Trumpove clá môžu znamenať koniec globálneho kapitalizmu. Svet sa triešti a Európa sa musí pripraviť na náraz.
„Svet sa posúva do ‚multipolárneho‘ usporiadania, v ktorom žiadna globálna mocnosť nemôže dominovať,“ poznamenal Gordon Brown v apríli 2025. Globalizmus bol dohodou storočia: vedený dolárom, chránený Spojenými štátmi, takmer jednotný trh. Táto éra sa však končí.
Dve prezidentské obdobia Donalda Trumpa priniesli ústup Ameriky, ktorá sa zbavila úlohy globálneho policajta. Clá, obchodné vojny a geopolitický tlak teraz naznačujú zmenu: vzostup súperiacich impérií. Vek globálnej jednoty ustupuje roztrieštenému svetu mocenských blokov.
Roztrieštenie
Zavedením colných bariér sa Washington sa agresívnym spôsobom oddelil od Pekingu. Čína v rámci odvetných opatrení selektívne zrušila alebo odmietla obnoviť vývozné licencie pre kľúčové americké spoločnosti, najmä Boeing, čím ešte viac zvýšila napätie. Európska únia zatiaľ udržiava krehkú rovnováhu a presadzuje politiku „otvorenej strategickej autonómie“ prostredníctvom opatrného „znižovania rizika“ závislosti od Číny pomocou cielených opatrení, ako napríklad Európsky akt o čipoch, Green Deal a diverzifikované obchodné partnerstvá. Pritom si však stále zachováva základné obchodné toky a opatrne sa vyhýba úplnému oddeleniu.
Celosvetovo uvalené obchodné obmedzenia
Trumpove agresívne clá sú ústredným činom súčasnej geopolitickej éry v tomto pomalom globálnom súmraku. Obchod už nie je len hospodárskou záležitosťou, ale strategickou šachovou partiou, v ktorej sa bloky snažia navzájom prekonávať. Dodávateľské reťazce sa teraz opatrne prispôsobujú geopolitickým zmenám prostredníctvom selektívneho „friend-shoringu“ [presun výroby do spriatelených krajín, pozn. red.], pričom výroba polovodičov sa presúva z Číny k dôveryhodnejším spojencom, ako je Japonsko a Južná Kórea. Energetické koridory odrážajú rovnaké trenice, keďže Európa nahrádza ruský plyn katarským a americkým kvapalným zemným plynom (LNG).
S týmito trendmi vstupujeme do éry strategického kapitalizmu, v rámci ktorého vzťahy zostávajú otvorené, ale sú pod neustálym tlakom, a autonómia sa javí ako najdôležitejší geopolitický faktor. „Otvorenie brán“ už nie je manifestom. Na povrch sa dostáva nová forma globalizácie, v ktorej bloky spolupracujú selektívne, pričom sa navzájom kontrolujú.
Platí nové pravidlo: nikdy sa nezaväzovať k žiadnej dohode, lebo nič nie je pevne dané a všetko je o tlakoch, autonómii a studených vojnách.
Nenápadná erózia dominancie dolára
V danej schéme sa Európa ocitá v kúte, pasívne znáša zmenu smerom k multipolarite, zatiaľ čo ostatní sa posúvajú vpred. Z dlhoročných spojencov sa stávajú rivali. Trumpove colné hrozby nútia lídrov EÚ čeliť realite nevyvážených výhod: z ekonomického hľadiska obchodnému prebytku Európy s USA (viac ako 150 miliárd eur ročne) a z vojenského pohľadu jej závislosť od bezpečnostných záruk NATO pod americkým vedením.
Pozícia amerického prezidenta ponecháva Európe obmedzené možnosti: buď prijať nové podmienky diktované Washingtonom, alebo urýchliť snahu o strategickú autonómiu. Európska centrálna banka už zmenila kurz, keď čelila opakovaným šokom z oznámení o amerických clách. Joachim Nagel naliehavo vyzýva na prehĺbenie integrácie, teda dobudovanie európskej bankovej únie a úplné zjednotenie kapitálových trhov, aby odolali globálnej fragmentácii. Zjednodušene povedané, Nagel práve v tejto dobe blokov vyzýva na vytvorenie „európskeho bloku“.
