Bývalý veľvyslanec Petr Drulák: Le Penová je už voliteľná pre väčšinového Francúza

Ohrozuje niekto aj Marine Le Penovú? Ako vidíte šance Érica Zemmoura, mohol by popri nej úspešne kandidovať?

Musím povedať, že som priaznivcom Érica Zemmoura. Sledujem jeho publicistickú reláciu, je to brilantný analytik a dokáže veci výstižne pomenovať. Je pravda, že Marine Le Penová to berie ako problém, pretože keby kandidoval, tak by jej odobral určité politické hlasy. Z hľadiska jeho politickej budúcnosti sa však radím skôr k skeptikom, pretože on zatiaľ žiadnu skutočnú politickú skúsenosť nemal. Je niečo iné byť brilantný publicista a niečo iné sa postaviť voličom a žiadať o ich podporu. Je ale pravda, že on môže byť tým, kto Le Penovú pripraví o druhé kolo, ak do toho teda pôjde.

Na Slovensku máme pomerne otvorený politický systém, keď si niekto chce založiť stranu, tak je to relatívne dostupné, dokáže sa dostať do parlamentu, do vlády, aj do prezidentského úradu. V Poľsku či Nemecku to tak ľahké nie je. Ako je to vo Francúzsku? Je možné uspieť vo voľbách, keď je niekto „len“ populárny? Je tamojší systém taký otvorený?

Ak hovorím o parlamentných voľbách, tak to vôbec jednoduché nie je, pretože Francúzi majú väčšinový systém, nie proporcionálny.

A prezidentské voľby?

V prípade prezidentských volieb musíte zohnať podporu. To znamená, že musíte mať petíciu istého počtu volených predstaviteľov. To nie sú iba ľudia v parlamente. Môžu to byť aj starostovia a všetci volení predstavitelia a vy musíte mať niekoľko stoviek podpisov od týchto ľudí, aby ste vôbec mohli kandidovať. Takže ten prah zase až tak vysoko nie je, ale zase to nie je ani tak, že by mohol kandidovať úplne každý.

Hypoteticky: Keby Le Penová vyhrala voľby, čo by to znamenalo pre Francúzsko?

Nie som si úplne istý, ale treba si uvedomiť niekoľko vecí. V prvom rade, Le Penová nie je Le Pen. To znamená, že sa politicky dosť zásadne líši od svojho otca a v posledných rokoch sa neustále vyvíja smerom k stredu. Dnes by som sa zdráhal označiť jej program za extrémistický.

Tejto mediálnej nálepke už asi neveria ani Francúzi, či?

Tam je ten problém, pretože ona sa na jednej strane stáva voliteľnou pre väčšinového Francúza, ale na druhej strane môže strácať medzi skalnými priaznivcami svojej strany Národné zhromaždenie, ktorá sa v minulosti nazývala Národný front.

Ale aby som odpovedal na vašu predchádzajúcu otázku. Keď ste vo funkcii, tak robíte to, čo vám systém dovolí. Myslím si, že príklad Donalda Trumpa je z tohto hľadiska veľmi poučný. Keby Marine Le Penová vyhrala voľby, tak by to bolo zaujímavé, ale načakal by som, že by sa stalo niečo revolučné.

Môžete zhodnotiť Macrona vo funkcii prezidenta? Aký je to prezident?

Macrona je veľmi ťažké hodnotiť. On vlastne od začiatku trpí tým istým problémom. Je to človek, ktorý dokáže osloviť polovicu Francúzska, ktorá verí, že bude profitovať z globalizácie a európskej integrácie a dokáže osloviť podnikateľov. Potom je tu ale druhá polovica Francúzska, ktorú reprezentuje napríklad Hnutie žltých viest, ktoré Macron nikdy osloviť nedokázal. Za päť rokov nedokázal nič, čo by naznačovalo, že by mal byť ich kandidátom.

Dokáže druhýkrát vyhrať?

Myslím si, že bude mať situáciu ťažšiu, ako ju mal pred piatimi rokmi. Pred piatimi rokmi totiž vstupoval na scénu ako niekto nový. Dnes už to tak nebude, takže jeho situácia bude ťažšia. Preto si myslím, že ten finálny súboj, pokiaľ k nemu dôjde medzi Le Penovou a Macronom, nie je vopred rozhodnutý. Nedá sa dnes povedať, že ako ju porazil pred piatimi rokmi, tak ju porazí znova. Z tých dôvodov, ktoré som zmienil.

