Šimečka o prípade v Trnave informoval so svojím typicky zdeseným pohľadom starostlivého otca, vyplašeného zo slovenskej pekelnej reality, ktorý náhlivo a s trasľavým hlasom prináša ponuku lepšieho Slovenska.
Lenže Šimečka nehovoril o trnavskej nemocnici, ale o poliklinike. Tá nespadá pod ministerstvo zdravotníctva, ale patrí mestu, ktorému už vyše desiatich rokov vojvodí miláčik progresívcov, Peter Bročka. Lekári sú v tej budove v nájme.
Šimečka sa však vo švungu neváhal priživiť aj na tomto prípade.
Mimochodom, budova nevyzerá až tak zle, až na tie staré okná. “Už sa mi tu stalo všeličo, ale musím priznať, že omietka na mňa ešte nazaútočila.”
Pád omietky nie je žiaden nedbalý zdravotnícky úkon, ale technická stavebná vada budovy, čiže ide skôr o manažment mestskej správy, než o nejaké „zlé zdravotníctvo v rukách politikov“.
Aby tých bizarností nebolo dosť, mesto uviedlo, že dôvodom pádu omietky bol „nízky prelet nadzvukovej stíhačky nad Trnavou“, teda sonický tresk. Ktovie, či na takom Sliači či v Kuchyni majú pod stropom sieťky na zachytávanie vytrvalo padajúcej omietky vždy, keď naše stíhačky vzlietnu.
Keď už by Michal Šimečka chcel hľadať niekde „politickú zodpovednosť“, ktorou bývajú naši lídri posadnutí, keď súper urobí chybu, jedna vetva úvahy je poruke.
V Trnave v súčasnosti starostlivosť o podobné budovy nehrá rolu. Priority sú inde. Peniaze sa skôr vylievajú do výstavby často absurdných cyklochodníkov, ktoré zlikvidovali niekoľko ulíc mesta. Tie sa potom stali nepriechodnými z dôvodu stavby trás pre cyklistov, na ktorých nikto nikdy žiadneho cyklistu nevidel.
Trnava čelí pri cyklochodníkoch často ešte väčším absurditám, než je bratislavské Vajanského nábrežie.
Cyklochodníky sú pekná vec. V pravom slova zmysle progresívna, v zmysle - moderná. Keď slúžia ľuďom. V Amsterdame sú pekné cestičky pre cyklistov, najkrajšie popri rieke. A chodí po nich veľa cyklistov, bežné je presúvať sa takto do práce. U nás však také cyklochodníky nenájdete, pokrokoví budovatelia sa totiž zrejme nikdy nezamysleli, ako ich správne formovať.
Jediné, čo našich bratislavsko-trnavských "sedlákov" zaujímalo je to, aby vybudovali čo najviac kilometrov cyklotrás.
Spomínam si na jeden článok v liberálnych novinách, ktoré o trnavskom vedení mesta na čele s Bročkom napísali, že sú úžasní, lebo Trnava postavila za posledné roky najviac cyklochodníkov v krajine. To je možno pravda, ale má to jeden háčik. Po tých cyklochodníkoch nechodia cyklisti. Sú postavené tak zle, že slúžia len na komplikovanie dopravy v meste.
Petra Bročku vlastne pokrokoví novinári ocenili za to, že tie kilometre postavil, ale už sa nezaujímali, či sú funkčné a používané. V Trnave máme ulice, kde sa takmer nedá autom prejsť, pretože polovicu vozovky zabral cyklochodník, po ktorom prejde cyklista možno párkrát za deň. Aspoň ja a nikto z mojich známych si nespomíname, že by sme tam cyklistu niekedy videli. Nevylučujem, že sa tam občas niekto vyskytne a dráhu použije.
Kolujú síce legendy, že niektorí ľudia tam už cyklistu kedysi videli. Inak ten cyklochodník využívajú najmä autá, keď po ňom obchádzajú takzvané „mačacie hlavy“ na ceste, ktoré tam primátor vysadil, aby brzdili premávku. Bežne ich takto obchádzajú aj policajné autá.
Taká je rola slovenských „sedláckych“ progresívcov, nazvime ich pokroksedlákov. Opičiť sa po svojich vzoroch na Západe v počte vybudovaných cyklokilometrov, nech už by ich vybudovali kdekoľvek.
Tie zbytočne a najmä zle nakreslené cyklotrasy - slúžiace nikomu - stáli milióny. A ďalšie milióny raz bude stáť snaha dostať Trnavu opäť do normálneho stavu, keď sa tento absurdný výstrelok - pretekať sa s Bratislavou v počte kilometrov cyklotrás - zunuje. Alebo keď v Trnave vzniknú cyklotrasy, ktoré sa budú dať používať.
Možno aj preto inde padá zo stropu nebezpečenstvo. Na omietkach na starej poliklinike predsa nie je nič také moderné a ani progresívne.
