Pápež, ktorý šiel svetu v ústrety

Katolícka cirkev zjavne odchádzala (a odchádza) z tej časti sveta, kde kedysi vznikla, jej miesto zabrali médiá, sociálne siete a pop-kultúra, oblasť, do ktorej sa podarilo pápežovi Františkovi vniknúť ako do tej doby žiadnemu jeho predchodcovi, tak, ako sa o to ani nikto predtým ani nepokúšal.

Pápež František sa aspoň v prvých rokoch pontifikátu javil, ako by si tá stará inštitúcia na posvätno nechala poradiť od nejakej PR firmy a postavila si do čela komunikátora, ktorý ten stredoveký podnik „refreshuje“, prispôsobí dobe, (post)modernému svetu, konečne ho urobí pre „ľudí a pre tento svet“.

Táto úloha sa mu najprv azda aj darila: zrejme nikdy nad pápežom neprejavili toľko nadšenia práve tí, ktorí by cirkev najradšej zrušili, alebo by z nej chceli mať niečo na spôsob humanitárnej neziskovky, charitatívnej nadácie či organizácie na udeľovanie súhlasu s vývojom sveta.

Mimo tohto nadšenia stáli tí, ktorí práve cirkev chápali ako inštitúciu, ktorá naopak nie je z tohto sveta, vymyká sa tejto dobe, lebo je tu pre všetky doby – a je práve preto vždy s tou súčasnou dobou, s jej sklonmi a tendenciami, v spore. Pápež František tento esenciálny spor chcel zmierniť, možno odstrániť a poprieť. Otázka je, k čomu taká zmierená cirkev na svete je a k čomu bude. Niet sporu, že si takú otázku pápež kládol – a odpovedal si na ňu, ako najlepšie vedel.

V posledných rokoch to bol už unavený a vyčerpaný človek, podobne ako boli na konci pontifikátu jeho dvaja predchodcovia, Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Boleli ho kolená, zle vstával a sadal si, chodil so zrejmou námahou. Jeho tvár už nevyzerala tak prívetivo ako v minulých rokoch. Bola to tvár človeka, ktorý mal zrejme len málo dôvodov na radosť.

Stav sveta – a zdá sa, že aj ľudstva – je horší, než bol kedykoľvek predtým od polovice 20. storočia, a človek sa musí chvieť o budúcnosť. Otázka je, či má k nej čo povedať jeho cirkev, či na to vie reagovať ešte inak ako rezignáciou na svoju dvetisíc rokov trvajúcu úlohu.

V Haliči, odkiaľ pochádzal Ján Pavol II., je často na rázcestiach vidieť ľudovú sošku sediaceho Krista. Poľsky sa mu hovorí Chrystus frasobliwy, Kristus ustarostený. Sú to väčšinou dojemné dielka, čím naivnejšie, tým pôsobivejšie. Kristus je po bičovaní, unavený a utrápený, plný krvavých rán na holom tele, na hlave už má tŕňovú korunu. Čaká ho ešte pribitie na kríž, ale tesne predtým mu jeho mučitelia dovolili si na chvíľu sadnúť.

A tak tá postavička sedí, hlavu si podoprela dlaňou a odpočíva. Odpočíva a myslí na ľudstvo pochabé, večne zmätené a blúdiace. Možno mu aj napadne, či mu to stojí za to – sa za ne, za tú chásku, vydať a zomrieť na kríži, na ktorý ho o chvíľu položí dozorca.

Bola Veľká noc, keď si niektorí ľudia túto epizódu pripomenuli. Stav sveta človeka núti, aby si dal hlavu do dlaní. Kam to ľudstvo dopracovalo, kam to dopracovalo kresťanstvo? K hlave v dlaniach… Ako ich mal na konci tak často pápež Ján Pavol II., Benedikt XVI., ale nakoniec aj František. Pápež, ktorému sa „podarilo“ zomrieť ráno po dni Vzkriesenia. Akoby aj na tom zapracovala nejaká nebeská kancelária pre public relations…

Text publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.