Výtvarník Bujna: Maľovať v Ríme, kde si ,neškrtol‘ ani Leonardo da Vinci, bol honor

Používate pomerne zaujímavé a už nejestvujúce technológie.

Práve preto, že mám za sebou reštaurovanie, mám skúsenosti so starými technológiami, s ktorými sa dnes už nerobí. Znamená to, že poznám doskovú maľbu (doska, krieda, temperové farby a zlato). Je to aj môj základ a zásada, ktorých sa držím, pretože aj pri reštaurovaní sme museli používať materiály, ktoré sú verzibilné. Museli byť kedysi snímateľné a vodou riediteľné, i keď boli zalakované.

Dosková maľba sa už niekoľko stáročí nepoužíva, ale reštaurátori ju majú zvládnutú, preto to využívam. V súčasnosti mnohí, ktorí túto techniku poznajú, pred ňou unikajú a používajú rôzne sololity, akrylové farby a disperzné podklady. Myslia si, že si tým trošku pomôžu, ale veľmi sa mýlia. Materiál doskovej maľby má svoju logiku, pretože ide o prírodné substancie, vodou riedené a zlato ako absolútne pozadie na ikonách je najdrahší materiál, ktorý má človek k dispozícii, ktorý si váži. Ako inak by znázorňoval nebo?

Tieto látky sú drahé, ale myslím si, že tam majú byť viac než akékoľvek náhrady. Sme náhradkami obklopení. Modernými materiálmi, ktoré sa tvária ako kov či mramor, ale ide iba o umelú hmotu. Pri tvorbe ikon to odmietam, pri nich má byť ukázaná určitá pravda, preto má daná matéria svoje opodstatnenie a svoje miesto.

Stretla som sa s textom, ktorý ste si ku svojim ikonám napísali. Uvádzate v ňom, že východný chrám zvýrazňuje nebo na zemi. Aký je váš vzťah k východnému svätostánku?

Východný chrám má byť zachytením neba a jeho kúskom tu na zemi. Keď doň vojdeme, vidíme steny pomaľované svätcami a výjavmi z ich života. Nachádza sa v ňom i ikonostas. Okrem výtvarného prejavu je dôležitá i architektúra. Uvádza nás do príbytku Boha, do nebeského sveta.

Nad východom sa maľuje Apokalypsa, je to memento, že človek vychádza z chrámu do sveta démonov, nech si je teda na pozore. Architektúra, riešenie toho, kde má byť ktorý svätec namaľovaný, atmosféra liturgického spevu a modlitieb, to všetko nás vovádza na miesto, kde je časť neba na zemi. Môj vzťah k východnému chrámu je veľmi kladný, predstavuje pre mňa studnicu bytia.

Tiež hovoríte, že človek potrebuje vnímať priestor, v ktorom sa pohybuje, no ten ho nemusí vždy uspokojiť. Čo vo vás evokuje slovo priestor – aké rozmery by ste mu prisúdili?

Žiaľ, pohybujeme sa v tomto svete, ktorý je veľmi obmedzený a relatívny. Stále sme na nejakých ohraničených plochách, v nejakých izbách, domoch, autách... aj duša je uväznená v tele. Nemám rád ohraničené priestory. No, ak je to priestor chrámov, je pre nás prínosom.

Vaše postavy z veľkomoravského obdobia sú odeté do štylizovaných šiat. Jedna vec je však historický fakt a druhá istá predstavivosť umelca, jeho snaha pretransformovať určitú (historickú) skutočnosť do vlastnej, súčasnej tvorby. Čo je fascinujúce na historických námetoch pre výtvarníka? Čím dokáže pritiahnuť téma stará niekoľko stáročí?

Práve bohatstvom obsahu, svojou nemennosťou. Zaujímavé je, že všetky slohy, ako napríklad renesancia či kubizmus, sú časovo zredukované, ale iba ikona sa výrazne nezmenila. Výtvarné smery sú časovo obmedzené, ale ikona je ako protipól márnivosti a dočasnosti. Je stále autentická a nadčasová, čo ma fascinuje. Som rád, že môžem v danej oblasti tvoriť. Poskytuje mi to v tomto svete určitý nadhľad. Pozerám sa na existenciu z inej perspektívy a je to oslobodzujúce.

Maľovanie dodáva sakrálnym stavbám osobitú atmosféru. Prezradíte viac o tejto oblasti vašej tvorby? Vraj ste jediný Slovák, ktorý maľoval v Ríme...

S nástennými maľbami som začal neskôr ako s ikonami. Sú dôležité v kontexte s priestorom a architektúrou chrámu. Používajú sa pri nich iné materiály.

Realizoval som nástenné maľby (al secco) v kaplnke na Pontificio Istituto Orientale [Pápežský východný inštitút, pozn. redakcie] v Ríme, ktorý sídli vedľa Baziliky Santa Maria Maggiore. Išlo o byzantskú kaplnku, takže som v nej maľoval ikony podľa tradičného východného kánonu. Postavy svätých a biblické udalosti. Bola to v mojom umeleckom živote azda najväčšia udalosť, keď si uvedomíme, že v Ríme si „neškrtol“ ani Leonardo da Vinci.

