Make America Cheap Again. Nepodarený aprílový žart

V amerických akciách už nie je tak extrémne draho. Trhom nepraskla žilka len tak. Nejde ani o útok ukrajinských short-sellerov.

Dňa 2. apríla bola oznámená bezprecedentná intervencia amerického prezidenta do svetovej ekonomiky. Nielen výška rôznych novooznámených ciel, ale aj ich absurdná arbitrárnosť zaskočili investorov. Došlo im, že Donald Trump s clami nehral len demokratické divadlo pre menej informovaných voličov, ale myslí to vážne. Preto bol zrejme vybraný druhý, nie prvý apríl. Inak by hrozilo, že by mu trhy neuverili.

Orwellovsky nazvaný Liberation Day (zrejme Deň oslobodenia od obmedzení ekonomických zákonov) bol fascinujúcim divadlom. Na stoličkách na tráve pred Bielym domom sedeli novinári pomiešaní s robotnícku triedou. Aby to bolo všetkým jasné, manuálne pracujúci boli v uniformách, montérkach a s pracovnými prilbami nasadenými na hlavách a všetci spolu sledovali, ako im Donald Trump s ministrom pre obchod ukazujú kartónové tabuľky. Na nich boli neviem z koho prsta vycucané čísla na celý svet vrátane Heard Island a McDonald Islands, kde žijú len tučniaky, uvalených ciel.

Keď som to videl, mal som pocit dokonalého, absurdného divadla. Demokracia v čase decentralizovaných médií, ktoré už nevie efektívne kontrolovať elita, dospela do svojej hyperefektívnej podoby a je na nerozoznanie od frašky.

Ľudia, ktorí Trumpovi uverili, ešte stále nevedia uveriť vlastným očiam a opakujú niečo o skrytej, prefíkanej stratégii, o umení dealu, že prezident predsa nemôže byť tak mimo a celé to nemôže byť predsa také zlé. Stále čakajú na odhalenie nejakého prefíkaného tajného plánu. Zato reakcia ľudí, ktorých živobytím je čo najpresnejšie predpovedanie budúcich dosahov dnešných zmien bola okamžitá a zdrvujúca. Americké akcie padli po divadle pred Bielym domom o takmer pätinu.

Pohyb bol taký dramatický, že vyľakal aj samého Trumpa, ktorý následne pre istotu v colnej tombole vyhlásil 90-dňovú prestávku. S citom sebe vlastným to na sociálnych sieťach naznačil tri hodiny pred tlačovkou odporúčaním nakupovať americké akcie. Kto je Trumpovi blízko, môže na jeho masívnych zásahoch do ekonomiky a následných cenových pohyboch slušne zarábať. Objavili sa preto teórie, či celá colná tombola neslúži hlavne na tento účel.

To by bol ten najlepší prípad. Existovala by totiž nádej, že keď „naši ľudia“ zarobia, ohlásené opatrenia zrušia. Bohužiaľ to nebude také jednoduché. Niekto múdry povedal, že nikdy netreba javy vysvetľovať zlým zámerom tam, kde na ich objasnenie postačí nekompetencia aktérov.

Trumpovi poradcovia tomu, čo robí, bohužiaľ, skutočne veria. Sám Trump zrejme neverí ničomu. Na clách sa mu však páči, že vďaka nim má obušok na zahraničie mimo kontroly kongresu a zároveň nástroj na vypaľovanie miliardárov. Výnimka na ten či onen tovar donúti aj šéfov najväčších amerických firiem bozkať jeho prsteň a pristúpiť na podmienky jeho dealu. To je umenie vyjednávania.

„Cieľom je reindustrializácia USA. Hodnota dolára voči ostatným menám je umelo nafúknutá tým, že je svetovou rezervnou menou. To vedie k desivému deficitu obchodnej bilancie, presunu výrobných pracovných miest do zahraničia a rastu amerického štátneho dlhu,” ustarostene vysvetľujú Trumpovi obhajcovia „merkantilistickú ekonomickú teóriu plochej Zeme“. Táto konkrétna podoba národno-socialistickej obavy bola vyvrátená minimálne pred sto rokmi. Akurát kedysi sa ľudia nedesili odlivu dolárov, ale zlata.

Predstavte si, že viete falšovať eurá, a to tak dobre, že ich nik nerozozná od tých originálnych. Za pár centov vyrobíte stovku a nakúpite si za ňu veci a služby v cene sto eur. Krásny život. Merkantilisti z Trumpovej administratívy by vám vysvetlili, že máte dva zásadné problémy: obrovský obchodný deficit, keďže len nakupujete a nič nepredávate a deindustrializáciu. Nechodíte totiž do práce a neviažete káble za pásom, namiesto toho sa flákate po kaviarňach.

