Keď človek vidí obraz, nemusí o ňom nič čítať. Všetko je už tam. On sám si do obrazu vnáša svoje vlastné životné skúsenosti. Keby ste sa pred takýto obraz (Tono Stano ukazuje na jednu zo svojich fotografií) postavili, keď ste mali desať rokov, a potom sa pred neho postavili ako tridsiatnik, zakaždým by na vás pôsobil inak. Máte iné životné skúsenosti, a preto fotografiu vnímate inak. Nič z vonkajšieho prostredia k tomu zážitku človek nepotrebuje. Stačí sa dívať a tým aj chápe. Je to jeho vec.
Povedali ste, že tu bude tristo alebo štyristo fotografií. Priznám sa teda k niečomu, čo by som možno nemal robiť, lebo asi budem vyzerať ako kultúrny barbar, ale na výstavách zvyčajne nečítam žiadne sprievodné texty, ani tie, ktoré sú ku konkrétnym fotografiám alebo obrazom. Mám totiž pocit, že text ma vytrháva z vizuálneho zážitku.
Robím to rovnako. Keď prepnete gombík na vizuálne vnímanie, text vám doň nevlezie. Zrazu je ako cudzí jazyk. Keď čítate text, nie ste schopný plne vnímať samotný obraz. Je to iný druh vnímania. Dosť často si celú výstavu prebehnem len čisto vizuálne. A ak ma niečo zaujme, vrátim sa k tomu a študujem to podrobnejšie.
Je vaše vizuálne vnímanie vecí také silné, že počas tvorby nedokážete počúvať ani hudbu? Ak si predstavím, že maľujem obrazy alebo pracujem na fotografiách v ateliéri, počujem hudbu. Ale možno by to skončilo ako tento rozpor medzi pozeraním a čítaním a hudba by ma len odvádzala inam. V najlepšom prípade by fungovala len ako kulisa.
Kedysi som hudbu počúval dosť často, ale postupne som zistil, že existuje taká hudobná inflácia, každý stále niečo počúva a hudba sa stáva len ďalším produktom. Je dobré sa hudbou príliš nepresycovať. Keď jazdím v aute, nepúšťam si žiadnu hudbu. Ani v ateliéri. Všimol som si, že keď je ticho a nad niečím premýšľam, tak je to vlastne to najviac.
Dosť často robím niekoľko vecí naraz, pracujem na tomto, prejdem na niečo iné a medzi jednotlivými kúskami vznikajú určité vzťahy. A je to vlastne ako nejaká hudba. Má to v sebe harmóniu, niečo sa v tom rodí. Je to veľmi jemné a je to vlastne niečo, čo z vás vychádza. Zvnútra, nejaká jemná hudba... A keby nebolo ticha okolo vás, vôbec by ste to nepočuli.
Som veľký fanúšik ticha a tých zvukov, ktoré sa v ňom občas objavia, keď napríklad sused začne vŕtať a vy to počujete ako teraz [vo vedľajšej miestnosti robotníci niečo opravujú, inštalácia výstavy je v plnom prúde, pozn. autora]. Keď vidím ľudí, ktorí idú po ulici so slúchadlami na ušiach a púšťajú si hudbu, pomyslím si, panebože, to by som mal za trest. Užívam si skutočné zvuky ulice, mesta. Je to také krásne.
Keď hovoríte o preťažení hudbou, nedeje sa niečo podobné aj s fotografiami? Čo si myslíte napríklad o Instagrame? Najmä táto aplikácia zahlcuje ľudí takým spôsobom, že aj keď sem-tam uvidia zaujímavú fotografiu, aj tak jej nevenujú veľkú pozornosť, nezastavia sa, aby si ju pozreli. Každý deň teda vidíme stovky vecí, ale na žiadnu z nich sa poriadne nepozrieme.
Začal som používať Instagram ako akúsi náhradu svojej webovej stránky. Teraz, v čase mojej veľkej výstavy, tam pravdepodobne niečo nahodím. Ale čoraz viac sa mi páči žiť len skutočný súčasný život. Práve tu spolu sedíme a ja vôbec nemusím myslieť na nič, čo je tam. Len tu sedíme a rozprávame sa a to mi stačí.
Ako ide dokopy príprava takejto veľkej retrospektívnej výstavy s tým, čo ste už niekoľkokrát spomínali v rozhovoroch, a síce, že sa pozeráte len dopredu? Aké je to pre vás – pozerať sa na fotografie, ktoré ste nafotili už dávno? Máte niekedy pocit, akoby ste nejakú fotografiu ani nefotili vy?
