Problém so zisťovaním úniku Cintulovho videa napriek menám konkrétnych podozrivých

Krátko po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica sa na verejnosť dostalo video, v ktorom páchateľ streľby Juraj Cintula vysvetľoval svoje pohnútky útoku. Video sa stalo predmetom politického boja a jeho vyhotovenie a únik na verejnosť začal vyšetrovať Úrad inšpekčnej služby.

Napriek zisteniam inšpekcie, ktorá konkrétna osoba video vyhotovila a akým osobám toto video poskytla, ÚIS zastavil vyšetrovanie úniku videa s odôvodnením, že sa nepodarilo zistiť osobu, ktorá video zverejnila na sociálnych sieťach.

Zastavenie vyšetrovania sa stretlo s vlnou odporu najmä zo strany opozičných politikov, ktorí hovoria o neschopnosti a zlyhaní inšpekcie. Zrejme s najväčšou mierou kritiky prišli predstavitelia strany Demokrati, ktorí zverejnili aj konkrétne mená osôb, ktoré sa údajne podľa ich vyjadrení na úniku videa podieľali.

Demokrati zverejnili mená možných páchateľov úniku videa

Juraj Šeliga na tlačovej konferencii uviedol, že poslancovi NR SR Ľubomírovi Galkovi „niekto zaslal do rúk materiály, ktoré ukazujú celý úradný záznam s opisom skutočností vyšetrovania útoku na predsedu vlády“. Šeliga však dodáva, že nevie zdroj tohto úradného záznamu identifikovať, a preto nie je možné overiť jeho pravosť.

Ak by teda išlo o pravdivý dokument vyhotovený v rámci trestného konania, sprístupnenie úradného záznamu politikom predstavuje nezákonné vynášanie informácií z prostredia polície.

Podobné praktiky sú už na Slovensku zvykom a objavujú sa v takmer všetkých mediálne zaujímavých prípadoch. To však nič nemení na skutočnosti, že ide o jav, ktorý znižuje dôveru verejnosti v nestranný postup orgánov činných v trestnom konaní.

Podľa zverejneného dokumentu by malo ísť o úradný záznam bývalej NAKA, Odbor Západ, 2. operatívne oddelenie, Kalvárska č. 2 v Nitre, pod č.p. PPZ-NKA-OZ-490/2024-KP.

Z daného úradného záznamu vraj podľa Šeligu vyplýva, že video údajne vyhotovila osoba, ktorá sa predstavila ako príslušník UOUČ (Úrad pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií) Juraj Folkman.

Osoba s týmto menom sa vraj takto prezentovala policajtovi Jurajovi Trenčanskému, ktorý zabezpečoval časť situácie v Handlovej po atentáte a ktorý o tom následne vyhotovil úradný záznam. Trenčanskému údajne Folkman potvrdil aj vyhotovenie videa s atentátnikom s odôvodnením, že tak urobil pre potreby UOUČ.

Jaroslav Naď hovorí o úmyselnom nevyšetrení skutku

Úradný záznam ďalej popisuje aj priznanie Folkmana o tom, že video poslal trom ďalším ľuďom. Tieto osoby vraj boli podľa Šeligu bývalý šéf Úradu na ochranu ústavných činiteľov Pavol Krejčí a jeho dvaja námestníci pán Pápež a pán Marko. Juraj Šeliga teda hovorí o štyroch konkrétnych menách, ktoré disponovali nahrávkou s Cintulom.

Šeliga spolu s predsedom Demokratov Jaroslavom Naďom hovoria o jasnom mennom zozname podozrivých z úniku Cintulovho videa, pričom naznačujú, že ÚIS úmyselne nevyšetril celý skutok z politických dôvodov.

Jaroslav Naď v tomto smere tvrdí, že všetci štyria menovaní „boli nejakým spôsobom odmenení“ a „dostali držhubné“ v podobe rôznych vysokých funkcií v štátnej správe. Naopak, policajt Trenčanský údajne podľa predstaviteľov Demokratov skončil v Policajnom zbore práve pre vyhotovenie úradného záznamu.

Inšpekcia mala nahrávku aj mená, no páchateľa nezistila

Vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby vraj disponoval informáciou, ktorý policajt vytvoril nahrávku zadržaného atentátnika Juraja Cintulu, keďže mu bol zaistený telefón. Inšpekcia rovnako vie, ktorým osobám daný policajt poslal video s Cintulom, pričom konštatovala, že išlo o „oprávnené osoby“.

Hoci je zrejmé, kto video vytvoril a aké osoby ním disponovali, ÚIS nedokázal zistiť, kto video zverejnil, a preto prerušil vyšetrovanie. Zistenie totožnosti osoby alebo osôb podieľajúcich sa na zverejnení videa je totiž základným predpokladom na to, aby mohla byť vyvodená zodpovednosť voči konkrétnemu páchateľovi.

Podľa hovorcu trenčianskej prokuratúry „vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby uznesením z 24. 1. 2025 prerušil trestné stíhanie pre prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi a pre prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi v súbehu s prečinom porušenia dôvernosti ústneho prejavu, keďže sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe“. Dozorujúci prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín následne vyhodnotil toto uznesenie ako zákonné a dôvodné.

