Psychiater Kalaš: Zakrývame strach z bolesti a trápenia tak, že sa ich snažíme ignorovať

S psychiatrom Martinom Kalašom sme analyzovali rôzne patológie dnešnej doby, rozoberali, ako nás ničia prehnané očakávania, ťažkosti s vymedzovaním si osobných hraníc a hľadali východiská pre kvalitnejšie prežívanie vlastného života.

Čo v súčasnosti privádza najviac ľudí k psychiatrovi? Aké problémy? Kedy je jasné poznanie, že naša duša potrebuje pomoc odborníka?

Najčastejšími ťažkosťami, pre ktoré ľudia vyhľadajú psychiatra, sú úzkostné poruchy a poruchy nálady. Od covidu stúpol aj počet ľudí s problematikou závislosti a stúpa aj počet mladých ľudí s rôznymi formami porúch pozornosti.

Hranicu, ktorá by mala jednoznačne identifikovať potrebu odbornej psychiatrickej pomoci, nie je jednoduché určiť všeobecne, je dosť závislá od individuálneho prípadu. Všeobecne snáď možno povedať, že ak sa psychické ťažkosti stanú natoľko ťaživé, že významne narúšajú bežný život, trvajú dlhší čas, napríklad niekoľko týždňov, a nejavia tendenciu k zlepšeniu, prípadne sa ešte prehlbujú, je veľmi vhodné zvážiť odbornú pomoc. Psychológa alebo psychiatra. Potom sú, samozrejme, aj stavy, ktoré sú natoľko závažné, že je nevhodné čakať. Napríklad prítomnosť myšlienok na smrť, poruchy vnímania (halucinácie) a iné závažné psychické prejavy vyžadujúce čo najskoršiu pomoc.

Nadprahová záťaž, protichodné informácie, ktoré človeka zneisťujú, jednotlivé symptómy, ktoré vedú osobnosť k úzkostiam a depresívnym stavom. Ľudí zároveň rozpolcuje, že začínajú chýbať základné potreby v ich psychike, a to pocit bezpečia, istoty a pocit ľahkej orientácie vo všetkom, aj vo vlastnom živote. Pocit zneistenia je veľký. Čo s tým?

To, ako prežívame, vnímame život, je definované nielen osobnými danosťami, vrodenými aj naučenými, ale aj stavom spoločnosti. Život je málokedy ľahký. To, čo je viac vypuklé v modernej dobe, sú časté a často prudké sociálne a ekonomické zmeny. Tie v histórii nenastupovali tak rýchlo za sebou, ako je tomu za posledných sto, stopäťdesiat rokov. Každá zmena narúša pocit stability, vyžaduje množstvo energie na adaptáciu na nové podmienky, čo často vedie k pocitom obáv, frustrácie a hnevu. Následne sa to môže prejaviť klinicky zjavným narušením psychickej pohody.

Významným rizikovým faktorom pre zhoršenie adaptácie je rozvrat historicky dlhodobých vzťahov. V rodine, v komunite. Anonymizácia a odcudzenie od okolia, stav, keď som obklopený ľuďmi, a napriek tomu sa cítim sám, ktorý priniesla moderná doba, totiž znižuje predstavu a aj reálnu dostupnosť pomoci a podpory od blízkeho okolia. To výrazne zúskostňuje, lebo život je, a vždy bol, natoľko náročný, že ho vieme prežiť, len keď si dokážeme pomôcť niesť náš „kríž“ navzájom. A tá vzájomná pripravenosť pomáhať si sa výrazne zredukovala.

Pokles, prepad spoločenskej vzájomnosti, spoločnej dôvery, je z rôznych príčin mimoriadne veľký. Spoločnosti v euroatlantickej civilizácii čelia kríze dôvery. U nás je to veľmi vidno. Neveríme si navzájom už na tej základnej individuálnej úrovni, sme rozdelení podľa politického názoru a veľmi vzájomne nevraživí. To je spojené, samozrejme, s celkom reálnou obavou, že keď budem potrebovať pomoc, nedostanem ju.