A ako by som ho charakterizoval? Viete, preložil som knihu Jean-Claudea Michea, ktorý ukazuje, ako si pravicový kapitalistický liberalizmus podáva ruku s tým kultúrnym ľavicovým liberalizmom a Macron zosobňuje túto syntézu. Je to človek, ktorý prichádza z kapitalistického prostredia. Z prostredia investičných bánk a súčasne svojím životným štýlom, názormi a spôsobmi signalizuje, že je kultúrny liberál. Taký ten tolerantný voči menšinám a veľmi nekonvenčný v manželstve. Teraz myslím vekovo. Z tohto hľadiska je Macron priamo zosobnením tézy, že ľavicový a pravicový liberalizmus sú vlastne jedna rodina a že nikdy nie sú nepriateľmi, ako si to možno niekto predstavuje.

Čo je Macronov najväčší úspech vo funkcii?

Spočiatku sa veľmi dobre uviedol na medzinárodnej scéne a v európskej politike. S Trumpom si nastavil istý vzťah, rovnako s Putinom, ale po pár rokoch sme zistili, že z toho vlastne tak veľa nie je. Preto ani neviem povedať, čo možno nazvať jeho veľkým úspechom.

A vnútropoliticky?

No práve. Či už sa pozerám na to z pohľadu vnútorného alebo zahranično-politického. Doma bol spočiatku oceňovaný, ako dokázal reformovať železnice. Z hľadiska zahraničia je to čiastková reforma, ale na francúzske pomery to bol pomerne veľký zásah. Hovorilo sa, vidíte, ten Macron to dokáže a pár mesiacov nato prišli Žlté vesty a zmazali tento obraz niekoho, kto dokáže hovoriť s druhou polovicou Francúzska.

Žlté vesty boli až prekvapivo úspešné hnutie. Politicky presadilo svoje požiadavky, čo je z neho dnes? Čo znamená politicky?

Dnes už nič. Otázka je, ako meriate úspech. Pravda je, že to oni si dokázali niečo vydobyť u Macrona, pretože odborové zväzy a tradičná opozícia boli úplne bezmocní. Konali sa síce demonštrácie a manifestácie, ale nad tými len mávol rukou. Lenže Žlté vesty v jednom momente skutočne zahnali Macronovu vládu do kúta a on sa bál, že politicky neprežije. Myslím si, že sa dostal do situácie, keď sa už bál aj fyzicky.

Čo to presne znamená?

Išlo o návštevu v meste v Le Puy-en-Velay, kde vypálili prefektúru. Macron sa tam išiel ako prezident pozrieť a Žlté vesty zistili, že je v meste. Začali sa zhlukovať, dav sa hnal na prezidentskú kolónu a ľudia kričali, že ho upália tak, ako spálili tú prefektúru. To bol moment, keď Macron pocítil nenávisť Francúzov z prvej ruky.

Nedávno dostal na jednom mítingu facku. Čo to robí s jeho autoritou? Oslabuje ho to alebo ho začínajú ľudia ľutovať ako obeť?

Určite to nebude obeť. Tú facku, myslím, väčšina Francúzov odsúdila, pretože oni predsa len majú určitý rešpekt k inštitúciám a štátu, ktorý my Česi ani Slováci tak úplne nepoznáme. Tam je k štátu úcta. Prezidentovi sa facka nedáva, ale odporcovia a kritici Macrona poukázali na to, že on prezidentský úrad už niekoľkokrát ponížil natoľko, že niet divu, že niekto potom urobí niečo také, akokoľvek je to neospravedlniteľný čin. Takže si nemyslím, že by mu to pomohlo, ale ani, že by mu to nejak zvlášť uškodilo.            

Európa vyčlenila obrovský balík peňazí na záchranu niektorých krajín, osobitne Talianska. Je to spôsob, ako pomôcť niektorým krajinám, Francúzsko je medzi nimi. Funguje to na voličov?

Keby to neurobili, tak by ich to politicky zmietlo. V jednej relácii som počul, že keď spočítali objem štátnej pomoci, tak majitelia pohostinstiev prišli k lepším peniazom, ako keby bola normálna prevádzka. To, samozrejme, môže podnietiť určitú závisť, čo môže hrať politickú rolu. Na druhej strane, keby vláda neprišla s pomerne štedrými programami, tak si myslím, že by ju to celkom určite politicky zmietlo.

V západnej Európe, osobitne v Nemecku, sa valí „zelená“ vlna. Vo Francúzsku je to ako?

Francúzsko zažilo zelenú vlnu po miestnych voľbách. To bolo zhruba pred rokom až rokom a pol a niektoré veľmi dôležité mestá majú od vtedy „zelených“ starostov. Napríklad Lyon či Bordeaux. Myslím si ale, že na prezidentské voľby to nebude mať žiaden vplyv.

