Jedny voľby nezmenia dejiny

Voľby sú napínavé rituály, ale história zvykne len myknúť plecom a pokračovať ďalej bez ohľadu na výsledky. Málokto dokáže sám pretvoriť svet, ak nie je Napoleon. A povedzme si otvorene: Donald Trump nie je Napoleon. Existuje červená čiara, ktorú musí politika rešpektovať.

NATO: rovnaký scenár, iní aktéri

Ak nie z hľadiska štýlu, tak minimálne v oblasti stratégie spievajú Trump a Biden tú istú pesničku: NATO si samo musí platiť vlastné účty. Jediný pozoruhodný rozdiel tkvie v tom, že Trumpove teatrálne hrozby o vystúpení z Aliancie sa dostali na titulky. Často vyhlasoval: „Ak nezaplatia, nebudem ich brániť.“

Vzhľadom na to, že federálny dlh USA začiatkom roka 2025 prekročí 35 biliónov dolárov, trpezlivosť Washingtonu s dotovaním európskej bezpečnosti sa rýchlo míňa. Európa musí podľa Spojených štátov prevziať väčší diel zodpovednosti.

Trumpovi slúži ku cti, že jeho hra na zlého policajta priniesla výsledky. Len 11 z 30 členov NATO splnilo v roku 2023 cieľ dávať dve percentá HDP na obranné výdavky. Na základe obnoveného tlaku sa tento počet do konca roka 2024 zvýšil na 23. 

Joe Biden sa na rozdiel od súčasného amerického prezidenta vydal multilaterálnou cestou, rozšíril Alianciu, podporil Ukrajinu a spojencov nabádal viac cukrom ako bičom. Cieľ však zostal rovnaký: aby bolo NATO menej závislé od štedrosti Spojených štátov a viac schopné konať samostatne. Washington už nechce byť jediným svetovým policajtom. Chce partnerov, ktorí prijímajú zodpovednosť za svoj podiel.

Napriek všetkému svojmu chaosu bol možno Trump pre Brusel prudkým a potrebným prebudením. Nemýľte sa však, Spojené štáty naďalej bezohľadne sledujú vlastné záujmy. Ich zahraničná politika zostáva rozšírenou Monroeovou doktrínou: nikto nemá zasahovať do amerických záležitostí, zatiaľ čo USA si vyhradzujú právo zasiahnuť kdekoľvek, kde zacítia narušenie.

Európska únia je v uvedenom výpočte prostredníctvom NATO užitočnou zástupkyňou. Červená línia bola a naďalej zostáva rovnaká – ochrana USA. To je zároveň jeden z mála stabilných prvkov americkej zahraničnej politiky: od NATO sa neodpojí, ale účet nebude platiť sama.

Trumpova stratégia nie je ani tak o opustení Aliancie, ale skôr o ešte väčšom prispôsobení NATO americkým podmienkam. Washington má v rukách jadrový dáždnik, ale chce, aby za tanky platil niekto iný. Podľa Trumpa NATO funguje najlepšie, keď funguje pre potreby Spojených štátov.

Politika voči Číne

V roku 2017 Trump rozpútal obchodnú vojnu s Čínou pomocou ciel, technologických zákazov a transakčnej drámy. Biden v tichosti udržiaval tento tlak, rozšíril kontroly vývozu a posilnil spojenectvá od spoločnosti ASML po AUKUS [bezpečnostné a obranné partnerstvo medzi Austráliou, Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi, pozn. red.]. Iný tón, rovnaká stratégia: zadržiavať Čínu všetkými možnými prostriedkami okrem otvoreného konfliktu.

Dôsledky presahujú rámec obchodu. Táto stratégia, či už voči Číne, alebo zo strany Číny, formuje nový svetový poriadok – poriadok konkurenčnej multipolarity. Washington už nepredpokladá, že integrácia skrotí Čínu. Namiesto toho víta rivalitu ako štrukturálny prvok. Peking na svojej strane reagoval prehĺbením spolupráce v rámci BRICS, urýchlením investícií do projektu Novej hodvábnej cesty a presadzovaním alternatívnych finančných systémov: obchoduje v jüanoch, buduje cezhraničnú infraštruktúru digitálnych mien a spochybňuje dominanciu dolára.

Bez ohľadu na to, kto vládne v USA, výsledok zostáva rovnaký: pomalé, ale zámerné oddeľovanie dvoch najväčších svetových ekonomík. Liberálny poriadok, ktorý kedysi sľubovala globalizácia, ustupuje blokovej politike. Éra zbližovania sa skončila, a keď sa prúd dá do pohybu, nasleduje ho Biden, Trump a bude tak musieť urobiť aj ďalší americký prezident.

