Jiří Peňás

Katolícka cirkev zjavne odchádzala (a odchádza) z tej časti sveta, kde kedysi vznikla, jej miesto zabrali médiá, sociálne siete a pop-kultúra, oblasť, do ktorej sa podarilo pápežovi Františkovi vniknúť ako do tej doby žiadnemu jeho predchodcovi, tak, ako sa o to ani nikto predtým ani nepokúšal.

Pápež František sa aspoň v prvých rokoch pontifikátu javil, ako by si tá stará inštitúcia na posvätno nechala poradiť od nejakej PR firmy a postavila si do čela komunikátora, ktorý ten stredoveký podnik „refreshuje“, prispôsobí dobe, (post)modernému svetu, konečne ho urobí pre „ľudí a pre tento svet“.

Táto úloha sa mu najprv azda aj darila: zrejme nikdy nad pápežom neprejavili toľko nadšenia práve tí, ktorí by cirkev najradšej zrušili, alebo by z nej chceli mať niečo na spôsob humanitárnej neziskovky, charitatívnej nadácie či organizácie na udeľovanie súhlasu s vývojom sveta.

Mimo tohto nadšenia stáli tí, ktorí práve cirkev chápali ako inštitúciu, ktorá naopak nie je z tohto sveta, vymyká sa tejto dobe, lebo je tu pre všetky doby – a je práve preto vždy s tou súčasnou dobou, s jej sklonmi a tendenciami, v spore. Pápež František tento esenciálny spor chcel zmierniť, možno odstrániť a poprieť. Otázka je, k čomu taká zmierená cirkev na svete je a k čomu bude. Niet sporu, že si takú otázku pápež kládol – a odpovedal si na ňu, ako najlepšie vedel.

V posledných rokoch to bol už unavený a vyčerpaný človek, podobne ako boli na konci pontifikátu jeho dvaja predchodcovia, Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Boleli ho kolená, zle vstával a sadal si, chodil so zrejmou námahou. Jeho tvár už nevyzerala tak prívetivo ako v minulých rokoch. Bola to tvár človeka, ktorý mal zrejme len málo dôvodov na radosť.