Proroctvo o pápežoch. Tak sa nazýva dokument pripísaný svätému Malachiášovi, írskemu opátovi a arcibiskupovi Armaghu, ktorý žil na začiatku 12. storočia. Ako prvý však o ňom v tlačenej verzii písal benediktín Arnold Wion v diele Drevo života (Lignum Vitae) z roku 1595.

Malachiáš mal vraj počas cesty do Ríma – kde získal dve páliá symbolizujúce dve diecézy – videnie budúcich pápežov, o ktorých v rýchlom slede napísal mysteriózne dvoj- či trojslovné označenia. Írovým súčasníkom bol okrem iných významných ľudí aj svätý Bernard z Clairvaux [Malachiáš tam 2. novembra 1148 spočinul, pozn. red.], ktorý o tomto proroctve nič nepísal.

Historici v súčasnosti považujú proroctvo za falzum zo 16. storočia, hoci o jeho podobe pred tlačenou verziou hovoril kardinál Girolamo Albani (1509 – 1591) v korešpondencii so svojimi spoločníkmi.

Ako prvý spochybnil jeho pravosť španielsky benediktín Benito Jéronimo Feijóo y Montenegro, ktorý žil na prelome 17. a 18. storočia. Poukazoval na to, že tá časť proroctva, ktorá sa týkala pápežov zo 16. storočia a skôr, sa naplnila takmer presne, zatiaľ čo časti týkajúce sa novších pápežov boli omnoho vágnejšie. Z toho podľa osvieteneckého benediktína vyplýva, že text bol napísaný niekedy v tomto období.

Dodajme, že proroctvá nie sú pre katolíkov záväzné. Posledným „verejným zjavením“ (revelatio publica) bol príchod Ježiša Krista, ktorý sa končí smrťou svätého apoštola Jána. "Súkromné zjavenia“ (revelatio particularis) zase nedávajú potrebnú „istotu, ktorá sa nedá overiť žiadnym ľudským spôsobom poznania“, ako to vysvetlil kardinál Joseph Ratzinger – neskorší pápež Benedikt XVI.

O kom teda prorokoval pseudo-Malachiáš

Pre ilustráciu takzvaného proroctva nám postačí posledných sedem odsekov, vo Wionovej tlačenej verzii sú v pravom stĺpci. Výpočet svojím rozsahom sedí na posledných šiestich pápežov a jedného apokalyptického „Petra Rimana“. Zosnulý pápež František je v podstate predposledným pápežom v zozname.

Hoci viacerí samozvaní vykladači spojili posledné dva odseky textu do jedného „proroctva“, zo štylistického usporiadania vidno, že Petrus Romanus je siedmy v pravom stĺpci, a nie šiesty. Odsek sa totiž začína na pozícii vysunutej pred stĺpec, ako vidno na faksimile nižšie.

Prvým je "pastier a námorník" (pastor et nauta). Označenie má odkazovať na Jána XXIII., ktorý bol pred príchodom do Ríma benátskym patriarchom. Benátky ako historická námorná veľmoc sú titulárnym patriarchátom od spojenia s diecézou Grado v roku 1451. Ján, vlastným menom Angelo Roncalli, tiež po svojom nástupe prisľúbil, že bude „dobrým pastierom“.

Jeho nástupcom bol Pavol VI., ktorý okrem iného slávnostne zakončil Druhý vatikánsky koncil (1965). Podľa proroctva mu prislúcha označenie "kvet kvetov" (flos florum), čo má súvisieť s jeho pápežským erbom, na ktorom boli vyobrazené tri ľalie.

Po Pavlovi nastúpili dvaja dvojmenní pápeži, ktorých označenia v proroctve súvisia so Slnkom a Mesiacom. Ján Pavol I., ktorého pontifikát trval len mesiac a dva dni, je označený výrazom "zo stredu mesiaca" (de medietate lunae). Latinská fráza sa dá preložiť aj ako „z polovice Mesiaca“, čo by súviselo s fázou nebeského telesa počas oznámenia jeho zvolenia na konkláve. Samozvaní vykladači proroctiev tiež pre rok 1978 spomínajú zatmenie Mesiaca v marci a septembri.

Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. sa údajne narodil počas zatmenia Slnka, v mesiaci jeho zvolenia – október 1978 – tiež nastalo zatmenie Slnka. To má súvisieť s jeho prorockým označením "z námahy Slnka" (de labore solis). Frázu tiež niektorí vykladajú ako označenie miesta, odkiaľ Karol Wojtyła pochádzal – z východu (Európy), teda zo smeru, kde sa „rodí Slnko“.

"Sláva olivy" (Gloria olivae) mal byť následne Benedikt XVI. Ten si zvolil meno podľa zakladateľa rádu benediktínov, pričom jedna vetva kongregácie nesie názov olivetáni (Pustovnícki bratia Olivovej hory). Táto spojitosť je však mimoriadne vágna, čo dáva za pravdu bratovi Feijóovi v tom, že o „pápežoch z budúcnosti“ písal pseudo-Malachiáš podstatne menej presne, ako o pontifikoch zo 16. storočia a skôr.

