V roku 1918 údajne prebiehalo v Rusku zaujímavé súdne konanie. Istý obchodník bol obvinený, že rozširoval v meste „vládny dekrét“, podľa ktorého sa všetky ženy a dievčatá vo veku od 17 do 32 rokov stali verejným majetkom. Bolo tam aj podrobné vysvetlené, ako a kedy je dovolené „verejný majetok“ využívať.
„Dekrét“ bol vydaný v mene ruskej anarchistickej strany, ale nastali dva problémy. Po prvé, táto strana nebola vládnou a nemohla o ničom takom rozhodovať. Po druhé, nič podobné ani nevydala. Dokument bol falošný, obchodník ho sám vyrobil pre pobavenie. Neoplatilo sa mu to – hoci ho súd oslobodil kvôli nedostatočne preukázanému corpus delicti, anarchisti mu neodpustili, že ich skompromitoval, a skoro po tom ho zabili.
Je tu aj tretí problém, tento komický a súčasne tragický príbeh je známy v niekoľkých verziách, v každej vystupuje iné miesto konania a mená postav. Preto sa oplatí spýtať ešte raz: Naozaj sa to nestalo?
Známe sú aj ďalšie informácie o pokusoch niektorých miestnych sovietskych orgánov o znárodnenie žien, ale aj tie nie sú presné, spravidla chýbajú odkazy na pôvodné zdroje. Možno teda predpokladať, že ide o mýtus alebo anekdoty, ktoré vznikli krátko po tom, ako boľševici získali moc, legendám len prialo, že vznikali na pozadí znárodňovania súkromných majetkov v porevolučnom období.
Má to isté opodstatnenie. O podobných prípadoch vtedy informovali najmä západné médiá, ktoré dostávali správy od ruských emigrantov. Tí neboli žiadnymi nadšencami sovietskej vlády, preto najradšej rozširovali negatívne novinky alebo fámy, často si niečo aj vymýšľali. Trvala ešte prvá svetová vojna, potom v Rusku vypukla občianska vojna, nebolo ani možné overovať pravdivosť každej správy. Preto dezinformácie (vedomé či nie) neboli nijako nezvyčajné. Tak vznikali mýty, z ktorých niektoré prežívajú dodnes.
V skutočnosti ťažko uveriť, že by boľševici, nech aj provinciálni, boli vtedy schopní tak otvorene ísť proti teóriám svojich duchovných otcov – Karla Marxa a Friedricha Engelsa. Obidvaja veľmi jednoznačne formulovali svoje predstavy o postavení žien v spoločnosti, ktorú plánovali vytvoriť.
Marxizmus kritizoval „buržoáznu“ rodinu ako inštitúciu, ktorá robí ženy ekonomicky závislé od mužov. Predpokladali, že rodina už nebude v budúcej spoločnosti existovať, podobne ako súkromný majetok a štát, vďaka čomu ženy konečne získajú slobodu a rovnosť. Predsa len ide o niečo iné ako znárodnenie žien ako verejného majetku, to by predsa bol len väčší útlak žien mužmi. V podstate ide o opak.
Sexuálna revolúcia ale môže vyzerať inak a marxistická predpoveď zániku rodiny v budúcnosti určite ruských komunistov ovplyvnila. Minimálne prvé roky svojej vlády komunisti rodinu považovali za „buržoázny prežitok“. Dôsledkom toho a hneď po sociálnej revolúcii vypukla v Rusku aj revolúcia sexuálna. Manželstvo dočasne stratilo význam, dôraz sa kládol na nové, experimentálne, niekedy dosť bizarné formy spolužitia a vzťahov medzi pohlaviami.
Jeden z týchto konceptov, známy pod skratkou „pohár vody“, bol vtedy dosť rozšírený.
Slávna francúzska spisovateľka George Sand (vlastným menom Amandine Aurore Lucile Dupinová) sa údajne raz mala vysloviť, že „Láska sa dáva ako pohár vody tomu, kto o ňu požiada“. Údajne preto, že vieme o tom len zo spomienok skvelého maďarského skladateľa Ferenca Liszta, si nemôžeme byť úplne istí v presnosti citácie, ani jej skutočným autorom. To však nemusí byť to najdôležitejšie.
Galéria
Podstatnejšie pre našu úvahu je, že vnímanie lásky ako pohára s vodou bolo v porevolučnom Rusku dosť populárne. Mnohí to celkom úprimne považovali za podstatu emancipácie (od lat. emancipatio – ukončenie závislosti). Vznikla okolo toho celá teória, ľudská potreba sexu mala byť rovnako prirodzená ako smäd a jej uspokojenie by malo byť rovnako jednoduché a dostupné: bez rituálov, vysokých citov a povinností či záväzkov. Základnou podmienkou mal byť vzájomný súhlas obidvoch strán, hoci niektorí zdôrazňovali, že odmietnutie ponuky na sex (nie je podstatné, či zo strany ženy alebo muža) malo byť vždy náležite zdôvodnené.
Nuž a tento prístup k sexuálnym vzťahom medzi ženami a mužmi (v tom čase nikto ani netušil, že existujú nejaké transrodové osoby) nebol v Rusku iba teóriou, ale darilo sa mu takpovediac aj prakticky. Bol neprekvapivo populárny. Prirodzene, že sa to týkalo takmer výlučne mestskej mládeže, staršie generácie aj Rusi žijúci na vidieku mali k tomu ďaleko. A ani oficiálnu podporu boľševického vedenia podávanie pohára vody nikdy nemalo.
