Príťažlivosť Číny

Zásadné však je, že Peking využíva svoj ekonomický vplyv na podporu otvorených trhov, keď sa naskytnú príležitosti, ale keď je to potrebné, neváha chrániť svoj domáci priemysel. Iniciatívy ako Čínska medzinárodná výstava dovozu (CIIE) a regionálne dohody, napríklad Regionálne komplexné hospodárske partnerstvo (RCEP), sú dôkazom tejto prispôsobivej stratégie, ktorou Čína upevňuje svoj hospodársky vplyv na všetkých kontinentoch.

Okrem obchodnej činnosti sa čínska stratégia zahraničnej pomoci, prevažne vo forme bilaterálnych pôžičiek, zameriava na posilňovanie dlhotrvajúcich partnerstiev. Napríklad medzi rokmi 2000 a 2021 dosiahli finančné prostriedky Číny na rozvoj v zahraničí odhadovanú výšku 843 miliárd dolárov. To svedčí o jej snahe obísť inštitúcie, ktorým dominuje Západ, napríklad Svetová banka, v prospech flexibilnejších, štátom riadených alternatív.

Kľúčovým bodom čínskej obchodnej a diplomatickej architektúry je iniciatíva Nová hodvábna cesta (BRI), rozsiahly plán iniciovaný v roku 2013, ktorý sa zameriava na masívne investície do infraštruktúrnych projektov v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. 

Čínsko-pakistanský hospodársky koridor (CPEC) je príkladom toho, ako sa tieto projekty zameriavajú na riešenie domácich logistických obmedzení a zároveň stimulujú hospodársky rast v partnerských krajinách. Prostredníctvom rozsiahlych pôžičiek, grantov a menšieho dôrazu na politické podmienky v porovnaní s tradičnou západnou pomocou podporuje Peking sieť vzájomnej hospodárskej závislosti, ktorá má slúžiť rozvojovým aj strategickým záujmom. 

Iste, odhliadnuc od rétoriky o vzájomnom prospechu, Čína presadzuje svoje vlastné záujmy a pracuje na rozšírení svojho globálneho dosahu. Modernizovaná infraštruktúra a lepší prístup na trhy síce prinášajú partnerským krajinám konkrétne výhody, mnohé z týchto dohôd sú však zamerané na zabezpečenie dlhodobých strategických záujmov Číny. 

Prenájom prístavu Hambantota na Srí Lanke na 99 rokov, často uvádzaný ako príklad „diplomacie dlhovej pasce“, ukazuje, ako hospodárska pomoc môže vyústiť do trvalého geopolitického vplyvu. Obchodné dohody, na základe ktorých sa presúvajú suroviny z krajín bohatých na zdroje do čínskych výrobných liniek, len aby sa hotový tovar vrátil za vyššie ceny, takisto odhaľujú túto dvojtvárnosť v angažovanosti Číny. Na jednej strane dané iniciatívy poskytujú skutočnú ekonomickú pomoc, no na druhej strane pomáhajú Pekingu vo vypočítavom dosahovaní jeho vlastných záujmov.

Od unipolárnosti k bipolárnosti

Dalo by sa povedať, že medzi typmi vzťahov, ktoré chcú mať USA a Čína s inými menšími ekonomikami, nie je veľký rozdiel. Prostriedky – ak nie aj ciele – sú však opačné a práve v tom je rozdiel. 

Cieľom protekcionizmu USA je vyrovnať obchodnú nerovnováhu okamžitými opatreniami, čo prináša riziko dlhodobých ekonomických nákladov a odvetných opatrení, zatiaľ čo čínske strategické investície do infraštruktúry a bilaterálnych partnerstiev sú zamerané na dlhodobú podporu trvalých väzieb. 

Trumpov prístup, hoci oslovuje časť domáceho elektorátu sklamaného z hospodárskej globalizácie, predstavuje riziko oslabenia širších výhod, ktoré plynú zo vzájomnej obchodnej závislosti. Neúmyselné dôsledky – od zvýšených výrobných nákladov po odvetné opatrenia obchodných partnerov – odhaľujú politický rámec, ktorý sa môže nakoniec ukázať ako kontraproduktívny pre národné hospodárstvo.

Na druhej strane má čínska komplexná stratégia, založená na obrovských investíciách do infraštruktúry a dlhodobých hospodárskych partnerstvách, zjavne lepšie predpoklady na trvalý vplyv. Podporovaním siete vzájomne prepojených ekonomík Čína nielen získava okamžité výhody, ale aj buduje základy na trvalý geopolitický vplyv. Napriek výhradám, že Peking manipuluje so svojimi ponukami v snahe získať strategické výhody, sa zdá, že jeho základná štruktúra vzájomnej závislosti sa viac zhoduje s realitou súčasnej globalizovanej ekonomiky, v ktorej sú krajiny nútené fungovať.

V rozvíjajúcom sa príbehu globálneho obchodu je debata medzi clami s nulovým súčtom a obojstranne výhodnou diplomaciou viac než len teoretickým sporom – je to zásadný súboj o hospodársku dominanciu a geopolitický vplyv. Trumpove protekcionistické politiky majú síce krátkodobú príťažlivosť, môžu však poškodiť prestíž a mäkkú silu USA. Naopak, expanzívna, aj keď strategicky sebecká angažovanosť Číny môže byť z dlhodobého pohľadu atraktívnejšia. 

Keďže národy naďalej zápasia so zložitými výzvami medzinárodného obchodu, misky váh sa čoraz viac preklápajú v prospech modelu, ktorý uprednostňuje dlhodobý rozvoj infraštruktúry, prepojené trhy a strategické spojenectvá. Rétorika vzájomného prospechu môže byť tou, ktorá nakoniec zvíťazí.

Zhrnutie

Čína a Spojené štáty sa vydávajú protichodnými cestami k globálnej hegemónii. Súčasná Trumpova administratíva sa pokúša narýchlo prestavať štruktúru svetového obchodu v prospech USA. Čína, naopak, zdôrazňuje prínosy pre svojich obchodných partnerov, pričom napreduje s dlhodobou stratégiou investícií do infraštruktúry, obchodných dohôd a pomoci. Zatiaľ čo prístup USA môže spôsobiť krátkodobé narušenia a oslabiť ich globálne postavenie, čínsky model – hoci zameraný na vlastné záujmy – sa javí stabilnejší. V čoraz viac prepojenom svete ponúka trpezlivosť a ekonomická diplomacia tohto ázijského hegemóna udržateľnejšiu cestu ku globálnemu vedeniu.