Prečo?

Pretože francúzski zelení sú veľmi rozdrobení. Možno sú to osobnosti, ale medzi sebou majú dosť vážne spory. Nereprezentujú zjednotenú silu a veci, ktoré robia zelení primátori, vedú k diskreditácii mnohých myšlienok. Oni vlastne naskakujú na niečo, čomu sa hovorí islamská ľavica. Francúzi majú na to termín, hovorí sa tomu islamo-gauchisme. To znamená spojenie ľavice a moslimov, spolu vychádzajú v ústrety najrôznejším moslimským štruktúram, pretože predstavujú voličov, a to zase tých väčšinových Francúzov dosť hnevá.

V našich končinách nás dosť prekvapilo vyhlásenie francúzskych generálov a vojenskej elity, ktoré bolo nesmierne kritické k politickému vývoju krajiny. Čo to znamenalo pre francúzsku spoločnosť?

Je to niečo neobvyklé, práve kvôli francúzskej tradícii štátnej služby. Štátni úradníci a vojaci rešpektujú, že sa nevyjadrujú k politike. Treba ale povedať, že toto boli vyslúžilí generáli, že drvivá väčšina signatárov boli ľudia vo výslužbe a na dôchodku. Najdôležitejšie ale je, že hovorili z duše väčšiny Francúzov. V prieskumoch tri štvrtiny Francúzov stáli za nimi a polovica si myslela, že by bol dobrý zásah armády, aj keď im vláda nedá žiaden mandát. Preto to bolo také dôležité.

Je to dosť neobvyklé, ako to vlastne celé vzniklo?

Genéza bola taká, že sa najprv objavila petícia. Vláda nad ňou mávla rukou. Potom tú petíciu medializoval jeden pravicový časopis, potom ju podporila Marine Le Penová a potom sa začali robiť prieskumy a napokon zistili, že vláda má dosť vážny problém. Zo začiatku to podcenili a keď zistili, že to vo Francúzsku rezonuje, tak to začali riešiť s tým, že budú tých generálov postihovať.

Macron ale začal meniť jazyk k niektorým témam.

Macron už od minulého leta hovorí o tom, že treba urobiť niečo viac s migráciou. To znamená prísnejší prístup a prísnejšiu integráciu. Bol prijatý zákon, ktorému sa hovorí zákon proti separatizmu, čo vo Francúzsku znamená, že moslimovia žijú v oddelených spoločenstvách. Tieto spoločenstvá sú organizované okolo mešít či radikálnych imámov, odmietajú francúzske zvyklosti a zákony. Macron navrhol a parlament prijal zákon, ktorý má túto separáciu obmedzovať. Je zrejmé, že sa takáto vec nedá riešiť iba zákonom, že tu máme iné zákony, ktoré separatizmu nahrávajú. Ale minimálne je zrejmé, že Macron vie, že je to problém, pričom dáva zároveň spoločnosti najavo, že ho nevie riešiť. Tejto téme sa totiž päť rokov skôr vyhýbal.

Čo sa teraz deje v prostredí francúzskeho islamu?

Aj tam je to zložité, pretože to nie je jeden svet. Je to totiž rozdelené po štátoch, z ktorých moslimovia prichádzajú. To znamená, že majú asociáciu marockých moslimov, alžírskych moslimov, tie sú pomerne významné. Potom tam majú tureckých moslimov, pakistanských a mnoho ďalších, takže to nemožno nazvať svet francúzskych moslimov. Je tam niekoľko asociácií, ktoré sa navyše v tomto roku úplne rozhádali. Mali zastrešovaciu organizáciu, v ktorej sa teda neorganizovali všetci, ale povedzme, že významná väčšina a tá sa rozpadla. Takže v súčasnosti je to veľmi rôznorodé. Samozrejme, že väčšina moslimov nemá problém s Francúzskom, cítia sa francúzsky, vedia sa prispôsobiť. Ale vzhľadom na to, že ich je niekoľko miliónov, tak stačí, ak problémy predstavuje len nejakých 10 – 15 percent z nich a už je to zásadný spoločenský problém.

Na Slovensku nás zaujíma situácia francúzskych katolíkov. Ide síce o malú, ale občas prekvapivo životaschopnú a zaujímavú komunitu. Čo sa deje vo svete francúzskych katolíkov?

