Petr Drulák

Začiatkom apríla sa francúzsky prezident Macron a alžírsky prezident Tebboune telefonicky dohodli na spoločnej vôli zlepšiť vzájomné vzťahy. Očividne sa im to nepodarilo. Minulý týždeň si obe vlády navzájom vyhostili niekoľko pracovníkov ambasád, čím ich vzťahy dosiahli nové dno. Po tom, čo Francúzsko vyhnali z Mali, Nigeru, Burkiny či Čadu, je kríza vo vzťahoch s Alžírom ďalším zlyhaním politiky prezidenta Macrona voči bývalým kolóniám. Voči Alžíru je zbytočne arogantný a súčasne nedôsledný v hájení francúzskeho záujmu.

Náročný postkoloniálny vzťah

Normalizovať francúzsko-alžírsky vzťah, ako sa telefonicky dohodli obaja prezidenti, nie je vôbec jednoduché a žiadny francúzsky prezident nebol v tomto ohľade príliš úspešný. So žiadnou ďalšou bývalou kolóniou nemá Francúzsko vzťah taký intenzívny a taký komplikovaný.

Ľudia s alžírskym pasom či alžírskeho pôvodu predstavujú najpočetnejšiu zahraničnú komunitu vo Francúzsku, ktorá je posilňovaná neustálou migráciou. Alžírsko má vo Francúzsku osemnásť konzulátov! Pre porovnanie - Nemci tam majú štyri, Američania päť. Na základe dohôd uzavretých pred šesťdesiatimi rokmi, po získaní nezávislosti, majú Alžírčania ľahší prístup do Francúzska ako iní.

Vojna za nezávislosť tiež obe spoločnosti stále rozdeľuje. Obe strany si vyčítajú krutosti, ktorých sa jedna proti druhej dopustili. Avšak Alžír má v tejto prestrelke morálne navrch, pretože alžírski partizáni viedli boj za národné oslobodenie proti koloniálnej veľmoci, zaštítený ideálmi slobody a demokracie, ku ktorým sa hlásilo a hlási aj Francúzsko.