Anatómia nekonečnej vojny na hraniciach

Dňa 22. apríla 2025 sa kašmírsky konflikt vrátil s neúprosnou jasnosťou. Ozbrojenci z Frontu odporu, prostredníka pakistanskej džihádistickej skupiny Laškare tajjaba, ktorá stojí za bombajskými útokmi z roku 2008, pozabíjali v Pahalgáme 26 civilistov – 25 indických občanov a jedného občana Nepálu. 

India reagovala vyhostením pakistanských diplomatov, pozastavením víz, ukončením Zmluvy o vodách Indus a uzavretím hraničného prechodu Wagah, zatiaľ čo Pakistan odpovedal uzatvorením svojho vzdušného priestoru a hrozbou vojny pre narušenie dodávok vody. 

Pod týmito manévrami sa skrýva ponurá kontinuita: Kašmír nie je územný spor, ale štrukturálna rana, ktorá donekonečna drží dva národy na pokraji vojny.

Nezahojená koloniálna rana

Keď sa Britská India v rokoch 1947 až 1948 rozpadla a získala nezávislosť, kniežacie štáty si mohli vybrať medzi Indiou a Pakistanom. 

Džammú a Kašmír, štát s moslimskou väčšinou, ktorému vládol hinduistický maharadža, váhal, no túto neistotu rozptýlila invázia pakistanských milícií, ktorá viedla k urýchlenému pričleneniu Kašmíru k Indii a spustila prvú indicko-pakistanskú vojnu. Vzniknutá kontrolná línia, ktorú vytýčila OSN, síce zmrazila bojisko, ale nie konflikt.

Pre Pakistan sa Kašmír stal krvácajúcou pripomienkou nespravodlivosti rozdelenia, pre Indiu existenčným potvrdením sekulárneho federalizmu. Geografia tento patový stav ešte upevnila: hory, rieky a hranice naďalej vykresľujú konflikt rovnako neľútostne ako politika.

Kašmír dnes nie je len sporným územím. Ide o trhlinu, v ktorej sa zrážajú dejiny, geografia, identita a medzinárodná bezpečnosť.

Trvalý pat, nová veľká hra

India a Pakistan si už 77 rokov idú navzájom po krku.

India má v súčasnosti z hľadiska rozsahu a sily drvivú konvenčnú prevahu. Má 1,46 milióna aktívnych príslušníkov v porovnaní so 650-tisíc príslušníkmi Pakistanu, rozpočet na obranu vo výške 79 miliárd amerických dolárov oproti 7,6 miliardy dolárov v Pakistane, viac ako 4 200 tankov v porovnaní s 2 600 tankami, 2 200 lietadiel oproti 1 400 lietadlám a takmer 300 vojnových lodí v porovnaní so 121 loďami.

Jadrová rovnocennosť však otupuje uvedenú prevahu. India podľa odhadov disponuje 172 jadrovými hlavicami a raketami Agni-5 s doletom presahujúcim 5 200 kilometrov. Pakistan má približne 170 hlavíc, pričom jeho rakety Šahín-3 majú dolet 2 750 kilometrov. 

India sa hlási k jadrovej doktríne, ktorou zaručuje, že nepoužije jadrové zbrane ako prvá, hoci si ju čoraz viac prispôsobuje a zaväzuje sa iba k tomu, že nezaútočí ako prvá na „štáty bez jadrových zbraní“. Pakistan však takúto vlažnú zdržanlivosť odmieta a hrozí nasadením taktických jadrových zbraní proti indickým vpádom hlboko do vnútrozemia.

Táto krehká rovnováha môže z dôvodu premenlivého zastrašovania veľmi ľahko vybuchnúť. Každý štát, zmietaný vzájomným strachom, koná skôr z neistoty ako zo sily. India sa obáva neustáleho oslabovania drobnými útokmi, Pakistan sa zasa bojí postupného udusenia zo strany väčšieho suseda.

Ide o dynamiku, ktorú stratégovia už dávno poznajú: asymetrická verzia Thukydidovej pasce, v rámci ktorej súperiace mocnosti nekonajú z agresie, ale zo strachu, že ak budú čakať, v prípade útoku už môže byť neskoro vôbec niečo podniknúť.