Preháňam. Spojené štáty nefungujú rovnako, ale veľmi podobne. Nemusia tie doláre ani falšovať, oni ich oficiálne vyrábajú. Históriou stability vlastníckych práv a nimi generovaným bohatstvom si vo svete vybudovali pozíciu svetového menového hegemóna. Tá im umožňuje vyrábať doláre, z ktorých časť sa potom nevracia do USA, lebo skončia napríklad v bunkri Saddáma Hussajna, Putinovom petrohradskom zámku alebo ako v knihe založené novučičké stodolárovky, v ktorých sporí bangladéšsky taxikár.

Písal som o tom v knihe Zlé peniaze – sprievodca krízou:

„Neutíchajúci smäd po ľanovo-bavlnených bankovkách s vyobrazeniami mŕtvych amerických hrdinov otvára obrovské možnosti v podpore financovania štátu, ktorý kontroluje ich produkciu. Za zanedbateľný náklad spojený s vytlačením novej bankovky alebo vytvorením nového elektronického dolára môže americký štát vo svete nakupovať vzácne prírodné zdroje, prácu, reálny kapitál či finančné aktíva. Na rozdiel od malých krajín, ktorých meny nikto dlhodobo držať nechce, sa doláre okamžite nevracajú domov a nenafukujú tak ceny Američanom.

Dolár je preto najlepším exportom na svete. Amerika nemusí mať technicky náročné, kvalitné a zároveň cenovo konkurencieschopné výrobky, stačí, že vlastní monopol na produkciu svetovej rezervnej meny. Tým, že kontrolujú produkciu amerických dolárov, disponujú USA ‚nehoráznym privilégiom‘, ako túto pozíciu vo svetovom finančnom systéme nazval v roku 1965 francúzsky prezident Charles de Gaulle. Ochota zahraničia hromadiť nové doláre umožňuje rast cien exportovať do zahraničia.“

Väčšina dolárov má už digitálnu podobu, tie potom zvyčajne končia v amerických dlhopisoch alebo ako zmrazené Putinove rezervy. Každý obchodný deficit má navyše druhú stránku mince – prebytok kapitálového účtu. Zahraničný exportér za utŕžené doláre nakúpi americké dlhopisy a financuje tak fungovanie amerického štátu:

„Vďaka Fedu a kontrole dolárov si môžu americkí politici žiť nad pomery. Schopnosť dlhopisových trhov absorbovať nimi vytvorené deficity je zdanlivo neobmedzená. O ich rozpočtových neobmedzeniach sa môže politickej triede zvyšku sveta len snívať. To je v prípade intenzívnej bitky o kapitál v časoch vytriezvenia z monetárnych ilúzií obrovská výhoda. Držitelia amerických dlhopisov dobre vedia, že v najhoršom prípade neschopnosti amerického štátu splácať svoje záväzky pomôže Fedu. Doláre na splatenie ich pohľadávok jednoducho vytvorí z ničoho, čím ostatných vyvlastní, a takto získané zdroje presunie štátnym veriteľom,“ píšem v spomínanej knihe.

Pri úsporách z ľahkého umiestnenia amerického štátneho dlhu na svetové trhy vďaka „nehoráznemu privilégiu“ totiž nejde o drobné:

„Zisky z luxusného privilégia amerického dolára sú veľké. O ich kvantifikáciu sa možno pokúsiť analýzou rozdielu medzi úrokmi, ktoré USA musia platiť na svojich záväzkoch voči zahraničiu, a príjmovými úrokmi, ktoré získavajú na svojich zahraničných investíciách. Tento ukazovateľ pre USA ako celok vzrástol z približne 26 bázických bodov v období trvania povojnového bretton-woodskeho systému až na 3,3 percentuálne body v období po roku 1973, keď úlohu svetovej rezervnej meny zlatu zobral ničím nekrytý dolár.“

Predstavte si, že môžete vyrábať svetovú rezervnú menu, svet financuje váš dlh, máte plnú zamestnanosť a bohaté obyvateľstvo ktoré už nemusí fyzicky pracovať v priemysle, ale namiesto toho robí z veľkej časti v službách a spotrebúva to, čo preň vyrába celý svet. A vy potopíte akciový trh a vystrašíte ekonomiku preto, že chcete vidieť viac ľudí späť na poliach a v továrňach. Že „nehorázne privilégium“ začne usilovne rozbíjať práve zle informovaný americký prezident mi nikdy nenapadlo a zdá sa mi to tragikomické.

Nemám asi takú dobrú predstavivosť, aby som zo dňa na deň uvalené plošné 10-percentné clo, 25 -percentné na autá, 125 a viacpercentné na Čínu a 90 dní radikálnej neistoty ohľadom cien vstupov americkej ekonomiky považoval po Trumpovej pauze v colnej tombole za dobré správy. Prezident môže ignorovať ekonomické zákony tým, že bude realizovať svoje bláznivé nápady, no to ešte neznamená, že ekonomické zákony budú ignorovať jeho. Otázka pre mňa znie, či z toho bude len recesia alebo rovno depresia.