Ako Trump prekreslil globálne spojenectvá Ameriky

V marci 2025 predniesol prezident Donald Trump posolstvo, z ktorého behali zimomriavky po európskych hlavných mestách: „Ak nezaplatia, nebudem ich brániť.“ Táto poznámka, namierená priamo na NATO, bola varovaním nielen pre samotnú Alianciu, ale aj pre všetkých spojencov Spojených štátov, že partnerstvo s USA znamená novú matematiku.

Keďže hrozby rozpútania hospodárskej vojny sa už naplnili – a to nielen voči strategickým nepriateľom, ale aj dlhodobým spojencom –, Trumpova administratíva pripravila USA na nové rokovania vo všetkých oblastiach: obrana, obchod, migrácia, strategická spolupráca a samotný význam spojenectva. 

Počas prvých sto dní Trumpovho funkčného obdobia je odkaz americkým spojencom jasný: partnerstvo má svoju cenu. Éra automatickej solidarity sa skončila. Jej miesto zaujala zahraničná politika založená na analýze nákladov a výnosov a na nekompromisnom vyjednávaní.

Prekreslenie mapy

Trump predovšetkým spochybnil súdržnosť NATO. Svojimi vyjadreniami z marca spochybnil záväzok Spojených štátov voči článku 5, klauzule o vzájomnej obrane Aliancie, a naznačil, že americká vojenská podpora bude závisieť od toho, či spojenci plnia svoje záväzky v oblasti výdavkov na obranu.

V zákulisí predstavitelia administratívy skúmali možnosti presunu vojsk do krajín, ktoré sú viac zosúladené s Trumpovými strategickými cieľmi, čím ešte viac narušili jednotu Severoatlantickej aliancie. Zatiaľ čo predchádzajúce administratívy sa snažili zachovať a posilniť transatlantické väzby, rétorika šéfa Bieleho domu a odlišné politické postoje zasiali neistotu medzi dlhoročných európskych partnerov.

Aj vzťahy so susednými spojencami sa destabilizovali. Severne od amerických hraníc sa prudko vystupňovalo napätie s Kanadou. Začiatkom roka 2025 Trumpova administratíva zaviedla 25-percentné clá na kanadský hliník a oceľ, pričom ako dôvod uviedla národnú bezpečnosť. Uvedený krok znovu vyvolal obchodné spory a podnietil kanadských politikov k snahe o väčšiu hospodársku nezávislosť od USA.

Ešte provokatívnejšie boli Trumpove nevhodné poznámky o pripojení Kanady ako „51. štátu“. To vyvolalo ostrú reakciu zo strany miestnych predstaviteľov, ktorí túto rétoriku označili za ohrozenie národnej suverenity. 

Vzťahy s Mexikom sa medzitým opäť naštrbili pre Trumpove intenzívne požiadavky na presadzovanie imigračných zákonov. Prezident pohrozil novými ekonomickými sankciami, ak Mexiko nezníži počet migrantov prekračujúcich hranice a neobmedzí obchodovanie s drogami, čo môže mať vzhľadom na postavenie tohto štátu ako jedného z najvýznamnejších obchodných partnerov USA vážne dôsledky.

V reakcii na to prezidentka Claudia Sheinbaumová posilnila operácie na hraniciach a prehĺbila spoluprácu v oblasti výmeny spravodajských informácií, pričom sa snaží chrániť autonómiu Mexika tvárou v tvár rastúcemu americkému tlaku.

V Ázii Trump zintenzívnil tlak na Japonsko a Južnú Kóreu, aby zvýšili finančné príspevky na rozmiestnenie amerických vojsk, pričom náklady na obranu spojil s obchodnými rokovaniami. Na Blízkom východe plánuje navštíviť kľúčové štáty Perzského zálivu s cieľom posilniť diplomatické vzťahy, a to najmä s tými krajinami, ktoré pomáhajú USA pri sprostredkovaní prímeria na Ukrajine a v Gaze. Pri Afrike Trumpova administratíva zaujala represívny postoj. Pozastavila pomoc Juhoafrickej republike a zrušila víza pre občanov Južného Sudánu v súvislosti so spormi o juhoafrické zákony o vyvlastňovaní pôdy.

Redefinovanie myšlienky spojenectva

Trumpova nekompromisná vyjednávacia taktika nie je žiadnym prekvapením. Dáva zmysel, že autor knihy Umenie vyjednávania (1987) svoju stratégiu uplatní nielen v obchodných vzťahoch, ale aj v zahraničnej politike.

Dôvera a priateľstvo medzi národmi so spoločnými hodnotami sa teraz nahrádzajú podmienenou spoluprácou a strategickou nejednoznačnosťou. Napríklad Trumpove konfrontácie s kanadskými a mexickými lídrami zmenili severoamerické vzťahy z pozície založenej na spoločných hodnotách na vzťahy riadené strategickými výhodami. Časy obyčajnej dobrej vôle, hojnej americkej zahraničnej pomoci a predstavy USA ako dobrotivého lídra „slobodného sveta“ sú preč – či už v dobrom, alebo v zlom zmysle.

Keďže Trump neustále tlačí na krajiny, aby preukázali svoju hodnotu, globálny postoj voči Spojeným štátom bude napätý. Len máloktoré krajiny budú stále veriť, že USA im prídu na pomoc.

Dôsledky pre globálny poriadok

Trumpova reorganizácia amerických spojenectiev naznačuje aj zásadnú zmenu v medzinárodných vzťahoch. Odklonom od zaužívaných noriem núti americký prezident spojencov, aby prehodnotili svoje vlastné zahraničnopolitické smerovanie. Niektoré krajiny, najmä Čína a štáty BRICS, sa usilujú o hlbšiu integráciu s alternatívnymi alianciami, zatiaľ čo iné, napríklad Európska únia, preskúmavajú nezávislejšie obranné stratégie.

Za menej ako sto dní Trumpova zahraničná politika nielenže narušila spojenectvá, ale zároveň začala nanovo formulovať svetové diplomatické princípy. Ešte len uvidíme, či bude táto zmena udržateľná alebo či prinesie strategické výhody, jedno je však isté: historické normy už v Trumpovej geopolitickej hre nie sú dôvodom na priateľský prístup. 

Zhrnutie

Prezident Trump počas svojich prvých sto dní zásadne preformátoval globálne spojenectvá Ameriky. Dlhodobé partnerstvá už nie sú založené na historických normách, ale na strategických záujmoch. Spojenci z NATO čelia tlaku na zvýšenie výdavkov na obranu, inak riskujú stratu podpory USA. Kanada a Mexiko zaznamenali rastúce napätie v oblasti obchodu a migrácie. V Ázii sú finančné požiadavky naviazané na vojenskú spoluprácu. Posolstvo je jasné: lojalitu si treba zaslúžiť. Úloha Ameriky na svetovej scéne sa zmenila a éra bezpodmienečného priateľstva sa oficiálne skončila.