Presne tak, vždy som v priebehu rokov nafotil nejaké veci, na ktoré som tak trochu zabudol. Celá táto výstava je mojím vlastným snom. Potom si kurátorky spomenuli na niečo, čo tam bolo, a povedali: Mohlo by tam byť toto a toto? Včera večer som bol na otvorení jednej reštaurácie a stretol som tam človeka, ktorý mal vo svojej zbierke moju fotografiu, o ktorej som si hneď pomyslel, že by som ju tam mal dať. Tak som mu povedal: No, to je škoda, vlastne som na ňu zabudol. Mám pocit, že moje fotografie boli stvorené pre takéto priestory. Knižnicu Galérie hlavného mesta Prahy považujem za najlepší priestor, aký poznám. Táto výstava je pre mňa veľmi dôležitá.
Dovoľte mi, aby som vás citoval: „Pre moje fotografie sú ideálne ženy, ktoré ešte nemajú deti, rodinu, starosti. Povedzme, že sú na štartovacej čiare svojho života. Majú v sebe zvláštnu energiu, ktorá nie je poznačená sklamaním. Muži sa mi zdajú byť oveľa roztržitejší. Žena je ukotvená vo vesmíre oveľa pevnejšie. Dokáže vytvoriť nový život a je vlastne Božím nástrojom. Človek má väčší vnútorný pokoj.“ Niekto by vám dnes mohol povedať, že fotíte len pekné ženy, alebo že sa zaujímate len o krásu.
Takže ja som asi celkom nepochopil tie trendy, neviem, či to ešte stále trvá, že ženy dnes chcú zaujať nejakú mužskú rolu, že sa vlastne cítia znevýhodnené. Ale ja to vnímam tak, že ten, kto dostal najväčší dar od nášho pomyselného boha, sú ženy. Určite najvyššou hodnotou, ktorú máme, je pokračovanie života. V tom je vlastne naša nekonečnosť, že posielate ten život a tie gény a všetky tie veci ďalej. A bez žien to jednoducho nejde. Práve v žene vzniká zázrak nového stvorenia. Muž niekedy veľmi ťažko hľadá svoje postavenie, musí nájsť, čím môže byť užitočný. Áno, silno inklinujem ku kráse, k hodnote krásy, pretože cítim, že práve to je to, čo sa akosi zanedbáva. Mám pocit, že ak je niekde krása, je dobré ju zachytiť.
A krása sa vždy mení na škaredosť. Máte jablko, o dva týždne zhnije a už nie je krásne. A fotografia je médium, ktoré môže tomuto procesu dokonale poslúžiť. Mám pocit, že úžasná vec na človeku je práve tá schopnosť, že sa dokážete povzniesť, že dokážete byť ľahší ako len vaša fyzická váha, že dokážete takmer lietať. Vďaka tomu, že síce máte nejakú fyzickú existenciu, ale potom máte aj nejakú spirituálnu časť tejto existencie. A to sú úžasné hodnoty, ktoré môžeme rozvíjať prostredníctvom výtvarného umenia. Tá možnosť tu je a je to celoživotná práca. A je to veľmi dobrá práca, naozaj sa oplatí.
Keď sa pozeráme na akty, ľahko sa môže stať, že sa niekomu páčia proporcie modelky namiesto samotnej fotografie. Veľmi dobre o tom kedysi písal teoretik fotografie Filip Láb, ktorý vás v recenzii na vašu výstavu Biely tieň v Špálovej galérii vtedy pochválil za to, ako ste k tomu pristúpili. Napísal, že na vašich fotografiách „je výrazne potlačený základný princíp aktu – potešenie z pohľadu na krásu ľudského tela. Modelky jednoducho nepôsobia príjemne, výsledok pripomína skôr etnografickú dokumentáciu kmeňového rituálu“.
Je potrebné robiť veci, ktoré tu ešte nie sú. Pokúsiť sa vytvoriť niečo, čo ešte nikomu nenapadlo. Ale nie je to len o umení. Uvaríte napríklad jedlo a poviete si, že nabudúce by som tam mohol dať toto alebo by som to mohol variť trochu dlhšie. Len sa neuspokojte s rutinou.
