Ešte si dajme aspoň jednu ranu bičom. Ako pokračuje plynové sebamrzačenie Európy

Mnohé miestne firmy, ako napríklad Slovenský plynárenský priemysel, majú totiž s Gazpromom uzavreté dlhodobé kontrakty, ktoré nemôžu len tak porušiť, ak ruský gigant plyn dodáva.

Tým správnym receptom bude podľa echa z Bruselu odvolanie sa na vyššiu moc – vis maior. Zjednodušený príklad – Európska únia pre vojnu na Ukrajine uvalí na ruský plyn sankcie či embargo a miestne spoločnosti ho tak nebudú môcť dovážať. Napriek tomu, že majú platné kontrakty, zákony Únie im v tom budú brániť. Zmluvy tak budú môcť vypovedať bez toho, aby Gazpromu platili pokuty.

Hoci je problematika komplexnejšia, zhruba taký je podľa úradníkov smer, ktorým sa Európska komisia uberá. Táto schéma by mala byť súčasťou dávno (2022) avizovaného plánu, ako sa do roku 2027 kompletne zbaviť ruského plynu. Ten by mala Komisia predstaviť 6. mája. Samozrejme, argumentom je, že chce zbaviť agresora vo vojne na Ukrajine, finančných tokov do jeho pokladnice.

Toto ďalšie zasahovanie do energetického sektora však so sebou nesie viaceré otázniky.

Rusko totiž môže predať svoju produkciu aj iným krajinám. Pri rope je to ľahšie, čo vidno na dnešných obchodných trasách. Ruské čierne zlato už netečie do krajín EÚ, ale primárne do Indie, Číny a ďalších najmä ázijských krajín. A nie zriedkavo ich odtiaľ v spracovanej podobne nakupujú práve európske štáty. Pravdaže, už oficiálne nejde o ruské produkty...

Plyn bude podstatne ťažším orieškom, keďže preprava LNG loďami je omnoho ťažšia a nákladnejšia a Rusko nemá veľké pozemné kapacity rúr, ktoré by viedli mimo Európy, no aj tu sa trh časom prispôsobí.

Nakreslime ďalší ľahko predstaviteľný scenár – azerbajdžanský obchodník ťaží vlastný plyn, časť predáva do Únie. Tá zrazu zvýši svoj dopyt, lebo odmietne ruskú komoditu. Obchodník sa bude prispôsobovať a (samozrejme s prirážkou) jej predá čo najviac z toho, čo vyťaží. A na svoju spotrebu bude zháňať lacnejší plyn z Ruska, ktorého bude prebytok. Ako ukázal za posledné dva-tri roky najmä trh s ropou, podobných špekulantov je vo svete viac než dosť.

Ďalšia otázka znie – nakoľko uškodí odstrihnutie sa od ruského plynu samotnej Európe. Tá už teraz bojuje na množstve frontov – od straty konkurencieschopnosti priemyslu pre drahé vstupy a nezmyselné environmentálne politiky cez nutnosť zbrojiť až po napäté verejné financie či Trumpove clá, ktoré ju posielajú do ríše stagnácie.

Každé narušenie trhu s plynom dvíha jeho cenu. Je to síce do značnej miery krátkodobý jav, ale po cenových šokoch, ktoré prišli v roku 2022, sú domácnosti aj firmy vyčerpané a štátne pokladnice, ktoré vysoké ceny kompenzovali, zívajú v mnohých európskych štátoch prázdnotou.

Ani z dlhodobého pohľadu však nejde o optimálne riešenie. Násilné zmeny tokov nemôžu byť efektívnejšie ako trh. Dodávka plynu, ktorý treba v USA (kde sú náklady práce podstatne vyššie než v Rusku) vyťažiť, skvapalniť, natlačiť do lodí, regazifikovať v európskych termináloch a dopraviť do vnútrozemských krajín ako Slovensko, ktoré majú priame spojenie rúrami s Ruskom, nemôže byť na konci tohto procesu lacnejšia, ako alternatíva z východu. Tá sem môže prichádzať už vybudovanými zaužívanými trasami.

Európska závislosť od Moskvy je, samozrejme, nežiadanou záležitosťou. Už zďaleka však neplatí to, čo v roku 2021, keď krajiny Únie odoberali z krajiny medveďa 150 miliárd kubíkov (zhruba 40 percent celkových dodávok). Toky sa násobne zmenšili. Prečo by teda nemohli vnútrozemské krajiny naďalej spokojne odoberať lacnejší plyn, ak je to pre nich výhodnejšie?

Koniec-koncov, bojujú za to aj samotné energetické spoločnosti, a nielen zo strednej a východnej Európy, ale aj z Francúzska či Nemecka. Šéfovia gigantov ako TotalEnergies či Engie otvorene hovoria o tom, že do Európy by smelo mohlo prichádzať okolo 60 až 70 miliárd kubíkov ročne aj naďalej [v roku 2024 Európa odobrala bezmála 52 miliárd kubíkov, pričom v roku 2025 možno pre zastavenie ukrajinskej trasy rátať s ďalším poklesom do výšky 14 miliárd, čo bol dosiaľ prepravovaný ročný objem touto trasou, pozn. red.].

Vzniká tu pritom jeden veľký paradox. Kľúčovým a dookola omieľaným slovom je v posledných rokoch diverzifikácia. Tá však akosi nespočíva v razantnom zvýšení dodávateľov a dodávateľských ciest, ale skôr v pricucnutí sa k americkému plynu.

Kupovaním väčšieho množstva plynu si chce kontinent uchlácholiť Donalda Trumpa, ktorý chce, aby Európa znížila svoj obchodný prebytok so Spojenými štátmi.

No ak nám americký obchodník (niekto by povedal vydierač), ktorý hľadí len na vlastné záujmy, robí zle, tak prečo sa snažíme byť od neho v tomto kľúčovom sektore ešte viac závislí?