A tých pár výnimiek pri šťastlivcoch, ktorí dostali onú „neplnohodnotnú Nobelovku“ (Nobelova cena za ekonómiu totiž nie je súčasťou pôvodného odkazu Alfreda Nobela, od roku 1968 ju udeľuje švédska centrálna banka, ktorá týmto spôsobom ako najstaršia ceduľová banka sveta oslávila 300 rokov od svojho založenia), sú reprezentantmi univerzít britských či kontinentálnych európskych. A pozor, vôbec žiadnych ázijských – hoci v hodnotení ostatných odborov sa ázijské univerzity medzi tie najlepšie svetové už dávno prepracovali. V tomto ohľade je práve Amerika skutočným a nespochybniteľným impériom svetovej ekonomickej vedy.

Keď je potom vidieť práve amerického prezidenta s tabuľkou, ktorá úplne detinsky kalkuluje čosi, čo je nazvané „clami a netarifnými bariérami“, ktoré vraj na Ameriku uvaľujú iné krajiny, musí iste aspoň časť tohto intelektuálneho impéria trpieť. Keď k tomu tento zle maskovaný primitívny výpočet celej tabuľky do dvadsiatich štyroch hodín potvrdí samotný Bielym dom ako skutočný základ tejto monumentálnej politiky a vážne, hoci s chabým maskovaním oznámi, že to, čo vyzeralo na prvý pohľad ako absurdné vydelenie dvoch čísel, práve týmto vydelením je, musia predsa zástupy sofistikovaných ekonómov upadať do kómy.

Tým skôr, že oblasť medzinárodného obchodu je tou časťou ekonomickej vedy, ktorá je na pomery tejto disciplíny mimoriadne konsenzuálna a v podpore výhod špecializácie či medzinárodnej deľby práce sa zhodnú aj výskumníci, ktorí by v iných oblastiach ako daňová či menová politika hľadali zhodu len ťažko.

Už od Davida Ricarda, legendárneho britského ekonóma, ktorý svojou teóriou komparatívnych výhod pri medzinárodnej deľbe práce bojoval od prvopočiatku proti protekcionistickým takzvaným obilným zákonom v Británii (a posmrtne tak prispel k ich zrušeniu, a tým aj k k upevneniu Británie ako obchodného a ekonomického impéria 19. storočia), sa jednoducho v ekonómii voľný medzinárodný obchod berie v priemere ako prospešný a užitočný pre všetkých jeho účastníkov. Bez ohľadu na to, ako absolútne efektívne v produkcii jednotlivých statkov a služieb jednotlivé krajiny sú. Výhoda z obchodu a špecializácie je všeobecne platná.

Vážne oznamované myšlienky Trumpa, že Amerika odteraz nesmie mať nikdy so žiadnou krajinou akýkoľvek obchodný deficit, sa tak rovnajú absurdnej vízii premeny USA na väčšiu Severnú Kóreu. A v krajine so spomínanou tradíciou ekonomického myslenia tak pripomínajú situáciu, keď hlava štátu s najlepšími lekárskymi fakultami sveta jazdí na kongresy hematológov s požiadavkou na hromadné liečenie populácie púšťaním žilou, pretože to „predsa pred pár stovkami rokov fungovalo a naša krajina vtedy bola skvelá“.

Napriek tomu panuje v ekonomickej obci akási apatia. Na rozdiel od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď sa USA ponárali v dôsledku Veľkej hospodárskej krízy do jednej zo svojich etáp izolacionizmu a prezident Herbert Hoover zavádzal Smoot-Hawleyov colný zákon, proti čomu spísalo petíciu 1 028 amerických ekonómov, dnes podobné protesty nevidíme - a že vtedy tí ekonómovia mali sakramentsky pravdu.

Po chybnej menovej politike americkej centrálnej banky, ktorá krízu v prvopočiatku prehĺbila, bolo zvýšenie ciel a obmedzenie obchodu len inštinktívnou a chybnou politikou, ktorá viedla k predĺženiu krízy a celkovej destabilizácii sveta. Poučenie? Nestačí niektoré vedecké pravdy poznať a sofistikovane sa o nich rozprávať medzi svojimi, ale v prelomových časoch ešte viac ako inokedy záleží na schopnosti zrozumiteľne o nich presvedčiť aj väčšinu mimo svojej bubliny.

