Podobne ako Smer nedávno vrátila k moci práve tá kľúčová masa voličov, ktorá ho síce nemala veľmi v láske, ale jediný pohľad na súčasnú opozíciu ich vždy primäl sa spamätať. Dnes však Smer a Hlas práve v tejto skupine prelietavcov pestujú čoraz silnejší odpor. A spomienka na predchádzajúce vlády Matoviča, Hegera a Ódora, ktoré systematicky vyrábali obraz Fica ako menšieho zla, pomaly bledne. 

Všetci zúčastnení si uvedomujú, že kormidlo nedrží pevne v rukách ani premiér. Loď sa potáca a ďalší dôstojníci okolo kapitána skúmajú, kde by mal byť ich nový záujem. Ten už dnes nie je len v oddanej poslušnosti.    

Obaja – teda Hlas aj Danko - si však hľadajú miesto pod slnkom v nových podmienkach, kde im viac vyhovuje sa voči koalícii skôr vyhraňovať, ako sa držať poslušne v rade a piecť spolu s nimi všetky agendy, ktoré vládu v očiach voličov potápajú.

Korekciou tejto vlády tak nebude ani tak opozícia, ako skôr dva prvky vo vnútri vládnej mašinérie. Čestný predseda strany Hlas v prezidentskom paláci a predseda SNS Andrej Danko. Rebeli okolo neho sa síce upratali, lenže jemu tak zostalo šesť poslancov, teda viac, ako boli žetóny Huliaka, s ktorými dokázal vytiahnuť do úspešného boja za vlastný rezort. Nie je to síce isté, ale možno je to len otázka času, kým si aj Danko bude schopný zrátať guľôčky na počítadle. 

Manželstvo, v ktorom sa nevera prehliada

Koaličnými rošádami poníženému Dankovi nezostáva nič iné, ako získavať voličov kritikou vlády, pričom jeho výpady sú však natoľko prázdne a bezvýchodiskové, že ani Robert Fico na neho veľmi nereaguje. To však neznamená, že si nerobí starosti z Dankovej nestálosti. Preto bude jeho výpady tolerovať, za čo mu Danko prisľúbi, že červenú čiaru neprekročí. Vláda pôjde ďalej, ale bude to nepokojné, trápiace sa „otvorené manželstvo“, kde sa toleruje nevera, ale nie rozvod. 

Fico takto ponížil kedysi aj jeho neslávneho predchodcu Jána Slotu, prípadne staré HZDS, keď mu ešte za svojej prvej vlády vzal rezort. Spoliehal sa na to, že SNS vládu aj tak neopustí, prachy z vládnej koristi boli vtedy za starých čias silným tmelom. Dnes síce nejde ani tak o peniaze, Danko prišiel o jediný rezort, nad ktorým držal kontrolu. Aj tak si však uvedomuje, že nechce byť príčinou pádu vlády a priviazať si na krk tento biľag.

Danko sa však nemá kam obrátiť. Jeho strana dlhodobo levituje pod prahom zvoliteľnosti. Ona však nestratila voličov, ktorých by sa mohla pokúsiť uloviť späť. Ona len stratila prívesky, s ktorými vstupovala do volieb. Voličské hlasy pre huliakovcov, tarabovcov či okruh voličov Šimkovičovej a Kotlára v súčte hlasov pre SNS už vo voľbách 2023 tvoril väčšinu. Dankovi zostalo len to, čo si do volieb sám priniesol – respektíve jeho strana - teda dve až tri percentá - a tam niekde je jeho preferenčná sila vtedy aj dnes. Povolebná eufória, ako vrátil SNS späť do parlamentu, bola do veľkej miery fantómová.

Náhradou za stratené SNS by pre vládu do budúcna mohla byť už len Republika, s ktorou ale Robert Fico nemôže počítať s ohľadom na stranu Hlas.

Predseda na „všetky svetové strany“

Smer a Hlas spolu netvoria bez SNS (Republiky) väčšinu. Osamotený Smer ako jediný partner pre Hlas a SNS teda nie je žiadnou zárukou prežitia. Je možné, že si to v Hlase zrátajú, a to by znamenalo, že už v tejto chvíli tušia svoju nelichotivú budúcnosť, kde sa jedinou východiskovou stratégiou javí návrat do stavu opozície – nielen vonku, ale aj dovnútra koalície – a pestovať vzťahy na všetky štyri svetové strany. Teda aj s progresívcami.    

Ak by v Hlase došlo k predefinovaniu záchrannej stratégie, okrem iného by to znamenalo aj potenciálnu potrebu vymeniť predsedu, ten súčasný totiž niektoré tašky držať možno ani nevie alebo by pritom nemusel pôsobiť presvedčivo. Na spoluprácu so Smerom potrebujete úplne iný typ lídra ako na spoluprácu s opozíciou. Hlas bude potrebovať skôr lídra typu Richard Raši než Matúš Šutaj Eštok. Dnes na to Raši nemá silu, no vo vnútri strany bude rásť čoraz väčšia pochybnosť, ktorá bude nahrávať výmene.

Na Šutaja Eštoka stavil Pellegrini ako na verného spolupracovníka, pri ktorom si dokáže udržať kontrolu nad stranou aj po odchode do paláca. To bola Eštokova hlavná devíza. To však bolo za okolností, keď sa rátalo s budúcnosťou na obežnej dráhe Smeru. Súčasný predseda Hlasu nie je typ predsedu na „všetky svetové strany“, flexibilne sa obracať podľa smeru vetra, ako bol Pellegrini – a ako bola zadefinovaná aj základná idea strany.    

Tu niekde by sa mala nachádzať aj stratégia opozície. Ak by tam bol niekto, kto dovidí za roh, dokázal by si všimnúť, že potenciálna spolupráca s Hlasom môže byť dobrou pákou aj na Matoviča, s ktorým si v tomto prostredí nevedia dať rady, a radšej sa tešia, že voľby sú ešte ďaleko a tak nad touto nepríjemnosťou zatiaľ nemusia uvažovať.

Ak by progresívci a ich stranícke médiá kedysi nespustili ničivé a zvrátené kampane proti Pellegrinimu a strane Hlas, v Hlase by vedeli uvažovať pragmaticky a opozícia by už dnes mala Hlas na lane. Opozícia si však cielene pestovala vo vnútri Hlasu fanatické nepriateľstvo, čím zatrúbila do sveta čosi o svojej taktickej „genialite“. Dnes namiesto toho bojujú proti Matovičovi márnymi pokusmi o izoláciu, kde skúsenosť hovorí, že to nedopadne dobre.  

Napriek tomu neformálny líder Hlasu túži po prezidentskom znovuzvolení a bude popri Dankovi tou druhou korekciou pre vládu. Páka v podobe jeho strany vo vláde bude používaná najmä s ohľadom na neho a jeho budúcnosť.

Naopak, v opozícii sa prebudila podpora pre bývalé OĽaNO. Robert Fico tak zrejme už tuší, že kráča k volebnej prehre. Katastrofálny výkon jeho vládnutia dokázal niečo, čo sa predtým podarilo jeho súperom.

Prebudiť svojho skrachovaného nepriateľa.