Kašmírsky zmrazený konflikt však nemožno izolovať od širšieho geopolitického kontextu. Leží na križovatke južnej, Strednej a východnej Ázie – strategického územia, ktoré je už dlho považované za kľúč k ovládnutiu kontinentu. V súčasnosti čínska iniciatíva Novej hodvábnej cesty spája Pakistan cez Gilgit-Baltistan, zatiaľ čo India, podporovaná Spojenými štátmi a partnermi v indo-pacifickom regióne, odoláva čínskemu obkľúčeniu. Kašmír je teda bodom trenia, kde sa zrážajú mocnosti 21. storočia a kde sa miestne súperenie môže ľahko zmeniť na globálne.

Patová situácia

Hospodárske náklady na pretrvávajúce napätie sú obrovské. Vnútroregionálny obchod v južnej Ázii  zostáva pod piatimi percentami, paralyzovaný indicko-pakistanským nepriateľstvom. 

Pakistan vynakladá takmer štyri percentá svojho HDP na armádu, zatiaľ čo India vyčleňuje viac ako 78 miliárd amerických dolárov na zabezpečenie hraníc, a to popri iných vojenských modernizačných snahách. Obe krajiny využívajú príležitosť posilniť sa proti vojnám, pričom dúfajú, že v nich nikdy nebudú musieť bojovať.

Najviac však trpia obyvatelia Kašmíru. Od vypuknutia povstania v roku 1989 zahynulo viac ako 40-tisíc ľudí a nasledujúce generácie vyrastali so zákazom vychádzania, pod dohľadom a sporadickým bombardovaním. Pretrváva vysídľovanie kašmírskych panditov, zatiaľ čo dediny v blízkosti kontrolnej línie čelia nočnému ostreľovaniu. 

Po pozastavení Zmluvy o vodách rieky Indus sa objavuje desivý nový rozmer: hrozba, že India zmení tok riek, čím by sa samotné prežitie mohlo stať zbraňou, pretože by hrozili suchá, kolaps poľnohospodárstva a humanitárne katastrofy.

Masaker v Pahalgáme zničil akékoľvek ilúzie o tom, že Kašmír možno donekonečna držať pod kontrolou. Dialóg sa opäť zrútil, zastrašovanie je tvrdé a nacionalizmus si žiada pomstu, nie zdržanlivosť. Každý krok smerom k bezpečnosti vyvoláva väčšiu neistotu.

Ešte horšie je, že pod povrchom bezprostredných kalkulácií sa skrýva hlbší konflikt: stret totožných požiadaviek, v rámci ktorých sa suverenita, identita a prežitie vnímajú ako absolútne hodnoty, o ktorých sa nerokuje. V ich medziach už kašmírske údolia nie sú len sporným územím, ale stávajú sa takmer metafyzickou hranicou, kde sa nezmieriteľne stretávajú dejiny a budúcnosť dvoch národov – a možno aj širšieho srdca regiónu.

Zdá sa, že ani jedna z týchto krajín pod vedením svojich súčasných lídrov nie je ochotná riskovať politický kapitál, aby zabránila katastrofe. Naréndra Módí presadzuje úplné národné včlenenie Kašmíru do Indie, zatiaľ čo Šáhbáz Šaríf trvá na jeho sebaurčení výlučne v prospech Pakistanu. Obaja len predlžujú svoj desivý tanec na pokraji apokalypsy. Zastrašenie doteraz fungovalo, no nemusí to tak zostať navždy.

Zhrnutie

Masaker v Pahalgáme opäť vtiahol Indiu a Pakistan do nebezpečnej konfrontácie nie preto, že by sa ktorákoľvek zo strán priamo usilovala o vojnu, ale preto, že obe sú uväznené v pasci histórie, mocenskej nerovnováhy a neutíchajúceho strachu. Sedemdesiatsedem rokov po rozdelení zostáva Kašmír otvorenou ranou, ktorú využíva nacionalizmus, odmietajúci kompromis. Vojenská sila a jadrové zastrašovanie síce zabránili totálnej vojne, no za cenu trvalej nestability a narastajúcich ľudských tragédií, v dôsledku čoho budúcnosť južnej Ázie zostáva rukojemníkom nedokončenej minulosti, pričom ďalší výstrel v hneve by mohol rozvrátiť nielen krehký mier, ale aj celý svet.