Rozdeľuj, potom panuj

Donald Trump sa po svojom znovuzvolení prvýkrát významne objavil na európskej scéne v lodi katedrály Notre-Dame v Paríži. Príležitosťou bolo slávnostné znovuotvorenie chrámu, a to päť rokov po ničivom požiari. Francúzsky prezident Emmanuel Macron, hostiteľ a organizátor ceremoniálu, stál pri oltári nielen ako hlava štátu, ale aj ako potenciálny architekt novej transatlantickej osi. Talianska premiérka Giorgia Meloniová, ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj a nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier stáli po jeho boku. 

Výrazne chýbala Ursula von der Leyenová.

Vylúčenie predsedníčky Európskej komisie nebolo náhodné. Macronov úrad začal byť opatrný voči naliehaniu von der Leyenovej na obnovenie dohody Mercosur, ktorú Paríž – chrániac svoje poľnohospodárske záujmy – považuje za toxickú.

Tento signál sa nedal prehliadnuť: vo francúzskej vízii diplomacie stále dominuje národný štát. Keďže sa Macron de facto pasoval do úlohy zástupcu Európy, Meloniová bola napriek svojej symbolickej prítomnosti na Trumpovej inaugurácii odsunutá do druhého radu.

Priatelia medzi nerovnými

Rozdiel oproti inauguračným oslavám vo Washingtone bol očividný. V januári sa na Trumpovej inaugurácii okrem Meloniovej výrazne prezentoval aj argentínsky prezident Javier Milei, čím obaja zdôraznili svoju úzku spriaznenosť s americkou administratívou. Na slávnosti sa zúčastnilo aj niekoľko európskych pravicových lídrov vrátane Tina Chrupallu z nemeckej AfD, Santiaga Abascala zo španielskej strany Vox, Érica Zemmoura z francúzskej strany Reconquête a Nigela Faragea zo strany Reform UK zo Spojeného kráľovstva.

V uvedenom ekosystéme selektívnej úcty dala Amerika jasne najavo, že niektorí priatelia sú si rovnejší ako iní.

Viceprezident James David Vance o niekoľko týždňov neskôr tento svetonázor formalizoval v kontroverznom prejave na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. „Obávam sa hrozby zvnútra a ústupu Európy od niektorých jej najzákladnejších hodnôt,“ vyhlásil.

Načasovanie bolo citlivé. V Nemecku sa chvíľu predtým rozprúdila diskusia o takzvanej kauze Schwachkopf. V rámci nej polícia prehľadala dom satirického umelca, ktorý zverejnil mém označujúci ministra hospodárstva Roberta Habecka slovom „Schwachkopf“ (nemecká nadávka, ktorá sa prekladá zhruba ako „hlupák“). Krátko nato sa objavila investigatívna reportáž relácie 60 Minutes, v ktorej boli dolnosaskí prokurátori obvinení z monitorovania satiry na sociálnych sieťach.

Európa reagovala pobúrením. Nemecký minister obrany Boris Pistorius označil Vanceove výroky za neprijateľné a obvinil ho, že spochybňuje nielen nemeckú demokraciu, ale aj európsky liberálny poriadok. Nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková v ten istý deň varovala pred „falošným mierom, ktorý by bol Ukrajincom a Európanom naložený na hlavy“.

Meloniová vyjadrila zriedkavý súhlas. Ako povedala novinárom, Vance sa „dotkol niečoho hlbšieho – identity, demokracie, slobody prejavu“.

Rozštiepený kontinent

Kým komentátori špekulovali, že by Trump mohol rozšiepiť Európu, skutočnou deliacou čiarou sa stala vojna na Ukrajine. Francúzsko a Veľká Británia sa zomkli okolo „tvrdého postoja“: spoločné hliadky, zvýšené dodávky vojenského materiálu, dokonca aj vytvorenie európskych zaisťovacích síl. Iné krajiny, napríklad Nemecko a Taliansko, to odmietli.