Osud Európy v multipolarite
Zdá sa, že Únia nie je na túto éru pripravená. Jej opatrenia, ako suverenita v oblasti zdrojov, energetické stratégie, migračné politiky, sú reaktívne, nie proaktívne, a namiesto pevných múrov majú koncept brán.
Dnešná situácia si však žiada skôr múry ako brány. Trumpova predstava bola presne taká – postaviť múry, za ktorými by sa Amerika mohla bezpečne preskupiť a zapojiť do globálnej šachovej partie z opevnenej pozície.
Európa, naopak, zvolila úplne opačný prístup a ponechala svoje kritické odvetvia vystavené riziku. Napriek jasným varovaniam pokračuje v otvorenom obchode s Čínou a váha razantne odpovedať na americké clá, čím si sama oslabuje svoju pozíciu. Starý kontinent, ktorý volí opatrnú diplomaciu namiesto rozhodnej sebaobrany, zostáva zraniteľný v ére, ktorú čoraz viac ovládajú ekonomickí mocnári.
Nové obchodné mapy tento trend urýchľujú. Ruská Severná námorná cesta môže skrátiť čas prepravy medzi Európou a Áziou takmer o 40 percent, pričom obchádza úzke miesta, ako je Suezský prieplav, a oslabuje tradičné postavenie Európy.
Súčasne sa rozpadá vplyv Európy na Afriku a Blízky východ. Obchod Číny s Afrikou v roku 2023 presiahol 250 miliárd eur, čím zatienil Európu, zatiaľ čo Saudská Arábia teraz akceptuje pri platbe za ropu jüan.
Ak sa Európa nedokáže prispôsobiť multipolarite, a teda si nezabezpečí strategické zdroje, obchodné dohody a nevybuduje skutočnú autonómiu, riskuje, že sa stane len bezvýznamným hráčom na globálnej scéne. Politika kráča za mocou a autonómia je jedinou cestou k vplyvu.
Strategický kapitalizmus je nová hra: národy sa buď presadia, alebo sa nechajú prevalcovať.
Európska únia však stále disponuje silou: trhom v hodnote 18 biliónov eur a 450 miliónmi obyvateľov. Dokáže však skutočne konať ako blok, keď jej členské štáty zostávajú nejednotné?
To, či EÚ dokáže nájsť politickú vôľu na odvrátenie globálnej fragmentácie, ktorá by ju vyčerpala, je otvorená otázka, na ktorú samotné čísla nedokážu odpovedať. Francúzsko sníva o veľkoleposti, Nemecko lavíruje, Taliansko koketuje s Čínou, Poľsko sa drží USA a Maďarsko hrá na obe strany. Ak však bude každý z nich naďalej hľadať spojencov sám, Únia sa rozpadne.
Pravdou je, že Európska únia ešte nie je blok. Ešte sa ním musí stať.
Práve tu súčasný globálny trend vysiela naliehavé varovanie: bez vnútorného posilnenia, investícií do technológií, zosúladenia politiky výskumu a vývoja, zabezpečenia strategických zdrojov, budovania vojenských kapacít a zbavenia sa falošných predstáv o morálnej nadvláde bude vaša úloha v strategickom kapitalizme zanedbateľná.
Zhrnutie
Svetové hospodárstvo sa triešti. Trumpove clá si možno budeme pamätať nie ako bezvýznamný výkyv, ale ako mohutný úder proti globálnemu systému, ktorý teraz vstupuje do riadeného rozpadu. EÚ musí konať – jednotné bankovníctvo, hlbšie kapitálové trhy a jednotná obchodná politika už nie sú v otázke prežitia dobrovoľné. V tomto vznikajúcom multipolárnom svete budú pasívne mocnosti vytlačené na okraj. Éra laissez-faire je mŕtva. Strategický kapitalizmus sa práve začal.