Zaujímavosťou je, že Bazilika Santa Maria Maggiore je zasvätená Panne Márii Snežnej, a tak sa chrámový sviatok slávi 5. augusta, a to je aj dátum môjho narodenia. Ďalšou zaujímavosťou je, že v tomto chráme slúžili prvú staroslovienskú liturgiu sv. Cyril a Metod. Takže pracovať v centre Ríma na takých vzácnych miestach blízkym všetkým Slovákom bolo aj pre mňa veľkou cťou a požehnaním.

Keď som vás pred rokmi pozorovala pri maľovaní kaplnky, pôsobili ste na mňa asketicky, hĺbavo, skrz naskrz preniknutý výjavmi, ktoré ste znázorňovali, ako by sa vami prelínali. Čím je pre vás duchovný svet?

Vyrastal som v kresťanskej rodine, v ktorej otázky viery, náboženstva boli samozrejmosťou aj v období normalizácie. Ikony boli pre mňa novou informáciu, novým zážitkom duchovna. Posvätné obrazy, ich kánon a teologická podstata, mi otvorili iné horizonty vnímania duchovného života.

Človek je psychosomatická bytosť, bytostne duchovno potrebuje, rovnako ako si telo vyžaduje chlieb a vodu, duša potrebuje tiež svoju stravu. Ak sa telu nedostávajú potrebné živiny a začne chradnúť, tak aj duša chradne a stráda, keď si nepríde na svoje. Materializmus je totálna likvidácia podstaty človeka, s matériou dušu nenasýtite a tiež si matériu nezoberiete do hrobu. Materialistický život je ako jazda autom so zatiahnutou ručnou brzdou.

Od ikon, chrámových malieb ste sa posunuli k figurálnej maľbe...

Priniesol to život. Tiež som myslel, že budem vždy robiť, čo som študoval a miloval – reštaurovanie plastiky. Zrazu prišli ikony a teraz voľná tvorba. Tiež sa nestíham čudovať. Každá tá etapa je však veľkým objavovaním a zároveň požehnaním, že som mal možnosť zažiť takéto široké spektrum v oblasti výtvarného umenia.

Vnímam u vás snahu o vnútornú umeleckú slobodu, vo vašej tvorbe sa presadzuje rovnako ako spontánnosť či silná intuícia. Tiež intenzívna potreba byť verný sám sebe. Zaujímal by ma spôsob vášho myslenia maľbou či v maľbe...

Študoval som reštaurovanie a dvadsať rokov maľoval – písal ikony. Aj jedno, aj druhé si vyžaduje striktné a presné postupy, čo mi vlastne aj vyhovovalo, nemusel som nikdy riešiť tému, tá bola pri reštaurovaní aj ikonách daná. Je aj pre mňa záhadou, že som sa pár rokov pred päťdesiatkou začal venovať vlastnej tvorbe. Nikdy som sa na to necítil a ani nemal potrebu. Takže zrejme ide o akési celoživotné vyvrenie zážitkov, snov, skúseností.

Vo svojich novších dielach komponujete symbolické obrazy kľúčových situácií, zážitkov, emócií a rozpoloženia súčasného človeka. Pracujete s výtvarnou metaforou. Je pomerne osobitá. Ako vnímate človeka dnešnej doby a ako mu dokáže pomôcť umenie. Dokáže to ešte vôbec?

Dnešný človek zažíva deficit farby, napríklad oproti 60. – 70. rokom. Ľuďom je programovo braná farba, všade sa propaguje akýsi unifikovaný systém – sivé autá, sivé oblečenie, sivý nábytok... Prečo? Lebo je to moderné? Nie, je to len tupá uniformita, ktorej chýba skutočná reflexia na život, ktorý je vo svojej podstate farebný. Mňa módne vlny nikdy nezaujímali, a tak keď mám pred sebou širokú paletu farieb, chcem ju využiť. Svet bol predsa stvorený farebný.

Akýkoľvek výtvarný druh má mať obsah a formu. Ide však o to, aby vnímateľ rozšifroval symboly, obsah, ktorý mu chcel umelec poskytnúť. Ďalej, aby rozmýšľal, či sa s umelcom stotožní alebo nie a potom, aby podľa toho konal či nekonal. Toto má mať v sebe akékoľvek umenie, inak je to potom len gýč bez posolstva.

A na záver, akú farbu by ste si namiešali, aby najlepšie vystihla vašu osobnosť?

Modrú. Raz, keď som letel lietadlom, dole pršalo, avšak po vzlietnutí nad oblaky zažiarila krásna modrá farba. Možno je to aj určité zamyslenie do života v tom, že sú v ňom rôzne tragédie, nešťastia, ale nad tým sa nachádza Boh a nebo. Je potrebné neskončiť pri horizonte, v ktorom vidíme iba časť, sú totiž i ďalšie nepoznané obzory, ktoré by sme mali otvárať.

Rastislav Bujna

Absolvoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave, odbor reštaurovanie plastiky. Od 90. rokov minulého storočia sa venuje písaniu ikon (11 ikonostasov a stovky ikon po celom svete). V roku 2002 realizoval byzantské nástenné maľby v kaplnke Pontificio Istituto Orientale v Ríme, venuje sa aj vlastnej tvorbe. Pracuje ako grafik v spravodajskej televízii Ta3.