Pretrvala dvetisíc rokov. Ako vojna poškodila sýrsku Palmýru

Vysoké kamenné stĺpy starovekého mesta Palmýra v strednej Sýrii majestátne vystupujú z púštneho piesku a lemujú hlavnú ulicu, ktorá kedysi spájala chrámy, trhy a amfiteáter.

Z hradu na vrchole kopca je stále nádherný výhľad na pozostatky mesta, ktoré sú také rozsiahle a dobre zachované, že už stovky rokov lákajú bádateľov, archeológov a turistov.

Zblízka sú však škody spôsobené trinásťročnou občianskou vojnou v Sýrii jasné: historické oblúky zničené výbuchmi, sochy znehodnotené extrémistami a chrámy premenené na hromady trosiek.

Odkedy povstalci v decembri zvrhli vodcu Baššára al-Asada a prakticky tak ukončili vojnu, Sýrčania a vzácni zahraniční turisti navštevujú Palmýru, aby si prezreli jedno z najúžasnejších kultúrnych dedičstiev krajiny a uvažovali o tom, ako by mohlo zapadnúť do budúcnosti Sýrie.

„Na tomto mieste bola civilizácia a napriek bombardovaniu a skaze tu civilizácia stále je,“ povedal Ziad Alissa, sýrsky lekár, ktorý žije vo Francúzsku a nedávno Palmýru navštívil s priateľmi. „Toto mení obraz Sýrie v mysliach ľudí, obraz ničenia a vojny.“

Ako hovoril, zemou otriaslo hlasné buchnutie. On a jeho priatelia poskočili. Miestni obyvatelia tvrdili, že to bol výbuch míny nastraženej počas vojny, jeden z dvoch takýchto výbuchov, ktoré bolo v ten deň počuť a cítiť.

Konflikt v Sýrii, ktorý vyhnal z domovov viac ako polovicu z predvojnovej 22-miliónovej populácie krajiny a zabil podľa väčšiny odhadov viac ako 500-tisíc ľudí, brutálne zasiahol aj historické pamiatky roztrúsené po krajine, ktorá je ústredným miestom mnohých starovekých civilizácií Blízkeho východu.

Historické trhoviská, karavanseraily a mešity v Aleppe sú zväčša v troskách. Vysídlené rodiny hľadajú útočisko v dávno opustených mestách a chrámoch na severozápade krajiny. A v starovekom meste Apamea desiatky hľadačov pokladov s krompáčmi a detektormi kovov kopú v blízkosti slávnej kolonády.

Palmýra vyniká aj medzi archeologickým bohatstvom Sýrie, pretože podľa organizácie UNESCO, ktorá ju v roku 1980 zaradila na zoznam svetového dedičstva, obsahuje „monumentálne zrúcaniny veľkého mesta, ktoré bolo jedným z najvýznamnejších kultúrnych centier starovekého sveta“.

Rozsah a krása tohto miesta sú stále pôsobivé, hoci niektoré pamiatky sú také poškodené, že je ťažké si predstaviť, ako vyzerali. Aj v nedávny deň tu bolo prázdno, okrem sýrskeho lekára a jeho priateľov; niekoľkých ďalších zvedavých Sýrčanov; jedného talianskeho turistu a jeho taxikára; skupiny zúfalých obchodníkov, ktorí predávali koráliky, drobnosti a pohľadnice; a miestnych obyvateľov, ktorí pravidelne prechádzali medzi zrúcaninami na svojich nákladných autách alebo motorkách.

Keď vozidlá odišli, medzi stĺpmi bolo počuť štebotanie vrabcov. Počas celého dňa bolo počuť aj bzučanie dronu, hoci nebolo jasné, kto ním lieta.

„Neviete, kde je väzenie?“ spýtal sa muž, ktorý tadiaľto prechádzal s autom plným ozbrojencov.

Návštevnícke centrum a múzeum boli zatvorené.

Palmýra bola oázou začlenenou do Rímskej ríše v prvom storočí nášho letopočtu, ktorá sa stala kľúčovou zastávkou na Hodvábnej ceste a istý čas jej vládla kráľovná Zenóbia. Jej zmes gréckej, rímskej a perzskej architektúry zostala vplyvná po celé stáročia, keď sa dostala pod byzantskú, arabskú a francúzsku kontrolu.

Po vypuknutí občianskej vojny v roku 2011 sa Palmýra vďaka svojej strategickej polohe stala bojiskom medzi protivládnymi povstalcami, sýrskymi silami, ruskou armádou a afganskými ozbrojencami podporovanými Iránom.

Všetky tieto sily zanechali na meste svoje stopy, ale Islamský štát, ktorý sa Palmýry zmocnil v roku 2015, uskutočnil kampaň zámerného ničenia, ktorú viedla jeho extrémistická averzia voči zobrazovaniu ľudskej podoby a pamiatkam akejkoľvek inej viery než jeho verzie islamu.

Vyhodili do vzduchu svätyne vrátane Baalšamínovho chrámu a vnútornej komory Baalovho chrámu, významného predislamského náboženského miesta. Teraz uprostred rozľahlého nádvoria chrámu zostala len jeho obdĺžniková stĺpová hala vedľa spleti veľkých kamenných blokov, z ktorých niektoré zdobia vyrezávané listy a hrozno.

