Aktuálnou príležitosťou na liečbu šokom je odsúdenie šéfredaktora internetového média Deutschland-Kurier Davida Bendelsa na sedemmesačný podmienečný trest za to, že vo februári minulého roka zverejnil na sieti X karikatúru ministerky vnútra Nancy Faeserovej s nápisom „Nenávidím slobodu slova“.

Vtipnejšie by, samozrejme, bolo „Milujem slobodu slova“. Alebo „Milujem Ericha Mielkeho“
[predrevolučný šéf tajnej služby NDR Stasi, pozn. red.]. Prípadne „Všetky moje kompetencie sú uvedené tu“.

Nemecký zmysel pre humor je známy najmä tým, že nie je. To málo, čo majú, sa bude naďalej zmenšovať práve vďaka takýmto pomstychtivým psychopatickým latimériám [ryba rodu Latimeria donedávna pokladaná za vymretú, pozn. red.], ktoré teraz vládnu ich krajine.

Každý druhý Nemec sa bojí povedať nahlas, čo si myslí. Navyše si vytvorili dvojtriednu spoločnosť – kritika politických predstaviteľov stojí viac, ak ten druhý naznačí, že ide o nenávistný prejav. A naznačujú to radi (okrem ministerky vnútra Faeserovej napríklad aj šéf rezortu hospodárstva Scholzovej vlády Robert Habeck).

Nemecko sa zmenilo na krajinu, v ktorej vás polícia vytiahne z postele o šiestej ráno pre internetové meme. „Kto sa vysmieva štátu, musí rátať s tým, že si naňho mocný štát došliapne,“ varovala už skôr svojich poddaných Frau Faeserová (ona je štát). Nemožno sa teda tváriť, že to, čo sa deje, sa nedeje, keď sa to už aj verejne oznamuje.

Takže v tom je problém. Ešte väčším problémom je, že to úplne neoslabuje blokové myslenie susedov a ich schopnosť kolektívne mechanicky pochodovať ďalej a ďalej až k Stalingradu, v rozpore so zdravým rozumom a normálnymi ľudskými inštinktmi. Tvrdohlavosť je pekná vlastnosť pri dosahovaní určitého cieľa, pri porozumení svetu je však prekážkou.

Oproti kolegom, politickým komentátorom, mám istú výhodu. Vďaka svojej paralelnej profesii turistickej sprievodkyne mám možnosť niekoľkokrát do týždňa hovoriť s normálnym Nemcom. Teda s východnými aj západnými Nemcami, z mesta aj z vidieka, rôznych profesií, rôzneho vzdelania a rôznych politických názorov. Títo ľudia nie sú aktívni ani v politike, ani v politických mimovládnych organizáciách, ani v médiách, čo je typický profil, s ktorým novinár prichádza do osobného kontaktu, ak vôbec.

Už som tu niekedy písala, že kým kedysi sem Nemci prichádzali sebavedomí a dobre naladení, pravda, niekedy až príliš, dnes sem prichádzajú celí zvädnutí, vyšťavení a ubití. O politike začnú hovoriť vždy sami a až potom, čo správne vyhodnotia, že ich Frau Faeserovej neudám.

Pozoruhodnou konštantou v našich rozhovoroch (hoci sa do nich veľmi nepúšťam, som tam skôr slovanská vŕba, bezpečne vzdialená od vnútronemeckého politicko-procesného aparátu) je, že hoci naozaj drvivá väčšina návštevníkov hodnotí domácu situáciu (bezpečnosť, ekonomika, drahota, islamizácia) ako tragickú, nemálo z nich chce naďalej voliť Zelených alebo socialistov, teda pokračovať v deštrukcii, ktorú sami priznávajú.

Je to ten istý nezmyselný impulz, ktorý Nemcom prikazuje po každom novom vražednom útoku islamistov masovo demonštrovať proti pravici.

Text, ktorý bol krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.