Európsky deep establishment namiesto režimu

Rozhovor Daniela Kaisera s rumunským politikom Georgom Simionom osvetľuje najdramatickejšiu hrozbu pre EÚ. Jej štruktúry budú právom vnímané verejnosťou v členských štátoch ako to, čo sme si zvykli nazývať deep state, či vhodnejšie v tomto prípade (europe's) deep establishment (podľa gréckeho ekonóma a politika Janisa Varufakisa).

Samotný termín deep state (kalk z turečtiny) pôvodne znamenal prepojenie armády, tajných služieb, kľúčových ekonomických záujmov a štátnej byrokracie do mocenskej štruktúry, operujúcej „neverejne“ s cieľom realizovať určité ideologické, ekonomické a nacionálne priority a nezávislé od volenej moci.

Príbuzným slovom režim označujeme to, čo sa striedaním volených vlád nemení, čo politickí súperi rešpektujú ako zdieľané prevádzkové pravidlá výkonu moci. Režim sa líši od deep establishmentu tým, že je výsledkom formovania politickej kultúry i politickej vôle v slobodnom verejnom priestore v inkluzívnom dialógu o kolektívnych cieľoch a historických skúsenostiach.

Striedanie vlád v praxi

Striedaním vlád sa režim vyvíja a spresňuje, na rozdiel od deep establishmentu. Typickým príkladom je napríklad (polo)prezidentský systém presadený vo Francúzsku generálom de Gaullom. Socialisti proti nemu najskôr bojovali ako proti autoritárskemu oslabeniu demokracie, keď ale vystriedali gaullistov pri moci, zachovali ho ako výhodný pre republiku. Legitimizovaný „verejným užívaním rozumu“ a kolektívnou skúsenosťou, stal sa pevnou súčasťou francúzskeho demokratického režimu.

Poučný je negatívny príklad povojnového Talianska, keď vládol pactum ad excludendum vo vzťahu ku komunistickej strane. Komunistická strana Talianska (v povojnovom období druhá najväčšia strana v krajine) nesmela byť súčasťou žiadnej vlády, pretože jej účasť na výkone moci by ohrozila demokratický režim vrátane členstva krajiny v NATO. Najväčšia strana systému – Kresťanská demokracia – bola nepostrádateľným garantom režimu.

Tento pakt (akokoľvek potrebný v studenej vojne) zablokoval striedanie vlád, čo bolo hlavnou príčinou politizácie selektívnych mechanizmov naprieč spoločnosťou, rozsiahlej korupcie vo financovaní politiky a „zabetónovania“ inštitúcií, ako odhalila akcia Čisté ruky. Politológ Giorgio Galli označil taliansky politický systém ako bipartitismo imperfetto (nedokonalý bipartizmus). Legitímnosť takýchto vlád je vždy neistá, ľudia ich volia zo strachu, že by bez nich „padol režim“, sú preto ochotní zatvárať oči nad praktikami „režimových strán“.

V každom prípade vláda, ktorá sa považuje za garanta režimu, sa vždy ocitá na okraji priepasti, na ktorej dne je režim redukovaný na deep establishment a jeho nepriehľadnú moc. Do nej je vpísaný (niekedy neviditeľným atramentom) nárok na preventívnu poslušnosť, pretože si vyhradila právo obhajovať režim „všetkými prostriedkami“. Pamätajme si ale: Režim nemožno legitimizovať skrze legalizáciu, podľa maxima Čo je legálne, je aj legitímne, jeho základom je vždy „politická vôľa ľudu“.

Európsky superštát

V rozhovore [s Georgom Simionom, pozn. red.] čítame: „Zrušiť voľby bez toho, aby predložili jediný dôkaz, to mení hru. Môže nás to zaviesť (...) do chaosu (...) Ak ide o európsky superštát – keby sa preň (rozhodol ľud) všetkých 27 členských štátov, prijal by som ho. Lenže to nie je ten prípad. Ľudia nechcú (...) bruselskú byrokraciu. Tu je podľa mňa kľúč k súčasnosti: nemali by sme mať strach s priania voličov.“

Superštát je trochu hysterický výraz pre federalizáciu EÚ, ktorá je deklarovaným programom europeistov (aj mojím, napríklad). Ak by bol výsledkom demokraticky sformovaných väčšinových mienok, stal by sa projekt federácie EÚ legitímnou súčasťou európskych režimov v členských štátoch EÚ, a stal sa tak realizovateľným „demokratickou cestou“. Ak sa ale nárok na preventívnu neposlušnosť, ktorá je jadrom legitímnosti, vylučuje z hry v mene nároku na preventívnu poslušnosť, ktorá je jadrom zákonnosti, je to cesta k nahradeniu režimu (europe's) deep establishmentom a jeho „neverejnou“ mocou.