Benediktov nástupca má podľa proroctva „sedieť [na Petrovom stolci, pozn. aut.] v období veľkého prenasledovania Svätej rímskej cirkvi“ (in persecutione magna Sanctae Romanae Ecclesiae sedebit).

Počas Františkovho pontifikátu sa skutočne množili prípady prenasledovania kresťanov po celom svete. Zhoršujúce sa útoky na kresťanov v Nigérii, prenasledovanie kléru v Nikarague či rastúcu nenávisť voči nasledovníkom Krista v Strednej Ázii evidovala najmä organizácia World Watch List, ktorá o tom v polovici januára vydala správu.

Niektorí takzvaní vykladači proroctiev hovorili už o Františkovi ako o poslednom pápežovi. No ďalšia časť textu, ktorá sa začína slovami "Petrus Romanus", je vizuálne odlíšená.

Peter Riman a zánik jeho mesta

Posledným pápežom teda má byť "Petrus Romanus", ktorý "pasie ovce uprostred mnohých súžení". Zaujímavosťou je, že táto časť proroctva je písaná v prítomnom čase, čo môže indikovať biskupa sídliaceho v meste, v ktorom kresťania trpia.

Ako jediný „prorokovaný“ pápež má priznané meno totožné s prvým pápežom, a označenie pôvodu. Nie je však jasné, či má byť konkrétne Riman alebo Talian, keďže historické preklady sú často voľné (najmä tie staršieho dáta).

S prvou časťou mena korešpondujú napríklad štátny sekretár Vatikánu Pietro Parolin, Peter Turkson z Ghany, Péter Erdő z maďarského Ostrihomu, s prižmúrenými očami aj jeruzalemský patriarcha Pierbattista Pizzaballa. Parolin a Pizzaballa sú zároveň Talianmi, rovnako ako ďalší papabile, Matteo Zuppi, bolonský arcibiskup, ktorý pochádza priamo z Ríma.

Čo možno podľa proroctva očakávať po rokoch súženia počas údajného posledného pontifikátu?

„Po ich skončení bude mesto na siedmich vŕškoch zničené a obávaný Sudca bude súdiť svoj ľud,“ písal pseudo-Malachiáš. Aj tu sa názory samozvaných vykladačov rozdeľujú, pričom niektorí tvrdia, že má ísť len o zánik talianskej metropoly, no iní to vysvetľujú ako zánik sveta.

Čo na pseudo-Malachiáša hovoria historici

Každý hodnoverný historik sa musí nevyhnutne spýtať, akú mal autor motiváciu k napísaniu textu. Inak to nie je ani pri proroctvách. Malachiášovo proroctvo si totiž pravdepodobne vymyslel spomínaný benediktín Arnold Wion, aby podporil nároky svojej strany v súboji o Petrov stolec.

„Medzi letom 1590 a jeseňou 1592 boli zvolení štyria pápeži v období rapídnej výmeny,“ povedal pre portál Huffington Post profesor cirkevných dejín James Weiss. „Bolo to tiež obdobie, keď medzi Francúzskom a Španielskom prebiehalo intenzívne súperenie o kontrolu nad pápežstvom z vlastných politických dôvodov,“ vysvetlil ešte v roku 2013.

„Pre mňa ako historika – a dokonca ako rodeného Íra – sú ‚Proroctvá svätého Malachiáša‘ veľkou starou zábavnou rozprávkou, ktorá má asi takú spoľahlivosť ako ranný horoskop,“ reagoval vedúci Katedry náboženskej výchovy a pastorácie na Boston College Thomas Groome.

Koncom 19. storočia boli kritici pseudo-Malachiáša ešte tvrdší. „Tieto proroctvá nenapĺňali žiaden účel. Sú úplne bezvýznamné. Latinčina je zlá. Je nemožné pripísať takéto absurdné maličkosti… akémukoľvek svätému zdroju. Tí, ktorí písali na obranu týchto proroctiev, predložili sotva jediný argument v ich prospech,“ napísal írsky katolícky kňaz MJ O’Brien.

Na záver treba dodať, že Wion zaradil údajné Malachiášovo proroctvo do knihy, ktorá predstavovala dejiny rádu benediktínov. Svojím dielom sa snažil legitimizovať existenciu kongregácie na dvore Rímskej kúrie a zasiahnuť do konkláve v mene španielskeho kráľa Filipa II. Namiesto preferovaného kardinála Girolama Simoncelliho sa však pápežom stal Niccolò Sfondrati, ktorý prijal meno Gregor XIV.

Traduje sa, že sa pôvodne nechcel stať pápežom, a keď mu priniesli správu z konkláve, práve kľačal pred krížom. Údajne sa rozplakal a zvolal na kardinálov: „Boh vám odpusť! Čo ste to urobili?“