Kardinál Müller o Františkovi: Láskavosťou a autentickosťou nakoniec priviedol ľudí k viere

S kardinálom Gerhardom Ludwigom Müllerom, bývalým prefektom Kongregácie pre náuku viery, sme sa rozprávali o duchovnom dedičstve Františkovho pontifikátu, o vzťahu medzi doktrínou a pastoráciou, medzi cirkvou a svetom a o tom, ako môže pápež zostať tým, čím musí byť: svedkom Krista.

Vaša Eminencia, pápež František bol povolaný domov. Čo vám ako kardinálovi a teológovi zostáva z týchto posledných dní najživšie v pamäti?

Súzvuk medzi jeho posledným verejným vystúpením s veľkonočným požehnaním a jeho smrťou nasledujúce ráno ma hlboko dojal. Pre nás kresťanov nie je smrť len koncom, ale konečným prechodom k zmŕtvychvstalému Pánovi. Práve v tomto svetle sa musíme pozerať na život a službu zosnulého pápeža – ako na svedectvo muža viery, ktorého viedla dôvera v milosť.

Ak opomenieme teologické debaty, na čo si budete spomínať?

Nesnažil sa byť obľúbený ako jednotlivec. Naozaj podstatné je to, že pápež František ako nástupca apoštola Petra svojou láskavosťou a autentickosťou nakoniec priviedol ľudí k viere v Ježiša Krista. Jedine táto viera nás môže zachrániť. Apoštoli aj pápež konajú v Kristovom mene, ale ako ľudské bytosti sú rovnakí ako my všetci. Nemôžu nám zaručiť spásu. Môžu nás len viesť ku Kristovi.

František pochádzal z Latinskej Ameriky, konkrétne z Argentíny. Ako to teologicky a kultúrne formovalo jeho pontifikát?

Každého človeka formuje jeho pôvod. Ale každý, kto preberá zodpovednosť v cirkvi, najmä na najvyššej úrovni, musí prerásť svoj pôvod. Pápež nie je len pastierom Buenos Aires, ale viditeľným princípom jednoty univerzálnej cirkvi. Nemal by poprieť svoje korene, ale musí nadobudnúť aj iné skúsenosti – rozumové, duchovné aj kultúrne. Ak mám byť úprimný, náš pápež nemal silný vzťah k slovanským národom. Vzťah medzi Južnou a Severnou Amerikou je sám osebe jedinečnou kapitolou. Pápež však musí mať na zreteli spásu celej cirkvi. Jeho pôvod je súčasťou jeho osobnosti, nie mierou jeho poslania.

Pápež František dôrazne apeloval na „možnosť pre chudobných“. Ako hodnotíte toto zameranie vo svetle tradície sociálneho učenia cirkvi?

František nám pripomenul, že viera nesmie zostať eurocentrická. Každý človek z hocijakej sociálnej vrstvy a na každom kontinente je povolaný nájsť svoju dôstojnosť v Kristovi. Nesmieme však zabúdať: dôstojnosť sa týka spásy, nielen prerozdeľovania. Z možnosti pre chudobných nesmieme urobiť ideologický projekt. Výzvy na spravodlivosť a sociálny poriadok musia vychádzať z kresťanského chápania človeka, nie z marxistických alebo populistických ideológií, ktoré v mnohých krajinách katastrofálne zlyhali. V Latinskej Amerike sme to videli jasne: komunistické režimy často nepomohli chudobným, ale zničili strednú triedu a vytvorili nové závislé územia. Sociálna etika musí zostať verná evanjeliu, ktoré nezachraňuje systémy, ale osoby. Pri všetkej zaslúženej chvále nových zameraní by sme nemali zabúdať, že už pápež Lev XIII. svojou encyklikou Rerum novarum [na konci 19. storočia, pozn. red.] postavil sociálnu otázku do centra uvažovania cirkvi. František ju personalizoval a emocionalizoval gestami a slovami, ktoré mali prebudiť svedomie človeka.

Pápež František bol často nazývaný „pápežom pre všetkých“. Ako vnímate tento výklad pápežského úradu?

Mnohí už dnes nechápu cirkev na základe podstaty jej viery, ale chcú z nej urobiť nástroj pre sociálne programy, politické utópie alebo kultúrne reinterpretácie. Na prepísanie Zjavenia sa používajú sociologické modely. Alebo sa sociálna etika a antropológia odvodzujú od ideologických šablón – či už ide o rodové, klimatické alebo iné prúdy. Týmto spôsobom však cirkev stráca svoju podstatu. Petrov nástupca je predovšetkým ten, kto vyznáva: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ A zároveň ten, kto toto vyznanie obhajuje proti každému pokušeniu relativizmu, dokonca aj proti potlesku sveta. Pápež musí byť pripravený – podobne ako Peter – nechať sa viesť tam, kam by radšej nešiel: k mučeníctvu.