Nie je to nová situácia, obeťou tohto európskeho trendu bolo v minulosti potrebné Taliansko, keď Berlusconiho vlády boli vystavené pokusom o „delegitimizáciu skrze zákonnosť! po celú dobu svojho pôsobenia. Emmanuel Macron nazval demokraticky zvolené vlády podobné tej talianskej z roku 2018 (Liga Severu, Hnutie piatich hviezd) „leprou, ktorá sa šíri“.

A v denníku La Repubblica nájdeme komentár talianskeho novinára, v ktorom sa tvrdí, že „v Európe sa demokratická politická trieda pripravuje zúčtovať s ideologickou infekciou, ktorá už ovládla Taliansko (...) sanitárny kordón bude izolovať taliansku infekciu“. Všimnime si, že k delegitimizácii politických súperov sa tu používajú likvidačné biologické metafory ako infekcia či priamo lepra. Je to typické pre ideológiu, o ktorú sa (europe's) deep establishment opiera.

Ak ponecháme stranou groteskné opakovanie referenda, v ktorom sa občania malého Írska odvážili odmietnuť európsku ústavu (grotesku ukončilo až jej odmietnutie občanmi veľkého Francúzska), je poučné napríklad okríknutie voličov v Taliansku eurokomisárom Güntherom Oettingerom.

Šírilo sa v údernej tweetovej verzii „Trhy naučia Talianov voliť správne!“ alebo aj vo verzii zdvorilejšej: „Negativný vývoj trhov prinúti Talianov nevoliť populistov!“ Dodajme, že v demokratickej spoločnosti by mala platiť opačná výzva: Voliči Taliansko, naučte trhy správať sa u vás slušne!

Manfred Weber, šéf ľudoveckej frakcie v EÚ, vyhlásil, že „Liga Severu a Hnutie piatich hviezd (...) sa hrajú s ohňom, iracionálne alebo populistické akcie by mohli vyvolať novú krízu eura, je nutné zostať v hraniciach rozumu“. Na to odpovedal šéf Ligy Matteo Salvini, že „s ohňom si hrajú tí, ktorí chcú pošliapať výsledok volieb“.

Každý pokus zmeniť pravidlá eurozóny referendom alebo demokraticky zvolenou vládou, je vyhlásenie establishmentu za ilegálny (ohrozuje medzinárodné záväzky, ktoré na seba vlády vzali), za iracionálny (pohŕda odborníkmi a kompetentnými autoritami) a za populistický (nerešpektuje privilegovanú úlohu inštitucionalizovaných foriem politiky v systéme).

Režim Únie sa vyprázdňuje

Po druhej svetovej vojne stál na čele konzervatívcov právom obdivovaný Winston Churchill, konzervatívci boli ale vo voľbách porazení. Cieľom víťaznej ľavice vtedy bolo urýchliť znárodnenie oceliarskeho priemyslu, ktoré Snemovňa lordov všetkými prostriedkami brzdila z obavy, že by to prinieslo nezvratnú štrukturálnu premenu britskej ekonomiky.

Labouristi vyriešili tento politický spor novelou zákona, ktorá zmenšovala jej právo na obštrukcie. V rámci tohto sporu Churchill v roku 1947 predniesol v britskom parlamente jeden zo svojich najcitovanejších výrokov: „Demokracia je najhoršou formou vlády s výnimkou všetkých tých, ktorými ju čas od času ľudia chceli nahradiť. V našej krajine má ale širokú podporu presvedčenie, že (zvolené vlády) by mali vládnuť (...) a (slobodná) verejná mienka, zastúpená vo svojich ústavných formách, by ju mala kontrolovať.“

Pripomenul tak, že deľba moci ako regulatívna idea demokracie má zabrániť tomu, aby základné funkcie jednej moci boli nahradzované mocou inou, napríklad moc väčšiny mocou súdnou, alebo aby práva opozície boli obmedzované vládou: parlament ako volený orgán si musí za všetkých okolností udržať „legitimizačný náskok“ (český ústavný právnik Jan Kysela) pred všetkými ostatnými inštitúciami, aby bola vylúčená „legitimizácia prostredníctvom legalizácie“.

Režim EÚ sa ale po Maastrichte vyprázdňuje a čoraz rýchlejšie sa redukuje na (europe's) deep establishment. Abstraktnejšie povedané: Nárok na preventívnu poslušnosť, vpísaný do pojmu legalita, si nebezpečne podrobuje nárok na preventívnu neposlušnosť, vpísaný do pojmu legitimita.

V Európe čoraz viac vládne strach z voličov, povedal JD Vance v Mníchove. Vyvolal tým v „európskych štruktúrach“ nevraživé reakcie, ako napokon každá pravdivá kritika status quo.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.