Tento problém sa stal natoľko vážnym, že bolo potrebné zakročiť. Obzvlášť, ak neďaleko za našimi hranicami prebieha vojenský konflikt, pričom vo viacerých krajinách od nás na východ sa práve treťosektorové mimovládky stali nositeľom agendy zahraničných veľmocí, ktorých úlohou je presadiť v danej krajine názory, s ktorými väčšinová domáca spoločnosť nesúhlasí, sú však v súlade s ich zahraničnými donormi (Gruzínsko, Rumunsko).

Médiá rôznych podobných „agentov“ následne využívajú ako akýchsi garantov pravdy, čím - samozrejme - danej téme dodávajú falošný punc expertízy. A keďže „odborník“ je ten, kto má vždy pravdu, musíme ho počúvať a na iné kontexty nehľadieť. Ide o primitívny spôsob bezalternatívnosti, patologický pre dosah na verejnú debatu, ktorá následne vlastne ani neprebieha. Prebieha už iba inkvizícia. 

A keď sú takéto mimovládky financované zo zahraničia a najmä z grantov - ktoré sa netaja, že existujú práve na ovplyvňovanie cudzích krajín pre ich vnútorné záujmy (typickým príkladom sú USA) –, verejnosť by mala poznať ich financujúce pozadie. Napríklad tak, že krajina preberie zásady amerického zákona FARA, ktorým sa do veľkej miery inšpirovala aj naša nová legislatíva. To platí aj pre množstvo iných západných krajín, ktoré takto chránia svoje záujmy.

Skrátka, máme do činenia s inštitúciami, na ktoré by aj priliehal hyperbolizovaný pojem „zahraničný agent“. Tento pojem sa však, našťastie, do samotného zákona nedostal. Bol nahradený údajne stigmatizujúcim slovom „lobing“, ktorý napokon odmietol pozmeňovák poslancov Hlasu.  

Vláda všetko odflákla

Opozícia už samotný pojem „politické mimovládky“ označila za paranoju, čím dala najavo, že žiadnu debatu na túto tému nepripúšťa. Opozičné spektrum presadilo naratív, označujúci vládny návrh ako "ruský zákon", čím de facto veľkú časť Západu vlastne označilo za ruskú guberniu. Napríklad také USA sú Ruskom zrejme už od roku 1938 (odkedy u nich tento zákon existuje).

Samozrejme, do debaty sa zapojil aj komisár Rady Európy pre ľudské práva Michael O’Flaherty. Slovenských poslancov vyzval, aby neschvaľovali návrh zákona, ktorým chce vládna koalícia zaviesť obmedzenia pre občiansku spoločnosť.

Európske inštitúcie sa asi len ťažko môžu hrať na nezávislého arbitra a do hry vstupujú skôr ako protivládna strana zápasu. Najmä, ak si Európska únia práve cez agendu „ľudských práv“ otvorene vynucuje zmeny politických režimov proti vôli občanov, ako sa to už dlhšie deje v Poľsku či Maďarsku. Tak to chápe aj volič koaličných strán.

Vláda však nevyužila príležitosť a novú legislatívu presadila hromotĺckym spôsobom. Ešte z čias matovičovskej koalície sa môžeme rozpamätať na slovo „buldozér“. Nové pravidlá pre mimovládky sú totiž namierené zďaleka nie iba proti mimovládkam, ktoré sa len tvária ako občianska spoločnosť a v skutočnosti pôsobia ako zahraničný ideologický lobing, pri ktorých by snaha o transparentnosť bola legitímnym cieľom.

Valec, ktorým sa vláda chcela vysporiadať s nepriateľom, ktorý jej predtým vyhlásil vojnu – progresívne, atlantické a ideologické mimovládky –, tak dostihol aj množstvo nevinných treťosektorových organizácií, ktoré sa nevedia brániť.

Do zákona sa podarilo prepašovať len zopár rozumných výnimiek. Podľa súčasného znenia sa za podozrivú aktivitu vlastne považuje aj petičné právo, demonštrácia, účasť na pripomienkovom legislatívnom konaní či každá treťosektorová občianska aktivita, ktorá by sa zapojila do diskusie o politickej téme, ako je napríklad aj tlačovka či komunikácia v médiách. Tam by spadala povedzme aj nadácia v malej obci, ktorej občania protestujú proti znečisteniu a banskej ťažbe kdesi za dedinou. Ich aktivita totiž zasiahla do regionálnej politickej prevádzky.

Do našej súčasnej legislatívy tak spadnú všetky mimovládky, ktoré robia aktivizmus, a to nielen ten progresívny.

Voda na opozičný mlyn

Vláda sa nepoctivou prípravou zákona sama pripravila o to, aby svoj zákon mohla predkladať ako legislatívny posun inšpirovaný americkým inštitútom a nie tým ruským, ako im to obúchava o hlavu opozícia a hlásajú nahnevané námestia. Keďže zákon sa týka každého, komu sa zažiada politický aktivizmus, opozícia dostala muníciu pre vyhlásenia, že vláda chce zastrašiť každého, kto by si dovolil verejne sa kriticky angažovať.

To je veľká chyba, ktorá do veľkej miery nahráva protistrane a podozreniam, že vláda chce systémom sankcii vystrašiť aktívnych občanov, aby ju nekritizovali. Ak totiž verejnú kritiku, ktorá je z princípu legitímna, prejavujete ako občianske združenie, vláda vám na plecia navŕši kopec povinností - aby ste si svoj aktivizmus radšej rozmysleli.

Lenže tento zápas sa odohral v prudko spolitizovanej atmosfére, kde sa konsenzus nehľadá. A nie je len Fico, ktorý chce s politickými mimovládkami boj a pomstu. Samotné politicky angažované mimovládky jeho vláde vyhlásili vojnu. A zanechali za sebou množstvo nevinných, apolitických neziskoviek, ktoré vo vláde nemal kto ochrániť.