Keď poviete francúzsky katolík, vybavím si dve veci. Po prvé, že pomerne často dochádza k útokom na kostoly práve zo strany rôznych moslimských skupín. Je to v podstate na dennom poriadku a mainstreamové médiá o tom mlčia. Je to vec, ktorá sa netematizuje. Keby niekto zaútočil na mešitu alebo židovský cintorín, tak to je na prvých stránkach a v prime time vo vysielaní [hlavný vysielací čas, pozn. red.].

A potom je tu zaujímavý fenomén, ktorý neviem štatisticky podchytiť, ale je tam pomerne početné hnutie mladých radikálnych katolíkov, ktorí pred minulými prezidentskými voľbami dokázali organizovať rozsiahle demonštrácie proti svadbám homosexuálov a ktorí predstavujú určitú spoločenskú silu. Boli to ľudia, ktorí mali veľmi blízko k Françoisovi Fillonovi. Je otázka, ktorý z kandidátov v budúcoročných voľbách ich dokáže zastupovať. Ale ako hovorím, je to skupina, ktorej politický dosah nedokážem úplne odhadnúť, ale existuje.

Toto hnutie sa volalo La Manif pour tous, bolo v podstate blízke konzervatívnej pravici na Slovensku, ešte existuje?

Štruktúry stále existujú, ale nevidím dovnútra. Viem len, že to existuje. Rozhodne to nie sú Žlté vesty, ktoré zmizli. To znamená, že štruktúry katolíckych aktivistov tu sú a v predvolebnom roku budú hrať dôležitú úlohu.

V rodine Le Penovcov je ďalšou generáciou Marion Maréchal Le Penová. Je to autentická tradičná katolíčka. Má šancu reprezentovať toto prostredie?

Áno, ale Marion Maréchalová-Le Penová (neter Marine Le Penovej) v súčasnosti nie je v politike. Vedie jednu súkromnú vysokú školu v Lyone. Venuje sa tomu, čomu sa hovorí metapolitika. Žiadna Le Penová nie je a asi nikdy ani úplne nebude mimo politiky. (Smiech.) Takže je zrejmé, že sa v určitej chvíli do politiky vráti, ale nie je to otázka budúcich prezidentských volieb. Mnoho ľudí na pravici v nej vidí určitú nádej. Ja som mal možnosť sa s ňou niekoľkokrát stretnúť. Je to určite inteligentná žena, ktorá má politickú budúcnosť, ale sama si kladie otázku, či jej to za to stojí. Keď človek ide do politiky, tak za to platí obrovskú cenu a ona premýšľa, či je ochotná túto cenu zaplatiť.

Môže zdediť stranu po Marine Le Penovej? Funguje to dynasticky?

Marion Maréchal Le Penová už nie je členkou Národného zhromaždenia. Vystúpila, ale je pravda, že Le Penovci sú rodinný klan, čo prispieva k prestíži tej strany. Na druhej strane eurovoľby za túto stranu vyhral človek, ktorý bol mimo tento klan. Bol to mladý človek – Jordan Bardella, ktorý dosiahol veľmi slušný výsledok, ale inak sú tam tie klanové štruktúry veľmi silné.

Ak sa pozrieme za javisko, čo je jednotiacou silou francúzskej politiky, sú to záujmy oligarchie?

Francúzsko, samozrejme, je oligarchická spoločnosť. Krásne to vidieť na médiách. Keď sa pozriete na hlavné médiá, či už písané alebo tie, ktoré vysielajú, tak tam vždy uvidíte meno nejakého oligarchu. Napríklad ľudia ako Bernard Arnault, najbohatší muž Francúzska, ktorý vlastní značky ako Louis Vuitton a všetky ostatné luxusné značky. Máte tu niekoľko rodín, ktoré ovládajú mediálnu sféru a množstvo ďalších vecí, takže by som povedal, že platí, že ide o oligarchickú spoločnosť a to bola koniec koncov aj skupina, ktorá Macrona presadila u Françoisa Hollanda.

Hovorí sa taký príbeh, keď bol Hollande kandidátom na prezidenta, tak sa konala večera týchto mocných ľudí a povedali mu: „Nevieme, asi ťa podporíme, ale je tu jeden šikovný mladík, ktorého by si mal chcieť do kampane a potom do Elyzejského paláca.“ A to bol Emmanuel Macron. Takže oligarchia určite hrá úlohu.

A českého oligarchu Daniela Křetínského, ktorý už vlastní podiely v Le Monde, Elle a Marianne, už zobrali medzi seba?

Nie, to bude ešte trvať. Křetínský sa navyše dostal do tvrdého sporu s jedným z nich. So zaťom Arnaulta. (Smiech.)