Prečo je dôležitá národná ústavná identita aj v európskom kontexte

Dôležité je iba to, či sa podarí ústavu zmeniť tak, že bude národnú identitu upravovať, alebo sa to nepodarí. V tom prípade je domnelé prvenstvo v tom, kto mal lepší návrh, iba bezvýznamné pozlátko.

Základom pre ochranu národnej ústavy a jej hodnôt je totiž práve koncept národnej (ústavnej) identity, podľa ktorého sú niektoré jadrové prvky ústavy či jej hodnotového základu imúnne voči prednosti práva EÚ. Zdrojom tejto výhrady prednosti národnej ústavy v časti ochrany národnej identity je čl. 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ. Ak národnej identity niet, nemôže ani plniť túto ochrannú funkciu.

Moderné demokratické ústavy sú založené a vychádzajú z porovnateľných konštitutívnych hodnôt a nosných regulatívnych ideí (ústavných princípov), ku ktorým nepochybne patrí tak ľudská dôstojnosť a ďalšie ľudské práva a základné slobody, ako aj podstatné kvalitatívne komponenty (znaky), respektíve princípy demokratického a právneho štátu, ktoré sú explicitne či implicitne prítomné v ústavných textoch.

Hodnoty v ústave existovali ešte pred vstupom do EÚ

Hodnoty boli v ústavách členských štátov EÚ prítomné dávno pred ich vstupom do Európskej únie. Možno to povedať minimálne o SR. Zmeny ústavy, ktoré boli spojené so vstupom do EÚ neprinášali žiadny nový kvalitatívny obsah do ústavy, ale mali iba technický charakter. SR sa nestala štátom s hodnotovo orientovanou ústavou v súvislosti so vstupom do EÚ. Hodnotové jadro je v ústave prítomné od jej prijatia a ako štát postavený na hodnotách spoločných s ostatnými štátmi EÚ sme do nej vstupovali.

Pripomienka Súdneho dvora EÚ, že dodržiavanie spoločných hodnôt predstavuje podmienku vstupu do EÚ je tak skôr nadbytočná – „V tomto smere treba pripomenúť, že podľa článku 2 ZEÚ je Únia založená na hodnotách, medzi ktoré patrí právny štát, pričom tieto hodnoty sú spoločné pre členské štáty a v súlade s článkom 49 ZEÚ predstavuje dodržiavanie týchto hodnôt podmienku vstupu do Únie, ktorú musí splniť každý európsky štát, ktorý sa chce stať členom Únie...“ (rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion).

Rovnako tak pokladám za nadbytočný názor Súdneho dvora EÚ, že „Dodržiavanie týchto hodnôt totiž nemožno redukovať na povinnosť, ktorú musí splniť kandidátska krajina, aby mohla vstúpiť do Únie, a od ktorej je po vstupe do Únie oslobodená.“ (rozsudok vo veci C-156/21 – Maďarsko proti Európskemu parlamentu a Rade EÚ). Je totiž zrejmé, že Súdny dvor EÚ spája hodnotovú orientáciu národnej ústavy iba s členstvom v EÚ a nevníma, že sú to práve štáty, ktoré napĺňajú európsku identitu svojimi hodnotami, a nie naopak.

Národná identita preto nie je dar, ktorý bol členskému štátu daný EÚ. Národná identita je to, z čoho štát pri svojom vstupe do EÚ vychádzal, čo mu vstup do EÚ umožnilo a čo mu v plnej miere zostalo zachované aj po vstupe do EÚ. Zmluva o EÚ v čl. 4 ods. 2 národnú identitu nevytvára a ani nepriznáva, môže len konštatovať jej existenciu. Aj preto keď ide o koncept konkrétnej národnej identity, jeho obsah je v judikatúre ústavných súdov či najvyšších súdov jednotlivých členských štátov rozdielny.

Národná identita je najmä v štátoch strednej a východnej Európy, ktoré prekonali komunistickú totalitnú minulosť, chápaná ako identita národného štátu, ktorý reprezentuje slobodný/oslobodený národný štát, ktorý už viac nie je podriadený vonkajšej moci. Totalita je nevyhnutne spojená s vonkajším faktorom, ktorý ju do strednej a východnej Európy vniesol, pričom bez tohto vonkajšieho vplyvu by k nástupu totality s najväčšou pravdepodobnosťou iba pôsobením vnútorných nedemokratických síl nedošlo.

Aj po vstupe do EÚ je tak národná identita zachovaná a rovnako tak je zachovaný aj hodnotový základ ústavy, a to nie preto, že by to vyžadovala EÚ a členstvo v nej, ale preto, že ide o hodnotový základ, ku ktorému sa slobodné, demokratické spoločenstvo prirodzene hlási. Rovnako tak musí byť spoločenstvu zachovaná možnosť svoju národnú identitu ďalej rozvíjať a ak je to pre spoločenstvo významné, aj tieto zmeny zakotviť do svojej ústavy. Tým sa stávajú súčasťou národnej ústavnej identity.

Tá je tvorená princípmi a hodnotami ústavy, ktoré sú vlastné zvrchovanému, demokratickému a právnemu štátu. V domácej právnej teórii sa princípy demokratického a právneho štátu nie zriedka označujú aj ako materiálne jadro ústavy.

Hlavnou funkciou ústavných hodnôt tvoriacich národnú ústavnú identitu už nie je iba regulácia politického a ústavného života spoločenstva, ale narastá význam ochrannej funkcie ústavných hodnôt, na ktorých sa spoločenstvo v ústave ako spoločenskej zmluve dohodlo.

Význam tejto funkcie narastá úmerne tomu, ako judikatúra Súdneho dvora EÚ posúva chápanie a obsah čl. 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ, podľa ktorého EÚ rešpektuje národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. Zdrojom tohto rešpektu by mala byť najmä skutočnosť, že ak je formálnym prameňom tejto identity ústava, disponuje národná identita silnou demokratickou legitimitou ako výsledok priameho alebo zastupiteľského rozhodnutia o hodnotovom ústavnom základe štátu.

Tento vznikol pred členstvom v EÚ a aj keď je nepochybné, že členstvo v EÚ ho ďalej ovplyvňuje a formuje, musí ísť stále o výsledok demokratického rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré môže byť v ďalšom demokratickom procese znova zmenené, doplnené či odstránené.

Ústava ako ochranný nástroj národnej identity

Ústava členského štátu sa stáva významným ochranným nástrojom vlastnej národnej identity a tým aj ústavnej suverenity členských štátov. Iba suverénny štát môže byť plnohodnotným členským štátom EÚ. Lojalita nie je podriadenosť, ale vzájomný rešpekt a vzájomná pomoc pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Súčasťou vzájomného rešpektu je aj rešpekt k formovaniu hodnotového obsahu ústavy členského štátu na demokratickom základe.

Snaha o zmenu ústavy výslovným zakotvením národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami, ktoré sa týkajú ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia, je tak pre ďalšiu ochranu spoločenstva zásadná.

Nevyužitá možnosť definovania národnej identity by znížila odolnosť SR pred tlakmi na také zmeny svojich pomerov, ktoré by nezodpovedali požiadavkám spoločenstva. Ústava by tak zlyhala vo svojej základnej ochrannej funkcii.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.