V roku 2008 sa zdalo, že hospodárska politika Ameriky si lekciu týchto chýb v prospech celého sveta vzala. Teraz je však pohľad na ňu o dosť chmúrnejší. O to horšie, že ide v moderných dejinách asi o prvý prípad, keď spúšťačom takej masívnej deštrukcie bohatstva sú rozhodnutia jedného jediného človeka, ktorý má tvár a meno.

Intuícia a zdravý rozum poráža poznanie

Prečo to tak je? Jednak najskôr preto, že kultúrne vojny zmenili celý diskurz. Keď je možné celé univerzity (často asi právom) označiť ako tých, ktorí „stoja na zlej strane dejín“, je možné aj veľa nimi užitočne naakumulovaného poznania jednoducho ignorovať. Nepriatelia predsa klamú už z definície. Bežné diskusie sa končia tam, kde sa začínajú fakty. Pokiaľ fakty a poznanie nie sú pre diskusiu nutné, je potom zrejme aj pokus o jej vyvolanie zbytočný.

Po druhé preto, že keď vo vyspelom svete začínajú systematicky vyhrávať tí, ktorí prezentujú svoje štáty ako spálené a zničené krajiny, kde sa všetkým darí nesmierne zle (poznáme to dobre aj z mnohých krajín Európy), sú rýchle, bombastické a intuitívne prijateľné, hoci vecne chybné riešenia nutným dôsledkom takého vykresľovania reality. Je totiž potrebné všetko po nástupe k moci natrieť rýchlo „nabielo“, typicky úplným prevrátením čohokoľvek, čo fungovalo doteraz, vrátane toho, čo mohlo fungovať dobre. Žiada sa v tejto súvislosti dať agitátorom všetkých strán jednu radu: Neposúvajte kyvadlo príliš vlastným smerom, jeho protipohyb ho totiž kmitne tak ostro na druhú stranu, že zmetie aj to, na čom by ste sa niekde uprostred s tou druhou stranou zhodli.

Hlavne treba v takomto prostredí nepoužívať zložité a neintuitívne argumenty, tým „elektorát neuverí“. Ekonómia má pritom množstvo poznatkov, ktoré fungujú, ale idú zároveň proti intuícii. Napríklad v čase všeobecného zdražovania treba zdražovať peniaze a zvyšovať úrokové sadzby, nie ich znižovať. O intuitívnosti fyziky môžete povedať to isté. Predsa každý, kto stojí na mieste, jasne vidí, že Slnko vychádza na východe a zapadá na západe a pozorovateľ sa ani nepohol. Takže je nepochybné, že Slnko sa točí okolo Zeme a nie naopak. Mám s niekým obchodný schodok? Je to rovnako nepochybné, okráda ma.

V tejto súvislosti je ešte pikantné si pripomenúť, že zatiaľ čo Trump vyhral svoj politický súboj o koniec systému medzinárodného obchodu argumentom, že Amerika na ňom desiatky rokov prerábala a bola „ošklbaná“, tak to bola práve Amerika, ktorá zostala celú tú dobu najväčšou ekonomikou sveta s najväčším kapitálovým trhom, najdôležitejšou svetovou menou a impozantným technologickým pokrokom a vplyvom vo svete, zatiaľ čo naopak Európania majú dnes pocit, že za USA v tomto všetkom zaostali a žiarlivo ich chcú dohnať. Dohnať spálenú krajinu, keď máme pocit, že spálená je Európa? Má celá táto zacyklenosť vôbec nejaký zdieľateľný zmysel?

Ťažko, ale pre klasických liberálov možno aj pri tej všetkej hospodársko-politickej skaze a pri sledovaní demisie ekonomickej vedy v priamom prenose nájsť aspoň štipku nádeje. Jednak v tom, že keď nemá žiadny vplyv naakumulované poznanie, majú ho nakoniec vždy aspoň trhy. Na rozdiel od plánovaných ekonomík ich musí zjavne brať do úvahy aj tvorca takých dubióznych nápadov, akým je súčasný americký prezident.

Ešte viac potom, ale v tom, že keď sa postupne politicky západný svet mení na nezmieriteľné kolbište progresívnych socialistov so socialistami národnými, je už niekde v diaľke matne vidieť hmatateľný koniec toho všetkého. Brilantne ho formulovala neekonómka Margaret Thatcherová svojim nesmrteľným výrokom, že tým aj oným nakoniec spoľahlivo dôjdu všetky cudzie peniaze.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.