Zuppi, Erdő či sám Parolin. Kto sú aktuálni papabili

„Ten, kto vstúpi do konkláve ako pápež, vychádza ako kardinál,“ hovorí staré talianske príslovie, ktoré varuje pred predpoveďami o budúcich pápežoch. Napriek tomu sa pred každým konkláve objavia mená ľudí, s ktorými sa počíta ako s „papabili“ – možnými nástupcami.

Agentúra Reuters preto zozbierala mená potenciálnych kandidátov na miesto námestníka Ježiša Krista na zemi, po tom, čo Vatikán v pondelok predpoludním oznámil úmrtie rímskeho biskupa a patriarchu západu.

Pápež František zomrel vo veku 88 rokov po 12 rokoch svojho pontifikátu, ktorý mnohí komentátori označovali za revolučný. Najmä podľa svetových médií sa snažil o „inkluzívnu“ Cirkev, hoci takou podľa samotných kresťanov vždy bola.

Spomedzi 252 kardinálov, vrátane tých, ktorých vymenoval František, sú oprávnení voliť a byť volení len 135 kardináli - volitelia. Horná hranica pre aktívne i pasívne volebné právo je totiž 80 rokov.

Jean-Marc Aveline, arcibiskup z Marseille

Francúzski biskupi ho podľa Reuters volajú „Ján XXIV.“, čo je narážka na fyzickú podobu s reformným pápežom Jánom XXIII., s ktorým údajne majú rovnakú okrúhlu tvár. Aj pápež František raz zažartoval, že jeho nástupca „by mohol prijať meno Ján XXIV.“.

Aveline (66) je známy svojou ľudovou, ľahkou povahou, ochotou vtipkovať a ideologickou blízkosťou k Františkovi, najmä v otázkach imigrácie a vzťahov s moslimským svetom. Je tiež váženým intelektuálom, má doktorát z teológie a titul z filozofie.

Narodil sa v Alžírsku v rodine španielskych prisťahovalcov, ktorí sa po získaní nezávislosti Alžírska presťahovali do Francúzska, a väčšinu života prežil v prístavnom meste Marseille, ktoré bolo po stáročia križovatkou kultúr a náboženstiev.

Pod Františkovým vedením urobil Aveline veľký kariérny krok, v roku 2013 sa stal biskupom, v roku 2019 arcibiskupom a o tri roky neskôr kardinálom. Jeho postavenie sa posilnilo v septembri 2023, keď zorganizoval medzinárodnú cirkevnú konferenciu o otázkach Stredomoria, na ktorej bol František hlavným hosťom.

Ak by Aveline získal najvyšší post, stal by sa prvým francúzskym pápežom od 14. storočia, teda od turbulentného obdobia, keď sa pápežský úrad presťahoval do Avignonu.

Zároveň by bol najmladším pápežom od čias Jána Pavla II. Taliančinu ovláda len pasívne, čo je potenciálne veľká nevýhoda pre funkciu, ktorá nesie aj titul rímskeho biskupa a vyžaduje si veľkú znalosť rímskych mocenských hier a intríg.

Péter Erdő, arcibiskup ostrihomský

Maďarský prímas by bol v prípade svojho zvolenia nevyhnutne považovaný za kompromisného kandidáta – niekoho z konzervatívneho tábora, kto však nadviazal kontakty s Františkovým progresívnym svetom.

Erdő bol považovaný za uchádzača o pápežský stolec už v poslednom konkláve v roku 2013 vďaka svojim rozsiahlym cirkevným kontaktom v Európe a Afrike, ako aj vďaka tomu, že bol považovaný za priekopníka novej evanjelizácie, ktorej cieľom je oživiť katolícku vieru v sekularizovaných vyspelých krajinách – čo je pre mnohých kardinálov hlavnou prioritou.

