Víťazstvo feminizmu

Právo má teda pozerať na transženy ako na mužov a na transmužov ako na ženy. Môžeme to čítať ako bodku za dlhým ústupom transgenderizmu v Británii. Pritom to nie je tak dávno, čo sa zdalo, že otázka „Čo je žena?“ je v Británii nezodpovedateľná.

Napríklad terajší labouristický premiér, vtedy šéf opozície Keir Starmer, v roku 2021 vyhlásil, že nie je správne tvrdiť, že iba ženy môžu mať krčok maternice. Podobne sa vyjadroval aj minister zahraničia David Lammy. Ten dokonca hovoril, že transženy si môžu nechať krčok maternice narásť. Ešte pred desiatimi mesiacmi ministerka školstva Bridget Phillipsonová tvrdila, že z právneho hľadiska je ženou aj muž s certifikátom o zmene pohlavia. Po rozsudku zmenili Starmer aj Phillipsonová svoje názory.

Opoziční konzervatívci ich teraz obviňujú z pokrytectva. V otázke transľudí však pokrytectvo prechádzalo naprieč politickým spektrom. Bolo to počas dlhých vlád konzervatívcov v rokoch 2010 až 2024, keď došlo k najväčšiemu nástupu transideológie.

Predchádzajúca vláda plánovala uľahčiť zmenu pohlavia a vtedajšia ministerka pre rovnosť Penny Mordauntová vyhlásila, že počiatočným východiskom reforiem v tejto oblasti je uznanie, že „transženy sú ženy“. Až v posledných dvoch rokoch Konzervatívna strana zmenila názor, keď zistila, že ide o toxickú tému, ktorú možno využiť proti labouristom.

Rozsudok tak nie je víťazstvom konzervatívcov, tí sa na ňom len snažia priživiť. V skutočnosti hlavný tlak na zmenu prišiel zľava. Je to vidieť aj na povahe sporu, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd. Týkal sa škótskeho zákona (Škótsko má v mnohých oblastiach veľkú autonómiu) nariaďujúceho kvóty pre ženy v podnikových radách.

Otázkou bolo, či na miesta vyhradené pre ženy môžu nastúpiť aj biologickí muži, ktorí sa považujú za ženy. Zákon na súde napadli feministky starého typu, ktoré po celý čas proti transgenderizmu v Británii viedli ofenzívu (asi najznámejšou predstaviteľkou je autorka Harryho Pottera J. K. Rowlingová, ktorá si na oslavu rozsudku zapálila víťaznú cigaru).

Tie totiž pred rokmi s hrôzou zistili, že transgenderizmus má negatívny vplyv hlavne na ženy. A to od faktu, že transženy začali vytláčať biologické ženy z interných kvót Labouristickej strany, cez požiadavku na právo vstupu transžien do sociálnych zariadení určených pre ženské obete sexuálneho násilia, na ženské záchody a prezliekárne. Až po škandál, keď bol násilník umiestnený do ženskej väznice, pretože sa vyhlásil za ženu.

Nehovoriac o tom, že explózia pohlavnej dysfórie - ako znie lekársky termín pre pocit, že sa človek narodil so zlým pohlavím - sa prejavovala hlavne medzi dievčatami. Tie následne pristupovali k pochybným a neovereným medicínskym zákrokom.

Práve ústredná rola starých feministiek je pravdepodobne jedným z dôvodov úspešného potlačenia transideológie v Británii. Aj keď sa ich kritici snažili označovať za bigotné nenávistné, spiatočnícke a zatrpknuté, ich názory predsa len nešlo tak ľahko ignorovať, ako keby ich prednášali „starí konzervatívni muži“.

Zároveň hnutie za práva transľudí značne precenilo svoje sily. Neustálym opakovaním mantry „transženy sú ženy“ a trvaním na tom, že treba rešpektovať vnútornú identitu človeka bez ohľadu na biologické fakty, sa rýchlo chytilo do vlastnej pasce, keď teória narazila na realitu.

Britská tlač má živú bulvárnu a investigatívnu tradíciu. Nebála sa teda upozorňovať na najrôznejšie škandály a podivnosti. Či už išlo o spomínaných násilníkov v ženských väzniciach, alebo o otázky diagnostiky pohlavnej dysfórie u detí. Vyústilo to do revízie lekárskeho poznania v oblasti detskej pohlavnej dysfórie pod taktovkou uznávanej pediatričky Hilary Cassovej. Tá došla k názoru, že súčasná prax stojí na vode. Popieraním a relativizáciou týchto problémov zo strany aktivistov sa potom transgenderizmus definitívne znechutili aj širokej verejnosti.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.