Odkázaní sami na seba?

Keď Donald Trump v „deň oslobodenia“ zaviedol rozsiahle clá, svetové trhy sa nielen zachveli, ale doslova sa rozkolísali. Svetové hospodárstvo, ktoré bolo už aj tak dosť otrasené pandémiou COVID-19 a ruskou inváziou na Ukrajinu, zápasilo s udržaním krehkých dodávateľských reťazcov. Trumpov krok nebol demolačnou guľou – bol to posledný impulz, ktorý postrčil vratký systém do voľného pádu.

Podľa Raya Dalia ide o rozpad, ktorý prichádza raz za generáciu: nie dramatický zlom, ale tichý posun, pri ktorom sa krajiny preskupujú do nových táborov, sú obozretnejšie a menej jednotné.

Znamená to však, že sme skutočne odkázaní len sami na seba?

Návrat histórie

Spojené štáty a Čína uviazli v odvetnom colnom súboji, v ktorom si navzájom kladú nové obchodné prekážky ako hráči v ekonomickej hre s vysokými stávkami. Keď sa Washington zameral na čínsku elektroniku a autá, Peking zareagoval pozastavením dohôd s firmami ako Boeing – zasiahol tam, kde to bolelo. Tento vzorec je dobre známy: akcia vyvolá prehnanú reakciu a globálne trhy zaplaví neistota.

V tejto búrke sa Európa neprikláňa na žiadnu stranu, ale potichu si upevňuje vlastnú pozíciu. Namiesto improvizovaných reakcií Brusel aktívne presadzuje svoju dlho pripravovanú stratégiu sebestačnosti, ktorú zosobňuje Zelená dohoda v hodnote jedného bilióna eur a Európsky akt o čipoch. Nejde len o klimatické alebo technologické politiky – sú základnými kameňmi širšej iniciatívy „friendshoringu“ a „nearshoringu“, ktorých cieľom je znížiť závislosť a zabezpečiť Európe silnejšiu pozíciu vo svete, kde odolnosť víťazí nad efektívnosťou.

História má tendenciu rýmovať sa: dnešné colné súboje medzi USA a Čínou sú ozvenou starých merkantilistických bojov. V 17. a 18. storočí európske impériá používali clá a obchodné zákony, ako napríklad britské navigačné akty, na ochranu svojich trhov a dobehnutie súperov, akými boli napríklad Holanďania.

Dnes sa uvedený vzorec vracia pod novým názvom „strategický kapitalizmus“. Ide o hru s vysokými stávkami, v ktorej štáty riadia svoju vzájomnú závislosť pomocou presne dávkovanej rivality a spolupráce, vždy so zreteľom na dodávateľské reťazce a národné záujmy.

Globálny obchod sa z honby za efektívnosťou zmenil na uprednostňovanie odolnosti. Odolnosť má však svoju cenu. Svetová banka v roku 2025 odhadla, že eskalácia ciel by mohla v tomto roku znížiť rast globálneho HDP o 0,3 percentuálneho bodu – najmä ak si USA a Čína budú naďalej vymieňať obchodné údery.

Úsvit diplomacie

Svet sa ani zďaleka neuzatvára do izolácie, ale nanovo prekresľuje mapy – vznikajú flexibilné regionálne bloky, ktoré sa riadia novými pravidlami. Odpoveď Európy na túto nestabilitu? Strategická autonómia. Kedysi to bol obľúbený projekt Francúzov, dnes ide o súčasť každodennej mantry Bruselu.

Opakovanie sloganu však neznamená pripravenosť. Ako Emmanuel Macron výstižne poznamenal, Európa sa nemôže donekonečna spoliehať na „požičanú“ ochranu. No zatiaľ čo USA ustupujú zo svojej úlohy opatrovníka globálnej bezpečnosti, Európa stále nie je pripravená postaviť sa na vlastné nohy.

Časť problému spočíva v tom, že Európa strávila väčšinu posledného desaťročia udeľovaním morálnych ponaučení namiesto toho, aby budovala svoje páky vplyvu. Diktovala ostatným, ako konať v oblasti klímy, obchodu a riadenia, no bez reálnej sily či vnútornej jednoty. Výsledok? Strategická paralýza, uväznená medzi rozplývajúcimi sa transatlantickými istotami a tvrdou realitou multipolárneho sveta, ktorý sa o moralizovanie príliš nezaujíma.