Počkajte, neodpovedal som celkom na otázku, prečo si vraj vyberám len krásne modelky. Nefotografujem tak, že niekoho pekného postavím pred objektív a odfotím. Po prvé nehľadám ľudí, ktorí sú v prvom rade pekní, pretože to nie je pekné. Pekné, krásne je, keď je ešte niečo za tým človekom. Nejaký duch. Áno, keď vidím niečo pekné, snažím sa to zachytiť na fotografii. Nechcem sa tomu vyhýbať preto, lebo práve teraz je nejaký trend, že čo je pekné, nemôže byť umenie. To je nezmysel. Myslím si, že krása je pre nás veľmi dôležitá hodnota. A je hlúpe sa jej vzdať, je dobré sa z nej tešiť. Nie sme tu preto, aby sme trpeli, sme tu preto, aby sme sa radovali.
Ako veľmi vás inšpiroval František Drtikol [český fotograf, ktorý sa preslávil najmä portrétmi a aktami v štýle neskorej secesie, pozn. red.]? Mám dojem, že by mohol byť pre vás dosť dôležitou osobnosťou, a to vo vnímaní života, ako aj svojou prácou.
Čítal som jeho knihu Duchovná cesta, je mi blízka, rovnako ako Lao-c' a jeho učenie a mnoho ďalších filozofov. Povzniesť život, dať mu nejaký ďalší rozmer. To sú obrovské perspektívy.
Vrátim vás trochu do histórie. Viackrát ste hovorili o tom, že k fotografii vás priviedla Milota Havránková, ktorá viedla ateliér úžitkovej fotografie. Nikdy som však nepočul, čím presne vás zaujala. Čo vás na nej tak priťahovalo? Teraz ste povedali, že umenie by malo byť súčasťou radostného života, akousi čerešničkou na torte. Umenie ako niečo, čo nás presahuje, dokonca ani sám tvorca nemusí vedieť prečo a ako. Bolo to možno práve jej zmýšľanie, ktoré vám odovzdala?
Pôvodne som chcel ísť na grafiku, ale hneď nám povedali, že na grafiku sa dostane málokto. A teraz si predstavte, že som bol dedinčan, ktorý nemá nikoho za sebou. To bolo obdobie, keď všade boli nejaké protekcie, nejakí synovia papalášov, dcéry výtvarníkov. A ja som si povedal, panebože, to je naozaj malá šanca, že sa tam dostanem. Tak som pozorne sledoval, ako jednotliví učitelia prezentujú svoj odbor. A práve Milota ma zaujala.. Zdalo sa mi, že o veciach uvažuje podobným spôsobom. Chcel som sa posunúť k určitej slobode prejavu, byť sám sebou. Bola mi oveľa bližšia ako "týpek", ktorý bol na grafike. Bola slobodomyseľná, uvoľnená, veľmi svojská. Ostatní učitelia sa mi zdali byť robotizovaní.
Veľmi pekný dôkaz toho, že aj v umení zvyčajne nejde ani tak o konkrétne médium, ako o to, kto vás pre niečo nadchne.
S tým som sa neskôr v živote stretol mnohokrát. Vôbec nie je dôležité, aby ste sa rozhodli byť napríklad fotografom. Nefunguje to tak, že si poviete: Chcem byť maliarom – a začnete maľovať. Alebo že chcete byť spisovateľom a začnete písať. To nie je dobrý prístup.
To by vysvetľovalo, prečo dnes píše knihy každý druhý.
Musíte byť človek, ktorý má o čom písať. A námet nezískate tak, že budete sedieť za stolom a písať, získate ho tak, že budete žiť skutočný život, vidieť, ako veci fungujú, zažívať veci, jednoducho ten život precítite. Mať len túžbu napísať knihu, byť tým spisovateľom a nestarať sa o to, či vôbec máte čo povedať, nie je možné. Ale môžete robiť čokoľvek, všetko má svoju hĺbku. Všetko má svoje možnosti objavovania. Myslím si, že vesmír funguje na základe takéhoto tvorenia. A ak cítite, že to robíte v duchu tohto vesmíru, ak si úprimne kladiete otázku, na čo sme tu, potom vám všetko bude fungovať a všetko sa vám začne dariť.
Čo veľmi narúša utkvelú predstavu trpiaceho umelca...