V teológii sa radí ku konzervatívcom a v prejavoch po celej Európe zdôrazňuje kresťanské korene kontinentu. Je však vnímaný aj ako pragmatik a na rozdiel od iných, tradične zmýšľajúcich klerikov, sa nikdy otvorene nedostal do konfliktu s Františkom.

Napriek tomu vzbudil vo Vatikáne pozornosť na začiatku migračnej krízy v roku 2015, keď sa postavil proti výzve pápeža Františka, aby cirkvi prijímali utečencov, a povedal, že by sa to rovnalo obchodovaniu s ľuďmi. Médiá to vtedy označili za priznanie sa k spojenectvu s maďarským nacionalistickým premiérom Viktorom Orbánom.

Odborník na cirkevné právo Erdő mal celú svoju kariéru v rýchlom slede - biskupom sa stal vo svojich 40 rokoch a kardinálom v roku 2003, keď mal len 51 rokov, čím sa stal najmladším členom kardinálskeho kolégia až do roku 2010.

Má výbornú taliančinu a ovláda aj nemčinu, francúzštinu, španielčinu a ruštinu – čo by mu mohlo pomôcť rozmraziť vzťahy medzi Katolíckou a Ruskou pravoslávnou cirkvou, po hlbokom ochladení spôsobenom vojnou na Ukrajine.

Erdő nie je charizmatický rečník, ale hoci to bolo kedysi nepochybne považované za vážnu nevýhodu, tentoraz by sa to mohlo považovať za výhodné, ak budú kardináli chcieť pokojný pápežský úrad po „ohňostroji Františkovej vlády“.

Mario Grech, biskup diecézy Gozo, Malta

Najvyšší predstaviteľ Synody biskupov pochádza z malého ostrova Gozo, ktorý je súčasťou jedného z najmenších štátov EÚ. Z malých začiatkov sa však dostal k veľkým veciam a pápež František ho vymenoval za generálneho sekretára Biskupskej synody – čo je vo Vatikáne ťažká pozícia.

Grech (68), ktorý bol spočiatku považovaný za konzervatívca, sa na dlhé roky stal nositeľom Františkových reforiem v rámci Cirkvi, pričom išiel ostro s dobou.

V roku 2008 niekoľko homosexuálnych občanov Malty vyhlásilo, že opúšťajú cirkev na protest proti tomu, čo považovali za „anti-LGBT“ postoj vtedajšieho pontifika – pápeža Benedikta.

Grech im vtedy údajne prejavil len málo pochopenia, ale v roku 2014 vo svojom prejave vo Vatikáne vyzval Cirkev, aby viac akceptovala svojich „LGBT členov“ a bola „kreatívna pri hľadaní nových spôsobov riešenia súčasných rodinných situácií“.

Nasledujúci deň mu pápež František pri raňajkách poklepal po ramene a pochválil ho za tento prejav, čím ho označil za človeka, ktorý bude v budúcnosti povýšený.

V roku 2018 Grech hovoril o tom, ako si vychutnáva výzvy, ktorým Cirkev čelí. „Prechádzame obdobím zmien. A pre mňa je to veľmi pozitívna vec,“ povedal pre noviny Malta Today. Upozornil, že ak neprekročí nostalgiu za minulosťou, nezostane relevantný pre modernú spoločnosť.

Jeho názory mu získali niekoľko vysokopostavených nepriateľov a konzervatívny kardinál Gerhard Müller sa proti nemu v roku 2022 postavil, znevážil jeho akademický profil a obvinil ho, že ide proti katolíckej doktríne.

Grechovi spojenci trvajú na tom, že má priateľov v konzervatívnom aj progresívnom tábore a že vďaka svojej vysokopostavenej úlohe je známy mnohým kardinálom, čo je jasná výhoda v konkláve, kde je toľko kardinálov navzájom relatívne neznámych.

Keďže pochádza z malej krajiny, jeho zvolenie za pápeža by nespôsobilo žiadne diplomatické ani geopolitické bolesti hlavy.

