Rozhovor Daniela Kaisera s rumunským politikom Georgom Simionom osvetľuje najdramatickejšiu hrozbu pre EÚ. Jej štruktúry budú právom vnímané verejnosťou v členských štátoch ako to, čo sme si zvykli nazývať deep state, či vhodnejšie v tomto prípade (europe's) deep establishment (podľa gréckeho ekonóma a politika Janisa Varufakisa).
Samotný termín deep state (kalk z turečtiny) pôvodne znamenal prepojenie armády, tajných služieb, kľúčových ekonomických záujmov a štátnej byrokracie do mocenskej štruktúry, operujúcej „neverejne“ s cieľom realizovať určité ideologické, ekonomické a nacionálne priority a nezávislé od volenej moci.
Príbuzným slovom režim označujeme to, čo sa striedaním volených vlád nemení, čo politickí súperi rešpektujú ako zdieľané prevádzkové pravidlá výkonu moci. Režim sa líši od deep establishmentu tým, že je výsledkom formovania politickej kultúry i politickej vôle v slobodnom verejnom priestore v inkluzívnom dialógu o kolektívnych cieľoch a historických skúsenostiach.
Striedanie vlád v praxi
Striedaním vlád sa režim vyvíja a spresňuje, na rozdiel od deep establishmentu. Typickým príkladom je napríklad (polo)prezidentský systém presadený vo Francúzsku generálom de Gaullom. Socialisti proti nemu najskôr bojovali ako proti autoritárskemu oslabeniu demokracie, keď ale vystriedali gaullistov pri moci, zachovali ho ako výhodný pre republiku. Legitimizovaný „verejným užívaním rozumu“ a kolektívnou skúsenosťou, stal sa pevnou súčasťou francúzskeho demokratického režimu.
Poučný je negatívny príklad povojnového Talianska, keď vládol pactum ad excludendum vo vzťahu ku komunistickej strane. Komunistická strana Talianska (v povojnovom období druhá najväčšia strana v krajine) nesmela byť súčasťou žiadnej vlády, pretože jej účasť na výkone moci by ohrozila demokratický režim vrátane členstva krajiny v NATO. Najväčšia strana systému – Kresťanská demokracia – bola nepostrádateľným garantom režimu.
Tento pakt (akokoľvek potrebný v studenej vojne) zablokoval striedanie vlád, čo bolo hlavnou príčinou politizácie selektívnych mechanizmov naprieč spoločnosťou, rozsiahlej korupcie vo financovaní politiky a „zabetónovania“ inštitúcií, ako odhalila akcia Čisté ruky. Politológ Giorgio Galli označil taliansky politický systém ako bipartitismo imperfetto (nedokonalý bipartizmus). Legitímnosť takýchto vlád je vždy neistá, ľudia ich volia zo strachu, že by bez nich „padol režim“, sú preto ochotní zatvárať oči nad praktikami „režimových strán“.
V každom prípade vláda, ktorá sa považuje za garanta režimu, sa vždy ocitá na okraji priepasti, na ktorej dne je režim redukovaný na deep establishment a jeho nepriehľadnú moc. Do nej je vpísaný (niekedy neviditeľným atramentom) nárok na preventívnu poslušnosť, pretože si vyhradila právo obhajovať režim „všetkými prostriedkami“. Pamätajme si ale: Režim nemožno legitimizovať skrze legalizáciu, podľa maxima Čo je legálne, je aj legitímne, jeho základom je vždy „politická vôľa ľudu“.
