Je paradoxom, že Trump chce, aby bol americký dolár svetovou rezervnou menou, no zároveň sa usiluje o pokles jeho hodnoty, aby zvýšil konkurencieschopnosť vývozu.
Donald Trump raz slávne vyhlásil, že najkrajšie slovo v angličtine je „tariff“, čiže clo.
Jeho nedávne oznámenie o clách, takzvaný deň oslobodenia, po ktorom takmer okamžite nasledovalo 90-dňové moratórium na clá vyššie ako 10 percent pre všetky krajiny okrem Číny, však naznačuje, že nemá úplne jasno v tom, ako tento politický nástroj používať.
Človeku tak zostáva položiť si otázku: má Biely dom nejaký plán?
Áno. Na základe rozhovorov s ministrom financií Scottom Bessentom, ako aj podľa prác ekonóma Stevena Mirana možno súdiť, že clá boli len úvodnou salvou veľkej stratégie na preorientovanie medzinárodných hospodárskych vzťahov.
Trumpov tím považuje oživenie domácej výroby – pri zachovaní štatútu dolára ako svetovej rezervnej meny – nielen za ekonomickú nutnosť, ale aj za otázku národnej bezpečnosti.
Podstatou tejto úvahy je, že pozícia amerického dolára ako svetovej rezervnej meny vedie k tomu, že zahraničné centrálne banky držia veľa dolárov v rezervách, čím nedovolia, aby sa jeho hodnota prirodzene znížila, čo by mohlo posilniť konkurencieschopnosť amerického exportného sektora.
Trump chce túto dynamiku zastaviť a zároveň zachovať hegemóniu USA.
Stručná história amerického impéria
Súčasné strategické slabiny Spojených štátov možno vnímať v kontexte dvoch období medzinárodnej ekonomickej integrácie pod vedením USA: najprv brettonwoodskeho poriadku (1944 až 1973) a následného neoliberálneho konsenzu (začiatok 80. rokov 20. storočia až po 2016). Hoci boli oba systémy spočiatku úspešné, položili základy súčasného úpadku amerického priemyslu.
Priemyselná výroba v USA
Brettonwoodska dohoda vytvorila systém, v ktorom boli spojenecké meny viazané na (zlatom krytý) dolár a ktorý získal podporu z programov pomoci, ako bol Marshallov plán. Na oplátku USA získali lojálnych spojencov, vývozné trhy a privilégium mať deficit bez následkov. Obchodní partneri zasa získali prístup na americké trhy, čo urýchlilo úpadok amerického priemyslu.
Systém sa začal rozpadávať v 70. rokoch pod ťarchou takzvaného Triffinovho paradoxu: celosvetový dopyt po dolároch prevyšoval americké zlaté rezervy, čo prezidenta Richarda Nixona v roku 1971 prinútilo ukončiť zlatý štandard. Pod vedením Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej nasledoval zrod nového poriadku: „neoliberálnej“ éry „voľného obchodu“, finančnej liberalizácie a deregulácie trhu.
Tým sa udržala dominancia dolára, ale zároveň sa uľahčil outsourcing, čo podkopalo americkú priemyselnú konkurencieschopnosť, najmä po tom, ako Čína v roku 2001 vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie – s pomocou USA.
Takzvaný čínsky šok je pre neoliberalizmus tým, čím bol Triffinov paradox pre brettonwoodsky systém.
Vstup Číny na svetový trh zdecimoval veľkú časť americkej výroby. To vyvolalo nespokojnosť medzi príslušníkmi pracujúcej triedy v USA, ktorí boli najviac zasiahnutí – a ktorí nakoniec v roku 2016 pomohli Trumpovi vyhrať prezidentské voľby.
Jeho počiatočná obchodná vojna s Čínou však tieto trendy nedokázala zvrátiť. Krajina draka prijala odvetné opatrenie a ponechala vyššie clá. Bidenove priemyselné dotácie mali priamejší účinok, ale za cenu rastúcich deficitov.