Zdôraznil, že sa vždy usiluje o konsenzus namiesto konfrontácie. Niekedy však vyvolával kontroverzie. V roku 2016 viedol púť, na ktorej sa modlil za dážď po stretnutí s farmármi, ktorých trápilo sucho. Miestne noviny uviedli, že to bol „návrat k prehistorickým pokusom o vyvolanie dažďa“, ale niekoľko dní po tejto udalosti skutočne začalo pršať.

[Ak by si kardináli vyložili tento prejav počasia ako poskytnutie Božej milosti, má skutočne našliapnuté k Petrovmu stolcu, pozn. sab.].

Juan José Omella, arcibiskup Barcelony

Jeho život je presne podľa predstáv pápeža Františka. Napriek svojmu vznešenému titulu žije skromný a dobrosrdečný život, svoju cirkevnú kariéru zasvätil pastorácii, presadzovaniu sociálnej spravodlivosti a stelesňovaniu súcitnej a inkluzívnej vízie katolicizmu.

„Realitu nesmieme vidieť len očami tých, ktorí majú najviac, ale aj očami chudobných,“ povedal v apríli 2022 pre spravodajský portál Crux slovami, ktoré odrážajú Františkovu víziu sveta.

Narodil sa v roku 1946 v dedine Cretas na severovýchode Španielska. Po vysvätení v roku 1970 pôsobil ako kňaz vo viacerých španielskych farnostiach a rok strávil aj ako misionár v Zaire (dnes Konžská demokratická republika).

Svoju oddanosť sociálnym veciam podčiarkol tým, že v rokoch 1999 až 2015 úzko spolupracoval so španielskou charitatívnou organizáciou Manos Unidas (Spojené ruky), ktorá bojuje proti hladomoru, chorobám a chudobe v rozvojovom svete.

V roku 1996 sa stal biskupom a v roku 2015 bol povýšený na arcibiskupa Barcelony. Len o rok neskôr mu František udelil červený kardinálsky klobúk – tento krok sa považuje za jasné potvrdenie Omellových progresívnych tendencií, ktoré sú v kontraste s konzervatívnejšími prvkami, ktoré kedysi ovládali španielsku cirkev.

Omella (79) je bývalým predsedom španielskej biskupskej konferencie. Musel sa vysporiadať s následkami nezávislej komisie, ktorá v roku 2023 odhadla, že španielski duchovní mohli počas niekoľkých desaťročí sexuálne zneužiť viac ako 200-tisíc maloletých.

Arcibiskup opakovane požiadal o odpustenie za zlé zvládnutie sexuálneho zneužívania, ale poprel, že by bolo zneužitých toľko detí, pričom interné cirkevné vyšetrovanie od 40. rokov minulého storočia identifikovalo len 927 obetí.

„V konečnom dôsledku nás čísla nikam neposunú. Dôležití sú ľudia a snaha o nápravu, pokiaľ je to možné,“ povedal. „Obviňovanie nie je správna cesta. Problém nepatrí Cirkvi, ale celej spoločnosti.“

V roku 2023 František pozval Omellu do svojho deväťčlenného „kuchynského kabinetu“ kardinálov, aby mu radil v otázkach riadenia.

Ak konkláve rozhodne, že Cirkev potrebuje nový prístup, potom sa táto blízkosť bude počítať v jeho neprospech.

Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej stolice

Vrcholný predstaviteľ vatikánskej administratívy je obľúbenou voľbou stávkarov. Je považovaný za kompromisného kandidáta medzi progresívnymi a konzervatívnymi prelátmi. Väčšinu svojho života pôsobil ako cirkevný diplomat a od roku 2013, keď bol František zvolený, bol jeho štátnym sekretárom.

Táto pozícia je podobná pozícii predsedu vlády a štátni sekretári sa často nazývajú „zástupcami pápeža“, pretože vo vatikánskej hierarchii sú po pontifikovi na druhom mieste.