Džihádisti tiež sťali vyslúžilého šéfa mestského úradu pre starožitnosti Chálida al-Asada a jeho telo zavesili na semafor s hlavou medzi nohami.

Kúsok od hlavných zrúcanín viedol tunel k podzemnému pohrebnému komplexu, ktorý extrémisti využívali ako základňu. Jeho vchod chránili vrecia s pieskom a grafity na stenách pripomínali jeho bývalých obyvateľov.

„Islamský štát. Strieľajte na kresťanov,“ písalo sa na jednej zo stien.

Ďalší nápis vyzýval bojovníkov, aby udržiavali na základni poriadok: „Brat mudžáhid, spolupracuj so svojimi bratmi na upratovaní po jedle.“

V miestnostiach sa nachádzali kamenné sarkofágy s ozdobne vyrezávanými ležiacimi postavami v splývavých rúchach, ktoré boli teraz bez hláv.

Pred príchodom ISIS bola najvnútornejšia miestnosť vyzdobená freskami zvierat, okrídlených bohýň a mužov pochovaných v krypte. Teraz zostal na strope len červený, biely a zelený voštinový vzor. Všetky ostatné umelecké diela boli narýchlo prekryté bielou farbou.

Džihádisti tiež vyvrátili trojitú oblúkovú bránu známu ako Monumentálny oblúk, ktorá stála na začiatku kolonády, a nafilmovali mladých bojovníkov, ktorí na pódiu amfiteátra zastrelili 25 vládnych vojakov.

V roku 2016 sýrske vládne sily s ruskou podporou získali mesto späť a v máji toho istého roku priletel do mesta symfonický orchester spolu s VIP publikom z Ruska na koncert klasickej hudby, ktorý podľa ruského prezidenta Vladimira V. Putina signalizoval „nádej na oživenie Palmýry ako dedičstva celého ľudstva“.

O niekoľko mesiacov neskôr Islamský štát mesto znovu dobyl a vyhodil do vzduchu neďaleký tetrapylón, často fotografovaný monument so štyrmi štvorcovými plošinami na 16 stĺpoch. Vláda mesto znovu dobyla v roku 2017.

Mohammed Awad, 36-ročný predavač, odpočíval v tieni neďaleko amfiteátra a povedal, že všetky boje spôsobili, že v meste sa nedá žiť.

„Mali sme tu Afgancov, Iráncov, Rusov, Hizballáh, Čečencov,“ povedal. „Všetci prešli cez Palmýru.“

Ako povedal, na mieste pracoval od detstva a naučil sa anglicky, rusky, taliansky, španielsky, nemecky, francúzsky a japonsky natoľko, aby sa dokázal dohovoriť a predávať.

Túžil po návrate turistov.

„Každý deň vidíme cudzincov, dvoch, troch alebo štyroch,“ povedal. „Ale dúfame, že sa vrátia v autobusoch, ako kedysi.“

Na iných miestach sa nachádzali stopy po ďalších silách, ktoré bojovali o Palmýru.

Vstup do mestského hradu si vyžadoval prechod cez vratkú lávku, ktorú postavili Rusi. Jeho priestory zapĺňali pozostatky ich vojsk alebo jednotiek sýrskej armády, ktoré podporovali: prázdne škatule od munície, otlčené uniformy a topánky, prázdne fľaše od piva a prídely potravín ruskej výroby.

Pri vchode do hradu stál prázdny drôtený regál s nápisom „Sprievodcovia po Sýrii a turistické príručky“ - pozostatok lepších čias.

Na okraji mesta stál bývalý hotel Dedeman Palmýra, ktorý obsadil Irán a jeho Fátimovské brigády zložené z afganských ozbrojencov, ktorí boli vyslaní na pomoc sýrskej armáde.

Žili v jeho izbách, veľkú zasadaciu miestnosť premenili na mešitu a využívali bazén. Plagáty a heslá v perzštine na stenách chválili ajatolláha Alího Chameneího, najvyššieho vodcu Iránu, a snažili sa inšpirovať vojakov.

„Fátimovské brigády bojujú za islam,“ stálo na jednom z nich.

„Budeme stáť až do konca,“ písalo sa v ďalšom.

Teraz aj oni zmizli. Budovy hotela boli zničené leteckými útokmi a poškodené biele pickupy boli roztrúsené pri vchode ako pokrčené plechovky. Bazén a fontána boli suché a mladý pastier viedol svoje stádo cez areál.

„Nikdy predtým sme sem nechodili,“ povedal 13-ročný pastier Hamadi al-Qassim. „Zabili by nás.“

Amr Al-Azm, profesor histórie a antropológie Blízkeho východu na Shawnee State University v Ohiu a bývalý úradník pre starožitnosti v Sýrii, uviedol, že nové orgány krajiny nemajú dostatok prostriedkov na to, aby mohli so škodami v Palmýre niečo urobiť.

To však podľa neho neznižuje historickú hodnotu tohto miesta.

„Vo veľkom meradle je to súčasť ľudskej histórie a akékoľvek škody, ktoré vznikli, sú súčasťou histórie týchto miest,“ povedal. „Kedysi tu bol Baalov chrám a teraz je preč. Je to súčasť príbehu.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.