Najjasnejším dôkazom klesajúceho významu Európy bolo jej vylúčenie z mierových rokovaní v Rijáde. Macron, ktorý sa snažil znovu potvrdiť vplyv starého kontinentu, odletel do Washingtonu.

Na krátky okamih bol oslavovaný ako vyslanec Európy. Napriek tomu však nezískal miesto pri rokovacom stole ani žiadne ústupky. Čo bolo ešte horšie, po návrate do Paríža čelil nespokojnosti ostatných lídrov EÚ, ktorí sa cítili obídení. Ukázalo sa, že Európa nepotrebovala Trumpa, aby sa rozdelila – rozštiepila sa pod ťarchou vlastnej nejednoty.

Berlín zatiaľ ostal pasívny. Nemecko, ktoré ani v apríli stále nemá funkčnú vládu a Friedrich Merz (CDU) ešte neprevzal úrad kancelára, v podstate ponúkalo len volebné divadlo. Médiá sa zaoberali rozhovorom medzi Elonom Muskom a Alice Weidelovou, hlavnou kandidátkou AfD. Politiku nahradili konšpirácie a komentáre. Merz, známy svojimi atlantickými sklonmi, sa snažil presadiť odlišný európsky postoj. Počas prvého koaličného stretnutia prisľúbil nový špeciálny obranný fond na posilnenie Bundeswehru. 

Brusel vynechaný, Rím v novom svetle

Aj Brusel sa ocitol na vedľajšej koľaji. Trump stále nehovoril s von der Leyenovou, čo je vzhľadom na jej kľúčovú úlohu v obchodných záležitostiach jasný prejav ignorácie. Keď sa vyslanci Európskej únie snažili nadviazať dialóg v súvislosti s eskalujúcimi colnými spormi, ich žiadosti boli odmietnuté len niekoľko dní pred Meloniovej návštevou vo Washingtone.

Táto návšteva bola, naopak, veľkolepá. Trump vyhlásil, že šanca na obchodnú dohodu s EÚ je stopercentná, pričom je príznačné, že ako sprostredkovateľa si zvolil Rím, a nie Brusel. Táto zmena odráža takzvanú Mníchovskú dohodu: spoluprácu s partnermi, ktorí majú nielen spoločné záujmy, ale aj presvedčenia. Hovorilo sa o perspektíve transatlantickej zóny voľného obchodu, ktorej cieľom je vylúčiť Čínu a upevniť západný hospodársky blok.

Podstata Meloniovej návštevy bola jasná. Trumpova Amerika už neskrýva svoje preferencie: hodnoty a lojalita majú prednosť pred konsenzom a protokolom. Transatlantické spojenie pretrváva, no teraz ako sieť bilaterálnych spojenectiev namiesto spoločného projektu. Európa sa musí rozhodnúť: buď sa prispôsobí tomuto novému usporiadaniu, alebo bude riskovať bezvýznamnosť.

Zhrnutie

Trumpova európska doktrína je jasná: obísť Brusel, podporiť bilaterálne vzťahy a využiť rozdelenie. Uprednostňovaním národných partnerov využíva trhliny, ktoré EÚ ešte nezacelila. Colný spor jasne ukazuje, do akej miery bola Európska komisia odsunutá na vedľajšiu koľaj – paradoxne v oblasti, kde je jej autorita nespochybniteľná. Nemecko sa chystá znovu vstúpiť na diplomatickú scénu, čo môže priniesť zmenu. Ak však Berlín a jeho partneri neodolajú pokušeniu vyniknúť jeden pred druhým, pretrváva hlbšie riziko: pokiaľ sa každý štát bude snažiť presadiť individuálne, Európa urýchli vlastný rozpad. Hlavnou víťazkou dnešnej stratégie „rozdeľuj a panuj“ je Giorgia Meloniová – rímska prokonzulka v americkom rúchu.