Vyhotovenie videa a jeho následné zverejnenie na sociálnych sieťach sú dve odlišné skutočnosti z pohľadu trestnoprávnej roviny, a obe treba preukázať a podložiť dôkazmi.

Komplexnosť dokazovania podobných únikov

Práve dokazovanie toho, kto video zverejnil, môže v dnešnej dobe predstavovať mimoriadne zložitý problém. Ani jedna z vypočúvaných osôb, ktoré preverovala inšpekcia, sa totiž k tomuto skutku nepriznala.

Bez priznania páchateľa alebo výpovede svedka nemajú orgány činné v trestnom konaní veľa možností, iba sa spoliehať na technicko-forenzné preukazovanie skutočností o tom, kto, kedy, kde a ako video zverejnil. Vypátranie toho, kedy a kde bolo video prvýkrát uverejnené, či išlo o umiestnenie na sociálne siete alebo inú platformu, je mimoriadne náročné, ak nie nemožné.

Ak sa totiž video začne masovo šíriť sociálnymi sieťami, je zložité určiť jeho prvotný výskyt v online priestore, najmä za predpokladu, že si to jeho autor neželá. Ak by teda aj inšpekcia dokázala identifikovať skutočný bod umiestnenia videa do online priestoru v konkrétnom čase a mieste a dokázala by bez pochybností vylúčiť iné umiestnenia videa, nemusela by byť o nič bližšie k vypátraniu zodpovednej osoby.

V súčasnosti existuje množstvo objektívne nedokázateľných spôsobov, ako umiestniť dáta na internet tak, aby nebolo možné zdokumentovať, kedy a kde k tomu došlo prvýkrát. Skúsenejší páchateľ môže použiť zahraničné servery alebo softvér maskujúci skutočný čas a miesto uloženia dát, a preto je takmer nemožné vyskladať dôkaznú situáciu tak, aby obstála v trestnom konaní.

Polícia nevedela dokázať ani statusy poslancovi ĽSNS

Páchateľ však nemusí byť nijako zvlášť technicky zručný a dokáže uložiť video na sociálne siete pod falošnou identitou. Stotožnenie konkrétneho používateľského konta s konkrétnou reálnou osobou je pre políciu vždy výzva. V minulosti mala polícia problém dokázať poslancovi ĽSNS Stanislavovi Mizíkovi šírenie nenávistných výrokov, ktoré sa šírili na Facebooku pod jeho menom.

Súdy Mizíka oslobodili, lebo okrem statusu na sociálnej sieti prokuratúra nedokázala preukázať prepojenie poslanca ĽSNS s konkrétnym kontom, hoci obsahovalo jeho meno. Súd pri oslobodzujúcom rozsudku svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že takéto konto a šírenie nenávistných výrokov mohla spravovať aj iná osoba.

Podobný problém je aj v prípade zverejneného videa s atentátnikom. Bolo by mimoriadne zložité preukazovať vinu konkrétnej osobe, aj keď len zo štyroch zverejnených mien predstaviteľmi Demokratov, ktorá by stála za kontom na sociálnej sieti.

Ak by za únikom videa stála iná osoba, ktorá by sa nejakým spôsobom dostala k videu od štyroch podozrivých podľa predstaviteľov Demokratov, dokazovanie by bolo ešte zložitejšie. Nahrať video z telefónu na externý nosič a ten odovzdať inej osobe alebo ho nechať na určitom mieste za účelom vyzdvihnutia inou osobou prichádza rovnako do úvahy.

Ustálený počet osôb s videom nemusí byť konečný

To všetko, samozrejme, platí iba za predpokladu, ak skutočne videom s Cintulom disponovali výlučne iba štyri osoby spomínané predstaviteľmi Demokratov a nikto iný. To, že polícia nezistila iné osoby ako držiteľov videa neznamená, že objektívne neexistujú.

Všetky tieto skutočnosti by museli byť v prípadnom trestnom konaní vylúčené tak, aby sa mohla ustáliť vina iba voči konkrétnej osobe alebo osobám.

Vyššie uvedené scenáre pritom popisujú iba zlomok situácií, za akých sa mohlo video dostať od údajného autora videa Juraja Folkmana alebo iných osôb na verejnosť. A všetky ďalšie scenáre by mohli byť ešte komplikovanejšie na dokazovanie.

Práve dokázanie viny bez dôvodných pochybností je základom pre spravodlivé trestné konanie. A súdne procesy nikdy nemôžu mať politické prvky dokazovania, kde jednoducho stačí ukázať prstom na iného, hoci aj v racionálnej rovine, a vinník je jasný.

Zložitosť celej problematiky v obdobných prípadoch je zrejmá každému vyšetrovateľovi. Nie je preto až tak prekvapivé, že pri minimálnom úsilí trochu technicky zdatnejšieho jedinca je únik Cintulovho videa takmer neriešiteľná záležitosť z pohľadu trestného konania.