Existencia neistoty z budúcnosti, naviac založená na reálnych zážitkoch, je vždy ťaživá, ale obava z toho, že ako spoločnosť nie sme schopní si pomôcť navzájom, je omnoho ťaživejšia a desivejšia a ovplyvňuje našu spoločenskú aj individuálnu schopnosť adaptácie.

Ako najčastejšie riešime svoje psychické problémy v súčasnosti? Alkoholom, prejedaním sa, liekmi…? 

Alkohol bol vždy dostupnou cestou „riešenia“. Iné psychoaktívne látky sú najmä u mladších „populárne“. Klam toho, že viem zapiť, „prehúliť“ svoje problémy, je lákavý a nebezpečný. Problematika návykových farmák je tiež vážna. Hľadanie úniku z pociťovanej prázdnoty vlastnej existencie a utrpenia je neľahké a niektoré cesty vedú do osobného pekla. Jednou z negatívnych ciest, ktorú hojne využívame, je konanie takého drobného osobného zla, „uľavovať“ si jeho robením na úkor svojho blížneho.

Na Slovensku máme výrazne vyššiu spotrebu liekov proti úzkosti, a to v omnoho vyššej miere ako Česko alebo iné krajiny Európy. Sme úzkostnejší a depresívnejší ako kedysi?

Sme. Je to dané okrem spoločenských zmien a danej situácie aj množstvom času, ktorý môžeme venovať sami sebe. Máme čas viac premýšľať o sebe a svojej úlohe vo svete. Absencia vzorov, ktoré by nás mohli viesť, množstvo zmätočných informácií a „rád“, doslova presýtenie, vedie k tomu, že hľadáme pomaly každý všetko po vlastnej línii samostatne, „od základov“.

Absencia celospoločensky dôveryhodných figúr v rámci nedôvery tomu len napomáha. Asi je to aj výzva pre vzdelávanie, ako budovať a rozvíjať psychickú odolnosť, sebavedomie a pripravenosť čeliť životu. Na to je však potrebné, na Slovensku určite, prehodnotiť vzťah spoločnosti ku školstvu. Smerovať investície do ľudí – pedagógov, nie do materiálu. Tí zabezpečujú nielen to najdôležitejšie – prenos vedomostí z jednej generácie na druhú, ale suplujú aj rolu rodiny, ktorá niekedy neplní dostatočne funkciu prípravy na život. Chce to rozhľadených a múdrych ľudí. A je potrebné ich zaplatiť, čo určite splnené nie je na žiadnom stupni vzdelania. V neprospech nás všetkých a našej budúcnosti.

Martin Kalaš. Foto: archív Martina Kalaša

Kde máme svoje vlastné hranice, kedy a ako ich prekračujeme a aký dopad to môže mať na náš duševný život a zdravie? Čo nás k tomu vedie?

Problém ani tak nevidím v prekračovaní našich hraníc nami samými. Skôr je problém ustrážiť si ich pred druhými. Človek je nenásytná bytosť. Často ide dovtedy, dokiaľ sa len trochu dá. V dobrom aj zlom. To súvisí aj s využívaním, až zneužívaním ostatných. S prekračovaním ich hraníc. Nemusí to byť vedomé. Stačí, že to prináša osobný benefit a všetci máme radi zisky. Nielen hmotné, ale aj nehmotné, ako je pozornosť, pocit moci a podobne.

Úzkostní a depresívni majú často problém ustrážiť si bezpečie svojho vlastného priestoru, po ktorom pobiehajú „nájazdníci“, a to vedie k bezmocnosti, frustrácii, hnevu, ktorý obracajú na seba. Neschopnosť ustrážiť svoje vlastné hranice je niekedy daná výchovou, vzťahom s rodičmi, napríklad získanou predstavou, že brániť sa z nich urobí zlého človeka.