Pápež má zároveň moc zväzovať a rozväzovať. Znamená to, že môže slobodne určovať náuku a život cirkvi?

Pápežský úrad je božsky ustanovený, ale nie božsky stelesnený. Pápež je vikár Krista v jeho ľudskej podstate, nie v božskej. Nestojí nad Zjavením, ale pod Božím slovom, ktoré cirkev verne odovzdáva. Je chybou myslieť si, že pápež môže zrušiť Písmo a Tradíciu. Je viazaný vyznaním cirkvi. Primát sa nesmie nesprávne chápať ako absolútna moc nad učením a cirkvou. Dokonca aj samotného Petra napomenul Pavol, keď spôsobil zmätok v súvislosti s evanjeliom v Antiochii. Táto scéna podľa interpretácie cirkevných otcov, ako bol Hieronym či Augustín, ukazuje, že Pravda stojí nad úradom. A úrad plní svoje poslanie len vtedy, ak jej slúži.

František značne zdôraznil ťažkú situáciu migrantov. Napriek tomu ste žiadali diferencovanejší pohľad. Čo tým myslíte?

Migrácia je hlboko ľudská otázka. Ide o okamžitú pomoc ľuďom v núdzi. Musíme sa však pýtať aj na to, kto túto biedu zneužíva. Existujú obchodníci s ľuďmi, organizovaný zločin – tam sa zneužíva utrpenie. To nie je len rétorika, ide o krutú realitu. Nesmieme to ignorovať. Preto musia morálne vyhlásenia vždy zohľadňovať politický a sociologický kontext. V opačnom prípade by sa obchodníci s ľuďmi mohli dokonca vydávať za morálne autority, hoci v skutočnosti im ide len o zisk.

Obhajovali ste medzináboženskú deklaráciu z Abú Zabí, ktorú podpísal pápež František a Ahmed Muhammad Ahmad al-Tajíb, veľký imám al-Azharu, no uznali ste, že vznikli nedorozumenia. O čo išlo?

Zámer bol dobrý: podporiť dialóg a sformulovať spoločnú etiku na základe prirodzeného práva. Náboženstvá ako kultúrne skutočnosti však nie sú z hľadiska pravdy rovnocenné, preto musíme rozlišovať. Všetky ľudské bytosti sú Bohom chcené – ale všetky náboženstvá nie. Ak sa toto vedomie zahmlieva, vzniká dojem, že nezáleží na tom, čomu človek verí. To nie je katolícke. Pápež nie je predsedom medzináboženskej rady, ale svedkom Krista. To sa nikdy nesmie relativizovať, inak cirkev stratí svoje srdce.

Dohoda Vatikánu s Čínskou ľudovou republikou o vymenovaní biskupov bola predmetom ďalšej kontroverzie. Ako hodnotíte tento krok?

Čína jednoznačne čelí ateistickej diktatúre s protikresťanskou ideológiou. Cirkev bola desaťročia potláčaná so všetkým utrpením, ktoré z toho vyplýva, vrátane väzenia a smrti. Na to nesmieme zabúdať. Vatikánska diplomacia nikdy nesmie zájsť tak ďaleko, aby vymenila zásady viery za diplomatické výhody. Žiadny štát – ani komunistický, ani demokratický – nemá právo vymenovať biskupov. Táto kompetencia patrí cirkvi. Ak v tomto smere urobíme kompromis, stratíme viac, než získame.

V západných demokraciách tiež vidíme novú blízkosť medzi cirkvou a štátom – najmä tam, kde existujú verejnoprávne štruktúry. Vidíte v tom riziko?

Celé toto štátno-cirkevné myslenie by sme podľa môjho názoru mali úplne opustiť – je škodlivé pre cirkev a neprináša spoločnosti nijaký úžitok. Keď sa náboženstvo stane iba kultúrnou dekoráciou, kresťanstvo sa rozplynie v povrchnosti. Aj keď sa ľudia môžu navonok pridržiavať náboženstva, politicky môžu presadzovať materializmus alebo neoateizmus. To je nebezpečné. Viera sa nesmie stať funkciou štátu. Nesmieme sa nechať vtiahnuť do funkcionalizácie – ani prostredníctvom štátno-cirkevných usporiadaní, ani prostredníctvom nesprávnych spojenectiev s ideologickými agendami.