Prišiel rok 2025 a zdá sa, že Trumpov tím sa rozhodol pre radikálnejší prístup.
Aký je plán
Zdanlivo chaotický Trumpov prístup slúži na získavanie ústupkov. Zámerné vytváranie nestability je signálom, že Spojené štáty to s obnovením podmienok globálneho obchodu myslia vážne.
Po treste prichádza odmena: ocenenie za zdržanie sa odvety a za ochotu naznačiť vazalské postavenie. Spojené štáty, ktoré majú najväčší spotrebiteľský trh na svete, disponujú bezkonkurenčnou silou na to, aby prinútili vývozcov prijať svoje podmienky.
Nakoniec by bolo potrebné upevniť novú globálnu menovú architektúru, takzvanú Dohodu z Mar-a-Laga, ktorá je voľne inšpirovaná Brettonwoodskou dohodou. V rámci tohto systému by spriatelené krajiny naviazali svoje meny na americký dolár, a ak by dolár príliš zosilnel, upravovali by svoje meny smerom nahor, aby sa neoslabil americký vývoz. Ako protihodnotu by získali prístup na americké trhy, bezpečnostné záruky a účasť vo finančnom systéme založenom na dolári.
Na rozdiel od svojich predchodcov by tento systém mohol zahŕňať aj explicitné platby za ochranu, pričom spojenci by sa de facto stali poplatnými štátmi.
Narušená dôvera
Globálne diplomatické a finančné systémy si, samozrejme, vyžadujú dôveru.
Pôvodná Brettonwoodská dohoda a Dohoda z hotela Plaza z roku 1985 boli postavené na stabilnom americkom vedení, čo ostro kontrastuje s nedávnymi Trumpovými obchodnými hrozbami, ktoré môžu odradiť zahraničné vlády od zapojenia sa do ďalšieho systému pod vedením USA. Zavedenie ciel, ktoré zasiahli dokonca aj neobývané územia a krajiny s nízkou kúpyschopnosťou, no s dôležitým vývozom pre americkú ekonomiku, nebolo znakom vážnej reformy, ale hlbokej neschopnosti.
Využívanie chaosu na signalizovanie odhodlania sa javí ako pochybný prístup – skutočná vážnosť sa prejavuje pevnými krokmi, najmä v prípade takého mocného súpera, akým je Čína. Navyše vyhlásením 90-dňového moratória a udelením výnimky pre kľúčovú čínsku elektroniku Trump nielenže ukázal neistotu a neschopnosť, ale aj kapituloval. Čína, ktorá sa po jeho predchádzajúcej obchodnej vojne stala odolnejšou, zatiaľ začína obmedzovať vývoz niektorých nerastov vzácnych zemín do USA.
V dôsledku toho mohli Spojené štáty urýchliť svoj úpadok tým, že motivovali krajiny, aby sa vzdali dolára ako rezervnej meny. Pokračovanie v tomto trende ohrozuje ich globálnu kúpnu silu a strategický vplyv, zatiaľ čo návrat k závislosti od zahraničnej výroby rovnako podkopáva víziu hnutia MAGA o priemyselnej obnove a suverenite. Obe možnosti signalizujú koniec hegemónie USA.
Zhrnutie
Trumpove clá sú začiatkom plánu, ktorého cieľom je pretvoriť svetový obchod zvrátením deindustrializácie a zároveň zachovať štatút rezervnej meny dolára. Takzvaný deň oslobodenia mal vyvolať chaos s cieľom dosiahnuť ústupky, čo malo napokon viesť k „Dohode z Mar-a-Lago“ o naviazaní mien spojencov na dolár výmenou za prístup na trh a bezpečnosť. Nedostatočná realizácia a nedôslednosť však narušili dôveru a hrozí, že sa štáty začnú približovať k Číne, a tým ešte urýchlia konečný úpadok Ameriky.
