Macronove omyly. Prečo sa priepasť medzi Parížom a Alžírom zväčšuje

Začiatkom apríla sa francúzsky prezident Macron a alžírsky prezident Tebboune telefonicky dohodli na spoločnej vôli zlepšiť vzájomné vzťahy. Očividne sa im to nepodarilo. Minulý týždeň si obe vlády navzájom vyhostili niekoľko pracovníkov ambasád, čím ich vzťahy dosiahli nové dno. Po tom, čo Francúzsko vyhnali z Mali, Nigeru, Burkiny či Čadu, je kríza vo vzťahoch s Alžírom ďalším zlyhaním politiky prezidenta Macrona voči bývalým kolóniám. Voči Alžíru je zbytočne arogantný a súčasne nedôsledný v hájení francúzskeho záujmu.

Náročný postkoloniálny vzťah

Normalizovať francúzsko-alžírsky vzťah, ako sa telefonicky dohodli obaja prezidenti, nie je vôbec jednoduché a žiadny francúzsky prezident nebol v tomto ohľade príliš úspešný. So žiadnou ďalšou bývalou kolóniou nemá Francúzsko vzťah taký intenzívny a taký komplikovaný.

Ľudia s alžírskym pasom či alžírskeho pôvodu predstavujú najpočetnejšiu zahraničnú komunitu vo Francúzsku, ktorá je posilňovaná neustálou migráciou. Alžírsko má vo Francúzsku osemnásť konzulátov! Pre porovnanie - Nemci tam majú štyri, Američania päť. Na základe dohôd uzavretých pred šesťdesiatimi rokmi, po získaní nezávislosti, majú Alžírčania ľahší prístup do Francúzska ako iní.

Vojna za nezávislosť tiež obe spoločnosti stále rozdeľuje. Obe strany si vyčítajú krutosti, ktorých sa jedna proti druhej dopustili. Avšak Alžír má v tejto prestrelke morálne navrch, pretože alžírski partizáni viedli boj za národné oslobodenie proti koloniálnej veľmoci, zaštítený ideálmi slobody a demokracie, ku ktorým sa hlásilo a hlási aj Francúzsko.

Ak dnes Francúzsko namietne, že nezávislé Alžírsko neposkytuje svojim občanom ani slobodu, ani demokraciu, má pravdu. Ale od niekdajšieho koloniálneho utláčateľa, ktorý v Afrike zanechal stopy tak masových zločinov, ako aj každodenného rasizmu, je taká kritika neprijateľná.

Alžírsko sa voči Francúzsku dlhodobo vymedzuje ostrejšie ako iné bývalé kolónie, kultúrne i geopoliticky. Vyzbrojuje sa v Rusku a v krajine sa nehovorí po francúzsky. Veľmi citlivo vníma čokoľvek, čo zaváňa zasahovaním Francúzska do regionálnych záležitostí.

Západná Sahara a influenceri ako jablko sváru

To je prípad sporu Alžírska s Marokom o Západnú Saharu. Zatiaľ čo Alžírsko podporuje jej nezávislosť, Maroko si ju nárokuje a z väčšej časti de facto spravuje. Sporia sa od polovice sedemdesiatych rokov, keď Západnú Saharu opustili španielski kolonizátori. Keď Macron vlani v júli podporil Maroko, Alžírsko to vzalo ako neokoloniálne zasahovanie a stiahlo svojho veľvyslanca z Paríža.

S Marokom súvisí aj ďalší aktuálny spor medzi Parížom a Alžírom. Týka sa slávneho alžírskeho spisovateľa a kritika alžírskych pomerov Boualema Sansala, ktorý už niekoľko rokov patrí k hviezdam parížskej literárnej scény.

Krátko po tom, keď osemdesiatročný spisovateľ vlani získal francúzske občianstvo, publikoval vo Francúzsku článok, v ktorom spochybnil - v prospech Maroka - súčasnú alžírsko-marockú hranicu. Vzápätí bol zatknutý za útok na teritoriálnu integritu krajiny a odsúdený na päť rokov nepodmienečne. Na francúzskej kultúrnej scéne vyvolal jeho proces búrku a Macron povedal, že Alžírsku nerobí česť. Alžírčanov však necháva jeho osud chladnými. Keď prezident Tebboune spisovateľa označil za podvodníka v žolde Francúzska, pravdepodobne vyjadroval väčšinovú mienku.

A potom sú tu problémy s influencermi. Niektorí parížski Alžírčania sa etablovali na francúzskych sociálnych sieťach ako ostrí kritici politických pomerov, a to buď alžírskych, alebo francúzskych. Tých prvých si Francúzsko chráni, tých druhých sa chce zbaviť. S oboma je problém.

Alžírska neochota a francúzske chyby

Súčasná francúzsko-alžírska roztržka súvisí s Amirom Boukhorsom, patrí k tým prvým. Alžírska vláda ho mala v zuboch a vlani pripravila neúspešný pokus o jeho únos z Francúzska. Aspoň to tvrdilo francúzske ministerstvo vnútra, keď minulý týždeň polícia zadržala v Paríži troch Alžírčanov obvinených z prípravy únosu.

Keďže medzi nimi bol aj pracovník alžírskeho konzulátu, Alžír reagoval ostrou kritikou a vyhostením dvanástich pracovníkov francúzskeho zastupiteľského úradu. Francúzsko reagovalo recipročne, stiahlo svojho veľvyslanca a z alžírskeho zastupiteľského úradu vyhostilo tiež dvanásť zamestnancov.

Naopak, Francúzsko by sa rado zbavilo Boualema Namana, nevyberavého kritika francúzskych pomerov vyzývajúceho k násiliu. Keď ho však začiatkom roka chceli vyhostiť do Alžírska, odmietli ho tam prijať.

S návratmi nelegálnych migrantov a zločincov bol vždy problém. Pokiaľ sa už Francúzsko po dlhých procedúrach odhodlá niekoho zbaviť, často naráža na neochotu krajiny pôvodu a Alžírsko vždy patrilo k tým najmenej ochotným. Od Macronovej podpory Maroka už Alžírsko neprijíma vôbec nikoho.

Francúzsko sa v tomto komplikovanom vzťahu dopúšťa dvoch chýb. Na jednej strane sa mieša do vecí, do ktorých mu nič nie je a ktoré Alžírsko nutne vníma ako arogantný neokolonializmus. V spore o Západnú Saharu by mu lepšie pristala neutralita, odpustiť by si malo aj verejné výroky spochybňujúce alžírsku justíciu. Pokiaľ mu na spisovateľovom osude skutočne záleží, má konať diskrétne a nepúšťať sa do ľudskoprávneho poučovania.

Na druhej strane Francúzsko nedokáže dostatočne dôrazne čeliť alžírskej imigrácii, ktorá ho ohrozuje. Ale ľudskoprávna propaganda mu bráni v rozhodnejších akciách. Ak by boli podané jazykom reálnych záujmov, v Alžírsku by im porozumeli.