Parolin (70) predtým pôsobil ako námestník ministra zahraničia pod vedením pápeža Benedikta, ktorý ho v roku 2009 vymenoval za veľvyslanca Vatikánu vo Venezuele, kde bránil cirkev pred krokmi, ktorými ju chcel oslabiť vtedajší prezident Hugo Chávez.

Bol tiež hlavným architektom zbližovania Vatikánu s Čínou a Vietnamom. Konzervatívci ho napadli za dohodu o vymenúvaní biskupov v komunistickej Číne. Túto dohodu obhajoval slovami, že hoci nebola dokonalá, zabránila rozkolu a zabezpečila určitú formu komunikácie s vládou v Pekingu.

Parolin nikdy nebol frontovým ani hlučným aktivistom v kultúrnych vojnách Cirkvi, ktoré sa sústreďovali na otázky ako potraty a takzvané „práva homosexuálov“, hoci raz odsúdil legalizáciu manželstiev osôb rovnakého pohlavia v mnohých krajinách ako „porážku ľudstva“.

Obhajoval moc Vatikánu nad miestnymi cirkevnými predstaviteľmi a kritizoval pokusy povoliť kňazom v Nemecku symbolicky požehnávať páry rovnakého pohlavia. Povedal, že miestne cirkvi nemôžu prijímať rozhodnutia, ktoré by v konečnom dôsledku ovplyvnili všetkých katolíkov.

Parolin, jemne hovoriaci a jemne vystupujúci človek, by po troch po sebe nasledujúcich netalianskych pápežoch – Jánovi Pavlovi II. z Poľska, Benediktovi XVI. z Nemecka a Františkovi z Argentíny – vrátil pápežstvo Talianom.

Do vatikánskych diplomatických služieb vstúpil len tri roky po svojej kňazskej vysviacke v roku 1980, takže jeho pastoračné skúsenosti sú obmedzené. V jeho prospech však hovorí skutočnosť, že ovláda viacero jazykov.

Luis António Gokim Tagle, prefekt Dikastéria pre evanjelizáciu

Filipínca (67), ktorý vo všeobecnosti uprednostňuje prezývku „Chito“, často označujú za „ázijského Františka“ pre jeho podobnú angažovanosť v oblasti sociálnej spravodlivosti a v prípade zvolenia by bol prvým rímskym biskupom z Ázie. 

Na papieri sa zdá, že Tagle má všetky predpoklady na to, aby sa stal pápežom. Od svojho vysvätenia za kňaza v roku 1982 má za sebou desaťročia pastoračných skúseností. Potom získal administratívne skúsenosti, najprv ako biskup diecézy Imus a potom ako arcibiskup Manily.

Pápež Benedikt ho v roku 2012 vymenoval za kardinála.

V rámci kroku, ktorý niektorí považujú za Františkovu stratégiu, aby Tagle získal nejaké skúsenosti z Vatikánu, ho pápež v roku 2019 preložil z Manily a vymenoval ho za vedúceho misijnej zložky Cirkvi – Dikastérium pre evanjelizáciu.

Pochádza z oblasti, ktorú niektorí nazývajú „katolícke pľúca Ázie“, pretože Filipíny majú najväčšiu katolícku populáciu v regióne. Jeho matka bola etnická filipínska Číňanka. Hovorí plynule po taliansky a anglicky.

V rokoch 2015 až 2022 bol najvyšším predstaviteľom Caritas Internationalis, konfederácie viac ako 160 katolíckych organizácií poskytujúcich pomoc, sociálne služby a rozvoj na celom svete.

V roku 2022 pápež František prepustil - po obvineniach zo šikanovania a ponižovania zamestnancov - celé jej vedenie a vymenoval do vedenia konfederácie komisára. Tagle, ktorý bol tiež odvolaný zo svojej funkcie, bol nominálne prezidentom, ale nezúčastňoval sa na každodennej činnosti, na ktorú dohliadal laický generálny riaditeľ.

