Pápež František mal však so Zuzanou Čaputovou osobitný vzťah a ona k nemu, dokonca sa povrávalo, že ľudská sympatia k nej mohla patriť medzi rozhodujúce dôvody, prečo pred vyše dvoma rokmi prišiel na apoštolskú cestu na Slovensko.
Podobne vrúcne sa o ňom vyjadroval aj Andrej Kiska. Peter Pellegrini mal chlapčenskú iskru v očiach, keď spomínal na osobné stretnutie s ním, na ktorom mu mal pápež František povedať čosi veľmi silné a osobné. Nadšený prezident sa s tým vraj chcel hneď aj vyrozprávať pred médiami, ale na ten odkaz si pred novinármi nespomenul. Pápež mu to vraj povedal presne tak, aby ho to zasiahlo, a pritom to zostalo v intimite.
Svojím srdečným a otvoreným prístupom tak pápež František dokázal niečo, na čo dnes nemyslíme, málokto to dokáže a vlastne asi aj zabúdame, že ide o čnosť. Získať si človeka, s ktorým nesúhlasíme a ktorý nám potom aj láskavo čosi odpustí.
Zvlášť príznačné je to pri Zuzane Čaputovej, ktorá patrí k prostrediu, ktoré považuje potraty za posvätné ľudské právo a každý, kto tejto zvrátenej ideológii protirečí, je stredoveký tmár, ktorý nesmie mať priestor v modernej spoločnosti.
Máloktorý pápež pritom potraty odsudzoval tak príkro, ako práve pápež František, ktorý tento skutok opakovane označoval za nájomnú vraždu. Pripomeňme, že Zuzana Čaputová spolu s líderkami Progresívneho Slovenska Zorou Jaurovou a Irenou Biháriovou natočili v roku 2018 mimoriadne odpudivé video, v ktorom „súcitným“ spôsobom propagujú potraty na záberoch s vlastnými deťmi.
Zostane však zrejme tajomstvom, či pápež svoj vzťah s Čaputovou - pri mnohých zásadných témach, ktoré mu ležali na srdci - využil alebo nie. To zrejme vedia len oni dvaja. Jeden už nie je medzi nami a druhá sa tejto téme bude vždy prirodzene vyhýbať.
Každý si skrátka do pápeža zrkadlil seba a videl v ňom presne to, čo tam vidieť chcel. Aj šéfredaktorka denníka Sme si v ňom našla to svoje, titulkom „Odišiel pápež, ktorý korupciu označil za diablov trus“.
K Robertovi Bezákovi sa správal ľudsky srdečne, aj preto tradične dezinformované mediálne prostredie začalo tušiť, že sa chystá akási „Bezákova rehabilitácia“. Táto čarodejnícka formulka sa v médiách stala jedným z highlightov jeho blížiacej sa návštevy, a nikomu neprekážalo, že ide o zjavný hoax. Ničmenej, Bezákovi jeho prístup zjavne pomohol, odvtedy menej hovorí a myslí na krivdu, viac na budúcnosť.
Posledným politikom, ktorý navštívil Svätého otca pred jeho odchodom do nemocnice vo februári, bol práve slovenský premiér Robert Fico. Na stretnutie vzal aj svoju mamu, hneď sa aj radšej preventívne obhájil, že jej sám platil všetky náklady. "Oddychujte, Svätý otec, choďte oddychovať prosím," povedal Fico viditeľne oslabenému pápežovi, od ktorého dostal ruženec (ktovie, kde skončil, dúfajme, že aspoň u mamy).
František mal osobitý prístup k očakávaniam aj pri vojne na Ukrajine. Pravdaže, odsúdil ruskú agresiu a vojnové zverstvá, ako to napokon urobil takmer každý. Nenaskočil však na rozprávku o tom, že za vojnu je zodpovedné výlučne Rusko. Pripomínal zodpovednosť Západu, „štekot NATO“ pred bránami Ruska. Uvedomoval si, že bez pomenovania komplexných príčin konfliktu nie je možné vojnu ukončiť. Namiesto široko rozšíreného lacného a pozérskeho prístupu volil skutočnú, hoci nepríjemnú solidaritu s Ukrajinou.
Jeho zbožňovatelia ho však mali tak radi, že tento rozmer, za ktorý ktokoľvek iný končí na pranieri verejného odsúdenia, pri Františkovi jednoducho odignorovali. Na rozdiel od iných, ktorí rovnakými slovami ako on obhajovali potrebu rokovať s Ruskom o mieri, pápež nedostal dehonestujúcu nálepku „chcimír“ ani nebol označený za nebezpečenstvo pre západnú spoločnosť.
Aj to je jeden z aspektov výnimočnej osobnosti, ktorej záležalo na dobrých vzťahoch s každým, no platil za to aj istú daň. Jeho ideoví súperi sa na neho nedokázali nahnevať ani vtedy, keď to bolo potrebné. Osobitne bolestné bolo sledovať, ako si nositelia nepriateľských ideológií používali pápeža ako alibi proti katolíkom, ktorí si dovoľujú obhajovať biblické učenie cirkvi. František ho síce nikdy nepoprel, ale pre liberálne prostredie, v cirkevných témach hrubo dezorientované, sa stal symbolom progresivizmu v cirkvi. Občas na to stačilo málo, napríklad nejednoznačne sa vyjadriť k homosexuálnym zväzkom v Argentíne.
František svojím prístupom dokázal byť príťažlivý pre všetkých. Asi sa už nenájde človek, ktorému by televízia Markíza venovala kompletne celé 51-minútové večerné správy (bez jedinej výnimky). Samozrejme, bolo to aj preto, že Svätý otec odišiel do večnosti na Veľkonočný pondelok, a spravodajcom možno aj dobre padlo, že by nemuseli správy „vyvariť z vody“ zo záberov Východoslovákov hádžucich škriekajúce baby do potoka.
Ale ak by osobnosť pápeža nezaujala široké publikum, celé správy by mu isto nevenovali. Intelektuálne a teologicky sa František síce nevyrovnal Benediktovi XVI. či Jánovi Pavlovi II., ale svojou ľudskosťou a dôrazom na sociálne témy upriamil pozornosť cirkvi do tretieho tisícročia, v ktorom svet znamená čosi viac ako len posadnutosť Západu vlastnými ideológiami, ktoré zvyšok planéty považuje za bláznovstvo.
Napokon, svedčia o tom desiatky kardinálov z opačných koncov zeme, ktorých si sám vyvolil a tí onedlho rozhodnú o jeho nástupcovi na Petrovom stolci.
