Iste, nie je to novinka, na Netflixe je rok, ale je to mimoriadne osviežujúca záležitosť. Áno, je tam inšpirácia Officom prípadne Boratom – hlavný hrdina je idiot, ktorý sa z obrazovky obracia priamo k divákovi, ale to sa deje napokon vždy. Dôležité je, že poľskí susedia vytvorili seriál, ktorý hodnotí dejiny veľmi zábavným spôsobom.
Výprava pôsobí, akoby ste sledovali Pana Wolodyjowského od Henryka Sienkiewicza, len namiesto heroického náteru prevláda cynizmus. Sedemnáste storočie je jednoducho hodnotené dnešnými očami.
Občas na nás nekorektne mrkne odviazaný a bezbrehý humor v štýle Monty Python. Národné zvyky a zlozvyky sú komentované čiernym humorom, veľkolepé vojenské mýtizované prehry nasvietené chmúrnym svetlom potuchnutej maštale, v ktorej prebýva ich účastník. Mnohému porozumieme, aj keď nie sme odborníkmi na poľské dejiny, aj keď nám pochopiteľne čo-to unikne.
To všetko je vytvorené na pôdoryse jednej dediny, z ktorej „väčšiu polovicu" vlastní malý šľachtic Jan Pavol. O čo menší význam má jeho územie i intelekt, o to väčšie je jeho sebavedomie. Rokovanie “sejmiku“ si vychutnáte, veď šľachtici na začiatku novoveku boli rovnako zadubení ako dnešní politici.
Manželka Jana Pavla sa väčšinu dňa modlí a neľútostným okom sleduje, či je všetko tak, ako podľa jej skostnatených predstáv má byť. Syn je kňazom a dcéra nositeľkou pokroku a feminizmu, čo pri pohľade na to, ako sa brodí blatom rodného dvora, vyvoláva úškrn.
Hlavný hrdina ničomu nerozumie – netuší kam svet smeruje, drží sa toho mála informácií (a množstva predsudkov), ktoré načerpal v rodnej dedine, kam ešte nedorazila (a po stáročia ani nedorazí) spevnená cesta. Je jasné, že tu sa nebude dobrovoľne nič meniť.
Dcéra Aniela síce vedie nejaké čudné reči, ale v podstate má len jednu úlohu – vydať sa za oligarchovho syna. Bavíme sa na udalostiach, ktoré sa odohrávali pred stáročiami, ale zase až o toľko iní nie sme.
Ľudia sa od roku 1670 až tak veľmi nezmenili. Ako celok je seriál zábavný, čo neznamená, že nemá aj slabšie miesta. Lenže, ako som tu už opakovane písala, pri komédii som ochotnejšia prižmúriť jedno oko.
Scenárista Jakub Rużyłło sa inšpiroval dielom známeho poľského sociológa Jána Sowu, ktorého práce predstavujú iný pohľad (nielen) na poľské dejiny. Jeho diela u nás preložené neboli, ale v českej tlači s ním vyšlo niekoľko pozoruhodných rozhovorov.
Na mieste je otázka – aký spôsob zobrazenia dejín je vlastne vhodný. Na túto tému toho bolo napísaného veľa. Lenže minulosť vždy interpretujú súčasníci a to tak, aby vyhovovala ich momentálnym potrebám. Nepredpokladám, že sa to niekedy zmení. V prípade seriálu 1670 sa aspoň zabavíte.