Ja takúto filozofiu vôbec nemám. Áno, život je plný prekážok. Ale taký už život je. Neviem si predstaviť život bez prekážok. To, čo život je, sú väčšinou prekážky. Ak si v hlave vytvoríte predstavu života bez prekážok, každý problém, ktorý sa objaví, vás šokuje a zraní. Keď však čelíte týmto prekážkam, stávajú sa vlastne vaším hnacím motorom. Musíte vziať život do vlastných rúk.
Nemyslím si, že mladá generácia sa s tým úplne stotožní. Predstava, že musí neustále s niečím bojovať, sa niektorým ľuďom môže zdať vyčerpávajúca.
Našťastie, veľa môžete urobiť sami so sebou. Ale nemôžete sa len tak baviť vecami, to je koniec, to by ste to mohli rovno zabaliť. Musíte budovať svoj život, ísť do toho, to je vaša úloha číslo jeden, pracovať na svojom živote, byť konštruktívny, to znamená stále niečo budovať, jednu vec k druhej, niekedy sú to maličkosti, ktoré budujú. Budujte, budujte a majte víziu. Radosť a zábava musí vychádzať z vás. O tom to je. Ľudia často len konzumujú život. Ale to sa nedá nazvať životom. Potom ste v podstate vo väzení.
Keď ste v 80. rokoch minulého storočia prišli do Prahy, pripadala vám ako diera, nikto sa tu veľmi nesnažil, všetci boli spokojní s tým málom, čo mali. Dokonca aj umelci boli šťastní – ako ste hovorili –, že sa zdajú byť šťastní už len z toho, že ich prijali na školu. Ale myslím, že to isté by sa dalo povedať o mnohých ľuďoch dnes. Takže to naozaj nemusí byť generačná záležitosť, práve naopak. Veľa ľudí si aj dnes povie, že aj tak nič nezmôžu, a tak sa starajú len o to, aby sa mali čo najlepšie, uzavrú sa do svojej malej bezpečnej bubliny.
Pozrite sa, byť v zlej nálade mi pripadá ako strata času a zrada na sebe samom. Ak sa budete neustále udržiavať v naštvanej nálade a sťažovať sa, strácate sami seba. Ovláda vás zlo, zlá nálada, pokušenia, ktorým ste podľahli. Za socializmu to bola kaviareň Slávia plná študentov a každý sa na niečo sťažoval. Vošiel som dnu a počul som, ako všetci plačú. Pomyslel som si, čo tu mám robiť medzi týmito plačúcimi ľuďmi? Pohŕdam nimi, vôbec sa s nimi nebudem rozprávať, nemá zmysel medzi nich chodiť.
Radosť som pociťoval aj za socializmu, keď hovorili: Nemôžeme nič robiť, všetko nám zakazujú. Ale mne nikto nič nezakazoval, ja som mohol robiť všetko. Samozrejme, že systém som považoval za chorý a padnutý na hlavu. Ale v rámci toho systému máte vždy iný systém, svoj vlastný. Celkový politický systém nikdy nie je ideálny. Ale žijeme uprostred obrovskej záhady a všetko je to také strašne pôvabné. Príroda, civilizácia, všetko má toľko dimenzií a vy sa tým môžete úplne opájať. Bola tu železná opona, bolo ťažké dostať sa von. Ale nešlo ani tak o to, že by som nevyhnutne musel cestovať, chcel som len niečo vytvoriť, chcel som mať kontrolu nad svojím životom, aby mi nikto nemohol hovoriť, čo mám robiť.
Počkajte, naozaj vám v tých 80. rokoch ani raz nenapadlo, že by možno bolo lepšie emigrovať a tvoriť v New Yorku?
Mal som tieto možnosti. Ale považoval by som to za zradu. Prečo by som mal opustiť prostredie, kde je problém, a ísť tam, kde nie je? Chcel som tu zostať, pretože som chcel byť súčasťou tej premeny na niečo lepšie.
A verili ste, že sa tak stane? Zmena k lepšiemu. Keď hovoríte, že za socializmu sa nebolo na čo sťažovať, asi si viete predstaviť, že to môže mnohých ľudí rozčúliť...
Áno, vždy som bol o tom presvedčený. Len som si uvedomoval, že nemá zmysel sťažovať sa na systém alebo sa ním zbytočne nechávať otravovať. Skutočne sa zaoberám striktne len vecami, ktoré môžem sám ovplyvniť. A sám od seba by som nedokázal nič zmeniť. Okrem toho, aj tak je jediný spôsob, ako zmeniť systém, zmeniť ľudí v ňom. Ja by som ho mohol zmeniť napríklad tým, že aj v takomto systéme dokážem byť slobodný. Komančovia boli podľa mňa zúfalci. Ja som chcel žiť svoj život.