Migrácia a kultúrne vojny

Za posledné desaťročie zaznamenali Spojené štáty rekordný tlak na svojej južnej hranici. Počas Trumpovho pôsobenia úrady zaevidovali približne tri milióny prípadov zadržania alebo kontaktu s migrantmi. Za Bidena sa toto číslo viac než strojnásobilo a do roku 2024 dosiahlo 10,8 milióna.

Napriek novinovým titulkom však deportačný aparát fungoval stabilne. Za Bidena bolo deportovaných v priemere 30 555 osôb mesačne, čo takmer zodpovedá Trumpovmu priemeru 31 250 počas jeho prvého funkčného obdobia.

Vo svojom druhom funkčnom období mal pomalší začiatok ako Biden: počas prvého mesiaca dohliadal na 37 660 deportácií vrátane vyhostení a návratov. Naopak, v roku 2024 Biden deportoval mesačne v priemere 57-tisíc osôb, čím výrazne predstihol svojho predchodcu. Posolstvo teda zostáva nezmenené: prispôsobte sa alebo odíďte. Imigrácia síce vyvoláva ostrú rétoriku, no americká integračná doktrína stále hovorí plynulým jazykom kontinuity.

Príbeh nie je o nič menej symetrický z kultúrneho hľadiska. Kde Trump zámerne polarizoval, tam sa Biden snažil o harmóniu. Veľavravnejšie než všetky výsledky je však to, že žiadna strana nezískala viac než len chvíľkové víťazstvo.

Do roku 2024 považovalo 63 percent Američanov kultúrne zákony svojho štátu za „politicky extrémne“. Ide o dôkaz, že skutočná kultúrna vojna sa teraz odohráva viac na miestnej než na federálnej úrovni.

Kultúrne kyvadlo v americkej politike sa pohybuje v pomerne predvídateľnom rytme. Po obdobiach progresívneho zápalu nasleduje konzervatívna reakcia. Na začiatku tohto desaťročia sa začala rozmáhať woke ideológia, ktorá presadzovala sociálnu spravodlivosť. Do roku 2024 sa však nálady verejnosti začali meniť. Prieskum verejnej mienky ukázal, že pokusy spájať vtedajšieho prezidenta Bidena s woke politikou strácajú na sile.

Uvedený posun odráža širšiu únavu z kultúrnych vojen, keďže voliči čoraz viac uprednostňujú ekonomické a pragmatické otázky pred ideologickými bojmi. Viac ako 70 percent voličov – vrátane 69 percent republikánov – uvádza, že by sa politici mali menej zameriavať na woke témy a viac na ekonomiku a infláciu. Pri návrate pragmatizmu sa woke ideológia blíži k zániku.

V tomto kontexte možno postoj súčasného šéfa Bieleho domu vnímať skôr ako zosúladenie sa s prevládajúcimi politickými náladami, nie ako radikálny odklon od nich. Keďže príťažlivosť „wokeizmu“ slabne, Trumpov program oslovuje verejnosť, ktorá je čoraz viac rozčarovaná z politiky sociálnej spravodlivosti.

Posledný bod naznačuje, že americkú kultúrnu tvár neformujú ani tak prezidenti, ale skôr hlbšie civilizačné prúdy. Trump a Biden mohli ponúknuť protichodné metapolitické vízie – jeden vychádzal z reakcie, druhý z reformy, ale obaja boli unášaní tým istým základným prúdom. Americký projekt sa v priebehu desaťročí zvykne opakovane vracať k tým istým zásadným témam: ochrana, zdravie, bezpečnosť, armáda. Vedenie môže zmeniť tempo, ale nie základnú melódiu.

V tomto tanci sa voliči a prezidenti pohybujú spoločne: nie vždy v harmónii, ale vždy na rovnakom javisku.

Zhrnutie

Trump a Biden sa možno obliekali rozdielne, ale v politike kráčali po podobných cestách. V oblasti imigrácie a kultúry sa rétorika rozchádza, zatiaľ čo v presadzovaní práva sa zhoduje. Trump kričal, Biden upokojoval, obaja však zvládli nepokojnú hranicu a deportácie vo veľkom rozsahu, obaja sa pohybovali v polarizovanej kultúrnej krajine s väčším dôrazom na symboliku než na štrukturálne zmeny. Ak je politika predstavením, potom americké javisko zostáva pomerne nemenné. To, čo sa mení, je osvetlenie, nie scenár. Kontinuita je zahalená v kontraste.