V nedávnych vyhláseniach ste varovali pred transhumanizmom. Čo je v stávke?

Keď sa ľudstvo stane projektom technickej optimalizácie, stráca svoju dušu. Nejde o žiadnu nevraživosť voči pokroku, ale o realistický obraz človeka. Človek nie je len biologický materiál, ktorý čaká na zdokonalenie. Je Božím stvorením. To je hranica, ktorú nemožno prekročiť. Hrozí, že vytvoríme spoločnosť riadenú kontrolou, v ktorej osobnosť a slobodu nahradí funkčnosť. Človek sa stáva ovládateľným, jednorazovým – a stráca sám seba. Cirkev sa musí proti tomu postaviť jasnou antropológiou: človek nie je produkt, ale osoba. A o jeho hodnote sa nevyjednáva.

Napriek početným krízam počúvame o mnohých konverziách, najmä v Spojených štátoch a v Anglicku, a nedávno o 10-tisíc pokrstených dospelých vo Francúzsku na Veľkú noc. Čo to znamená?

Keď sa vo Francúzsku na Veľkú noc nechá pokrstiť 10-tisíc dospelých, ukazuje to, že otázka Boha nie je mŕtva. Mnohí mladí ľudia sa opäť pýtajú na zmysel života a nenechajú sa odbiť heslami alebo odvracaním pozornosti. Chcú vedieť, odkiaľ pochádzajú, kam smerujú, aký má ich život zmysel. Verím, že mnohých mladých ľudí presvedčil Kristus. Vidia, že on je jediný, komu možno dôverovať – v živote aj v smrti. Kristus nie je len učiteľom morálky, ale je Synom Božím, ktorý niesol našu vinu, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás.

V čom vidíte nové teologické impulzy, ktoré môžu pomôcť cirkvi znovu objaviť samu seba?

Stále sa stretávam s mladými ľuďmi, ktorí sa venujú teológii s vážnosťou, otvorenosťou a intelektuálnou integritou. Dechristianizačné heslá na nich nerobia dojem. Nenasledujú ducha doby, ale usilujú sa nasledovať Ducha Božieho. Myslím na katolícke inštitúcie, ako je napríklad alebo Pápežská univerzita svätého Tomáša Akvinského u dominikánov v Ríme. Tam sa vykonáva seriózna práca – s hĺbkou, vernosťou viere a duchovnou úprimnosťou.

Mnohí mladí ľudia dnes znovu objavujú starú liturgiu alebo klasické duchovné tradície. Ako si to vysvetľujete – aj v súvislosti s diskusiami o potláčaní starého obradu?

Nie málo mladých ľudí objavuje starú liturgiu – s jej tichom, s jej adoráciou. Krása tejto liturgie ich oslovuje. Samotná liturgia sa však nesmie stať iba fasádou, za ktorou neostáva žiadna duchovná stavba. Fasáda stojí, ale budova je funkcionalistická, bez pôvodu. Mladí si to všímajú. Hľadajú hĺbku, nie výkon. Hľadajú Krista. Napriek tomu si nemyslím, že len stará forma zaručuje ortodoxnosť – aj tu sa zveličuje. Na pastoračné otázky by sa však nemalo odpovedať prísne a autoritársky. Ak sa v manželskej alebo sexuálnej morálke prejavuje zhovievavosť, ale tradicionalisti sa trestajú zákazmi, stráca sa rovnováha. A to poškodzuje zmysel veriacich pre spravodlivosť. Nie je možné kategoricky zakázať to, čo je samo osebe legitímne.

Zhrnutie

Pápež František odchádza, zanechávajúc cirkev v pozmenenej podobe: chválenú za pastoračnú vrúcnosť, ale kritizovanú za doktrinálnu nejednoznačnosť. Kardinál Müller vidí pápežstvo, ktoré dojalo srdcia, no občas rozkolísalo základy. Františkovo prijatie chudobných a vylúčených bolo ozvenou evanjeliovej naliehavosti, no jeho gestá hrozili ideologickým zmätkom. Pápež, zdôrazňuje Müller, nie je kultúrnym sprostredkovateľom, ale svedkom Krista, ktorý sa zodpovedá pravde viac ako popularite. Keď sa hľadajúci mladí ľudia obracajú k tradícii a hĺbke, budúcnosť cirkvi závisí nie od prispôsobovania sa každej dobe, ale od ochrany toho, čo ju presahuje. Obnova, tvrdí Müller, neprichádza cez pretváranie, ale cez vernosť večnej Pravde.

Text bol pôvodne publikovaný na webe Statementu. Vychádza so súhlasom redakcie.