Podľa spomienok nemeckej revolucionárky Klary Zetkinovej, ktorá bola aj aktívnou feministkou, mal Vladimír Lenin k teórii „pohára vody“ negatívny postoj, nazýval ju „úplne nemarxistickou a navyše asociálnou“.
Anatolij Lunačarskij, v tom čase v Rusku rešpektovaná kultúrna osobnosť a minister leninskej vlády, zverejnil v roku 1927 celú brožúru s názvom Mládež a teória „pohára vody“, kde zdôrazňoval neprijateľnosť sexuálne voľného správania pre sovietske obyvateľstvo.
Tak sa stalo, že až desať rokov po revolúcii začali sovietske organy chápať, že sa s koncom a pochovávaním rodiny zbytočne ponáhľali, naopak že je potrebné nejako usmerniť vzťahy medzi pohlaviami. Ale vo vtedajšom boľševickom vedení ešte stále boli prítomné aj iné názory.
Prominentnou postavou bola napríklad Alexandra Kollontajova, ruská a medzinárodná revolucionárka, historicky prvá žena-ministerka (nielen v Rusku), potom dlhé roky sovietska diplomatka, veľvyslankyňa v Nórsku a Švédsku. Mimochodom, tiež jedna z prvých vo svete. Bola známa ako nadšená feministka a autorka konceptu „novej ženy“.
Podľa nej, taká žena vie zvládať svoje emócie a rozvíjať vnútornú sebadisciplínu. Prejavujte úctu k slobodám a pocitom iných. „Chce a hľadá úctivý prístup k svojej osobnosti, k svojej duši, neznáša despotizmus.“ Nová žena je nezávislá osoba, ktorá netají svoju sexualitu. A svoj potenciál odhalí najviac, keď sa nikdy nevydá. Pre dnešného čitateľa to nič príliš nové už nie je, ale vtedy to muselo budiť dojem a provokovať.
Galéria
Kollontajova sama bola živým dôkazom toho, čo môže dosiahnuť sovietska žena. Niektorí historici si myslia, že práve vďaka tomu sa jej nedotkli stalinské represie, hoci bola veľmi blízkou s mnohými obeťami stalinizmu. Na druhej strane, jej osobný život vynikal aj na pozadí vtedajšej sexuálnej slobody. Niektorí preslávení súčasníci (Ivan Budin či slávny Pitirim Sorokin) ju považovali za nymfomanku až prostitútku.
Bola aj spisovateľkou, napísala niekoľko románov, v ktorých tiež propagovala a objasňovala svoj koncept. Nikdy sa síce priamo neodvolala na teóriu „pohára vody“, naopak vo svojich spisoch bránila „okrídleného Erosa“ (teda duchovnú blízkosť) pred „bezkrídlym Erosom“ (čisto fyziologickou príťažlivosťou). Ale z pohľadu verejnosti svojím vystupovaním zjavne svedčila v prospech pohára vody na požiadanie.
No už pred druhou svetovou vojnou sa podobné správanie hodnotilo ako príliš škandalózne a poburujúce. A tesne po vojne začali komunisti prísne odsudzovať spolužitie mimo manželstva aj rozvody. Rodina bola vyhlásená za dôležitú jednotku spoločnosti, ako taká začala byť adresátom štátnej podpory. Aby sa komunisti vyhli rozporu s marxizmom, teoretici „vedeckého komunizmu“ začali sovietske rodiny nazývať „socialistické“ a všemožne zdôrazňovali, že ide o niečo úplne iné ako pri „buržoáznej“ rodine.
Nič to však nemení na tom, že roky po nastolení moci boľševikov sa v Rusku diali podivné veci, najmä vo sfére vzťahov medzi pohlaviami. Dá sa povedať, že sa tam uskutočnila pravá a zrejme aj prvá sexuálna revolúcia na svete. Wilhelm Reich, priekopník výskumu v tejto oblasti, si to všimol až s oneskorením 20 rokov (Die Sexualität im Kulturkampf, 1936).
Rusi tak v niečom o polstoročie predbehli hippies a podobné hnutia mládeže 60. a 70. rokov. To bol naozaj čas sociálnych experimentov a neštandardných ideí a modelov správania.
Ale čo možno povedať úplne presne, v Rusku neboli nikdy znárodnené ženy. Tento sen sexisticky naladených mužov sa nesplnil. Napokon podobne ako sen o zániku súkromného majetku, štátu a rodiny.
Na najkontroverznejší zákon, ktorý je súčasťou konsolidačného balíčka, sa pozreli európski centrálni bankári. Udialo sa tak po jeho schválení, pritom podľa pravidiel mal kabinet počkať na stanovisko ECB.
Obyvateľa mestskej časti Barca pobúrili informácie, ktoré sa objavili v súvislosti s pobytom predsedu Košického samosprávneho kraja v Kolumbii. Spozornel najmä kvôli nezrovnalostiam v projekte, ktorému tam Trnka robil masívnu kampaň.
Cookies na našej webovej stránke používame len v dvoch prípadoch.
V jednom prípade pre meranie návštevnosti v Google analytics a v druhom prípade pre prihlásenie užívateľa.
Nakoľko sme zrušili inzercie, reklamy a merania tretích strán, nezbierame žiadne citlivé dáta o užívateľoch.
Preto potvrdením súhlasíte so základnými cookies na našom webe.