Ak chce byť Európa súčasťou novej hry strategického kapitalizmu, potrebuje viac než vnímanú morálnu prevahu. Musí preukázať diplomatickú obratnosť na budovanie nových spojenectiev a obnovu narušených vzťahov.

Čína hrá dlhodobú strategickú hru – rozširuje svoj globálny vplyv prostredníctvom projektu Novej hodvábnej cesty a obchodných dohôd ako Regionálne komplexné ekonomické partnerstvo (RCEP), čo je dohoda o voľnom obchode medzi krajinami Ázie a Tichomoria. V Afrike, Latinskej Amerike a častiach Európy Peking poskytuje infraštruktúru, prístup na trhy a úvery s menšími politickými podmienkami, než má Washington. Tým si stabilne upevňuje hospodársky vplyv bez zbytočnej teatrálnosti.

Hospodárska previazanosť Európy s Čínou je už teraz výrazná. Len v roku 2023 smeroval do EÚ čínsky dovoz v hodnote 516 miliárd eur, čo zdôrazňuje zložitosť akýchkoľvek snáh o ekonomické odlúčenie. Zároveň sa zdá, že kedysi mŕtva Komplexná dohoda o investíciách (CAI) medzi Čínou a EÚ teraz ožíva, čo naznačuje nový prístup, ktorý je založený skôr na hospodárskom pragmatizme než na ideológii.

Globalizácia 2.0: realistická a pragmatická

Táto prevratná éra otvára aj nové dvere. Staré piliere ako transatlantické spojenectvo a dominancia dolára sa postupne oslabujú. Trumpova kombinácia colných hrozieb a rečí o devalvácii dolára signalizuje snahu oživiť americký priemysel a zároveň stále čerpať výhody globálnej finančnej nadvlády. Poradcovia ako Steven Miran tvrdia, že táto nekompromisná taktika má za cieľ vynútiť nové obchodné podmienky. Riziko je však jasné: takéto kroky by mohli urýchliť odklon od dolára, keďže krajiny sa potichu snažia zabezpečiť a diverzifikovať.

Globalizácia 2.0 nie je ani úplným ústupom do izolácie, ani návratom k predchádzajúcim formám vzájomnej závislosti. Je strategická, flexibilná a multipolárna. Štáty, ktoré zvládnu novú paradigmu kombinujúcu riziko, diplomaciu a realizmus, sa presadia najlepšie. Ako tvrdí historik Yuval Noah Harari, globalizácia nezaniká, iba mení svoju podobu tak, aby odzrkadľovala novú geopolitickú realitu.

Trumpove clá neizolovali štáty – prinútili ich prehodnotiť spojenectvá a priority. Európa, ktorá sa ocitla medzi ustupujúcou Amerikou a asertívnou Čínou, musí opustiť moralizovanie a prijať pragmatický realizmus. Globalizácia 2.0 nie je o ústupe. Je o odvážnom a triezvom angažovaní sa vo svete, ktorý odmeňuje strategické kroky.

Vitajte teda v skutočnom novom svetovom poriadku. Izolácia je nemožná. Pragmatická spolupráca je nevyhnutná.

Zhrnutie

Keďže súperenie medzi USA a Čínou prekresľuje globálne mocenské línie, Európa sa ocitá v zraniteľnej pozícii: už nie je chránená americkou bezpečnosťou ani ekonomickou neutralitou. Teraz sa strategická autonómia musí premietnuť do diplomatickej stratégie. Spojenectvá nevznikajú poučovaním, ale len vplyv, realizmus a obnovená angažovanosť môžu priniesť výsledky. Peking si získava globálny Juh obchodom, nie ideológiou. Washington sa utieka k transakcionizmu. Ak sa Európa bude držať moralizmu bez sily, hrozí jej bezvýznamnosť. Nový svetový poriadok si vyžaduje bystrú diplomaciu, nie nostalgickú vernosť. V tomto veku multipolárneho pragmatizmu získavajú moc tí, ktorí budujú mosty, nie tí, ktorí nariekajú nad ich zrútením.