Pri oznámení pápežovho dramatického rozhodnutia Tagle na stretnutí konfederácie povedal, že tieto zmeny sú momentom, keď sa „musíme postaviť zoči-voči našim zlyhaniam“. Zatiaľ nie je jasné, ako táto sága ovplyvní Tagleho šance na pápežský stolec.

Joseph Tobin, arcibiskup z Newarku

Je nepravdepodobné, že by svetoví kardináli vybrali prvého amerického pápeža v histórii, ale ak by sa na to odhodlali, Tobin by sa zdal byť najpravdepodobnejšou možnosťou.

Tento rodák z Detroitu (72), bývalý svetový líder významného katolíckeho rehoľného rádu redemptoristov, strávil istý čas v krajinách celého sveta a plynule hovorí po taliansky, španielsky, francúzsky a portugalsky. Má tiež skúsenosti zo služby vo Vatikáne a z najvyšších pozícií v americkej cirkvi.

Tobin pôsobil v rokoch 2009 až 2012 ako druhý najvyšší predstaviteľ vatikánskeho úradu a potom ho pápež Benedikt vymenoval za arcibiskupa Indianapolisu v štáte Indiana. František ho v roku 2016 povýšil na kardinála a neskôr ho presunul do Newarku v štáte New Jersey.

V tejto poslednej úlohe sa Tobin, urastený muž známy svojím posilňovacím tréningovým režimom, zaoberal jedným z najzávažnejších katolíckych škandálov za posledné roky. V roku 2018 bol vtedajší kardinál Theodore McCarrick, jeden z Tobinových predchodcov v Newarku, odvolaný zo služby pre obvinenia zo sexuálneho zneužívania seminaristov.

McCarrick, ktorý akékoľvek pochybenie popiera, odstúpil z funkcie kardinála a neskôr ho vatikánsky tribunál uznal vinným a zbavil kňazstva.

Tobin získal pochvalu za riešenie škandálu vrátane rozhodnutia zverejniť predtým dôverné dohody uzavreté medzi arcidiecézou a McCarrickovými údajnými obeťami.

Je najstarší z 13 detí a v minulosti priznal, že je vyliečený alkoholik. Je známy svojím otvoreným postojom voči homosexuálom, pričom v roku 2017 napísal, že „v príliš mnohých častiach našej cirkvi sa LGBT ľudia cítili nevítaní, vylúčení a dokonca zahanbení“.

Peter Kodwo Appiah Turkson, kancelár Pápežskej akadémie vied

Zo skromných začiatkov v malom africkom meste sa kardinál Peter Turkson (76) dostal k veľkým cirkevným úspechom, vďaka ktorým sa môže stať prvým pápežom zo subsaharskej Afriky.

Spája v sebe dlhoročnú pastoračnú skúsenosť so starostlivosťou o kongregácie v Ghane s praktickými skúsenosťami z vedenia viacerých vatikánskych úradov, má silné komunikačné schopnosti.

Jeho postavenie by mala posilniť aj skutočnosť, že pochádza z jedného z najdynamickejších regiónov Cirkvi, ktorá bojuje proti silám sekularizmu v jej európskom srdci.

Turkson sa narodil ako štvrtý syn v rodine s desiatimi deťmi v meste Wassaw Nsuta, ktoré sa vtedy nazývalo Zlaté pobrežie v Britskom impériu. Jeho otec, katolík, pracoval v neďalekej bani a pracoval ako stolár, zatiaľ čo jeho matka metodistického vyznania predávala zeleninu na trhu.

Študoval v seminároch v Ghane a v New Yorku, v roku 1975 bol vysvätený, potom vyučoval v bývalom ghanskom seminári a absolvoval pokročilé biblické štúdium v Ríme.