Myslím si, že tá večná nespokojnosť a reptanie na situáciu je v Čechoch nejako zakorenená. Kedysi sa hovorilo, že by stačilo, keby komunisti vymreli, ale to bola dosť naivná predstava...
Ľudia majú vo všeobecnosti radi taký ten prízemný život. Naozaj sa im nechce ísť hore. Zažil som to veľakrát, keď sa začnete vzďaľovať od prízemných ľudí, začnú vás tak trochu ťahať dole. Na východ od Nemecka sa to ani nedá nazvať kultúrou. Je to skôr folklór, ktorý tu panuje. Naša kultúra často len odráža západnú kultúru, ale nikto ju tu veľmi nevíta, je to pre nás niečo zbytočné, niečo navyše. Práve dnes som sa o tom rozprával s jednou známou, že je tu taká tendencia držať vás pod kontrolou. Keď začnete mať výstavy niekde v zahraničí, nikto vám tu výstavu neurobí. Trošku vás pridusia, aby ste si nemysleli, že ste príliš dôležití. Je to asi paradoxné, lebo ja tu robím veľkú výstavu a hovorím to.
Čo bolo kľúčom k vášmu úspechu? Existuje podľa vás niečo ako talent? Alebo je to len tvrdá práca?
Samozrejme, vždy musíte byť pracovitý. Ale v živote je to tak, že ak sa do ničoho netlačíte, všetko sa vám otvorí. Keď sa vám podarí odstrániť zo svojho života veci, ktoré nie sú prospešné pre jeho budovanie, stane sa to, že začnete nachádzať určité špeciálne schopnosti. A stane sa to, čo chcete. No a to v konečnom dôsledku vytvára dojem, že máte talent. Ale nie je to žiadna tajná prísada, ten talent.
Pre festival v Karlových Varoch ste fotili aj môjho milovaného Lou Reeda, ktorý bol veľmi známy svojím odporom k novinárom a fotografom. Ale na vašich fotografiách to tak nevyzerá, ako ste to, preboha, dokázali?
Áno, ľudia z jeho okolia mi to povedali: Ako ste ho mohli takto odfotiť? Nedáva to zmysel, on normálne odmieta robiť, čo mu kto povie, a vy ho jednoducho postavíte, kam chcete. Ale zdá sa, že títo ľudia zo mňa vycítili spontánnosť, že nemám zábrany, že sa môžu cítiť uvoľnene. A urobia takmer čokoľvek. Lou Reed bol zviera. A keď zviera vidí, že sa ho bojíte, vycíti to a uhryzne. Reedovi som suverénne povedal: 'Pozri, teraz to bude takto a takto.' Musíte ich pritiahnuť a hneď zamestnať. Prídeš sem, postavíš sa sem, ja takto zasvietim lampu a takto to bude. Musí to byť, že ja som režisér a ty mi tam hráš. A musí to byť jasné, aj Lou Reed musí mať pocit, že to nie je on, kto diktuje.
Ak sa nikoho nebojíte, bojíte sa aspoň niečoho?
Nie, človek sa má báť nejakého svojho zlého nastavenia. To je jediná vec, na ktorú by si mal dávať veľký pozor, pretože zvonku až také nebezpečenstvo nehrozí.
Je pre vás samotná tvorba stále tým najväčším, čo môžete v živote zažiť?
Túžba tvoriť a vôbec chuť žiť... Áno, stále ma to fascinuje rovnako, ako keď som mal desať rokov.
Tono Stano (65)
Narodil sa na Slovensku v Zlatých Moravciach, žije v Prahe. Je jedným z najznámejších fotografov v strednej Európe. Vypracoval si charakteristický rukopis, ktorý vychádza z inscenovanej fotografie, v jeho tvorbe nájdeme aj klasické prístupy, ako je portrétna či krajinárska fotografia a inštalácie, alebo, naopak, veľmi experimentálne série a konceptuálnu fotografiu. Jeho diela sú súčasťou zbierok umeleckých ustanovizní ako Art Institute v Chicagu, Bibliothèque National a Maison Européenne de la Photographie v Paríži a Museum Ludwig v Kolíne nad Rýnom.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