Pápež Ján Pavol II. ho v roku 1992 vymenoval za arcibiskupa Cape Coast a o 11 rokov neskôr ho vymenoval za prvého kardinála v histórii tohto západoafrického štátu.

V povyšovaní pokračoval aj za nástupcu Jána Pavla, Benedikta, ktorý ho v roku 2009 priviedol do Vatikánu a vymenoval za šéfa Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj – orgánu, ktorý podporuje sociálnu spravodlivosť, ľudské práva a mier vo svete.

V tejto funkcii bol jedným z najbližších pápežových poradcov v otázkach ako zmena klímy, a upútal na seba pozornosť účasťou na konferenciách, ako je napríklad Svetové ekonomické fórum v Davose.

František v roku 2016 spojil Turksonovo oddelenie s tromi ďalšími úradmi, čo viedlo k tomu, že niektorí to vnímali ako boj o moc medzi ním a iným kardinálom.

Turkson z tejto funkcie odstúpil v roku 2021 a bol vymenovaný za šéfa dvoch pápežských akadémií pre vedy a sociálne vedy.

V roku 2023 pre televíziu BBC povedal, že sa modlí „proti“ možnosti, že by bol zvolený za pápeža, ale niektorí jeho kritici tvrdili, že vzhľadom na jeho mediálne vystúpenia to vyzerá, že vedie kampaň za tento post.

Matteo Maria Zuppi, arcibiskup mesta Bologna

Keď sa v roku 2015 stal arcibiskupom v Bologni, národné médiá ho označili za „talianskeho Bergoglia“ pre jeho príbuznosť s Františkom, argentínskym pápežom, ktorý sa narodil ako Jorge Mario Bergoglio práve talianskym migrantom.

Zuppi (69) by bol prvým talianskym pápežom od roku 1978.

Podobne ako František, keď žil v Buenos Aires, je Zuppi známy ako „kňaz ulice“, ktorý sa zameriava na migrantov a chudobných a málo dbá na pompéznosť a protokol. Vystupuje pod menom „otec Matteo“ a v Bologni niekedy namiesto oficiálneho auta používa bicykel.

V meste, ktoré miluje mäsové výrobky, sa raz postaral o rozruch, keď sa na sviatok patróna Bologne podávali tortellini bez bravčového mäsa. Zuppi označil tento ústretový krok voči moslimom za normálne gesto úcty a zdvorilosti.

Ak by sa stal pápežom, konzervatívci by ho pravdepodobne vnímali s podozrením. Obete sexuálneho zneužívania v Cirkvi by tiež mohli mať voči nemu námietky, keďže talianska katolícka cirkev, ktorú viedol od roku 2022, je vnímaná ako pomalá vo vzťahu k vyšetrovaniu a konfrontácii s týmto problémom.

Taliansky kardinál je úzko spojený s komunitou Sant’Egidio, celosvetovou katolíckou skupinou pre mier a spravodlivosť so sídlom v historickej rímskej štvrti Trastevere, kde strávil väčšinu svojho života ako kňaz.

Sant’Egidio, niekedy nazývané „Organizácia Spojených národov z Trastevere“, sprostredkovalo v roku 1992 mierovú dohodu, ktorá ukončila 17-ročnú občiansku vojnu v Mozambiku, pričom Zuppi bol jedným z mediátorov.

V poslednom čase sa ako pápežský vyslanec pre rusko-ukrajinský konflikt viac angažoval v diplomacii a sústredil sa na úsilie o repatriáciu detí, ktoré boli podľa Ukrajiny deportované do Ruska alebo na územia ovládané Ruskom.

Zuppi je rodený Riman s pomerne silným regionálnym prízvukom a pevnými katolíckymi rodinnými koreňmi. Jeho otec Enrico bol redaktorom nedeľnej prílohy vatikánskych novín L’Osservatore Romano a strýko jeho matky Carlo Confalonieri bol tiež kardinálom.

(reuters, sab)