Celý život sa potýkame s naučenými vzorcami, modelmi, ktoré sme získali z detstva, vlastnej rodiny. Toto naučené správanie nás môže viesť k dobrým aj zlým rozhodnutiam. Dá sa toho zbaviť? Dokážeme to zmeniť?

Určite. Ak by sme boli zajatcami naučených vzorcov, tak vyhynieme. Zmeniť to vieme a aj to všetci meníme. Každý, kto dokáže prekročiť zlé vzorce z rodiny, výchovy, kultúry a prejde osobným rastom a stane sa lepším človekom, si zaslúži úctu. Lebo je to neľahká cesta. Najťažšia. Nadľahčene povedané – je ľahšie poraziť armádu, ako vyhrať sám nad sebou. 

Keď už hovoríte o „nájazdníkoch“, človek sa patologickým osobnostiam nevyhne. Akoby v súčasnosti narastal čoraz intenzívnejší rozpor medzi dvoma svetmi. Typmi, ktoré sú dominantné, majú agresívne sebapresadzovanie, a tými, ktorí sú jednoducho slušní, kultivovaní, vnímaví…

V neistote, nedôvere a zmätku sa vždy darí patologickým osobnostiam. Pracujú s emóciami. Živí ich strach, úzkosť, bezmocnosť, rovnako aj frustrácia, hnev a nenávisť. Žijú z nich. Bez nich nie sú ničím a prasknú ako bublina. Robia preto všetko, čo môžu, aby v populácii bolo čo najviac pre nich „životodarných” negatívnych emócií. Cez ne sa dostávajú k moci, udržujú ju a riadia spoločnosť na jej úkor a vzhľadom na svoje egoistické (a krátkozraké) túžby a pohnútky.

Čím som starší, tým menej verím v revolúcie, ale viac v evolúcie. Ak každý z nás bude mať snahu zahryznúť si občas do jazyka, nešíriť zlo, redukovať množstvo produkovaného balastu, ktorého cieľom je zvýšiť veľkosť negativity vo svojom najbližšom okolí, keď budeme milosrdnejší k sebe aj druhým, keď dokážeme nesúhlasiť, a pritom sa vyhnúť vzájomnej nenávisti, tak utneme tok „vyživujúcej” rieke negatívnych emócií. Okrem verejného priestoru to bude mať aj veľmi pozitívne osobné dopady.

Tu mi hneď napadne ďalšia otázka. Čo so šikanujúcim šéfom, intrigujúcimi kolegami či manipulatívnym partnerom? Keď si dennodenne asertívne hájite svoje hranice, ale je to akoby o nepretržitej obrannej pozícii?

Najľahšia odpoveď je odísť z takého vzťahu. Nie vždy je to možné. Vtedy je potrebné postaviť alegoricky povedané trojmetrový plot s guľometným hniezdom a strážiť vlastné hranice. Každý máme v sebe zlo. Zlo totiž dokáže byť mimoriadne užitočné, keď ho máme pod kontrolou a vieme ho použiť k prospechu seba a okolia. Bohužiaľ, temnotu vlastného ja úspešne popierame a prenášame ho len „do tých iných”. Schopnosť ovládať svoje vlastné negatívne ja je jednou z podmienok uspokojivého života. Ale máme ho najmä k tomu, aby sme sa vedeli brániť. 

Ako si poradiť s prehnanými očakávaniami od seba, od druhých?

Asi pokorou. Uvedomením si, že som limitovaná bytosť, omylná, ktorá bude nevyhnutne robiť chyby a neleží na nej osud celého sveta a že mám vnútornú neodňateľnú hodnotu, ktorú mi nik nemôže odobrať, že cieľom nie je napĺňať nesplniteľné, nesprávne a niekedy doslova vykorisťovateľské potreby druhých na úkor vlastných. Niekedy trvá dlho, kým na to človek príde. Zväčša na základe vlastnej skúsenosti, napríklad vyhorenia. 

Foto: archív Martina Kalaša

Čo nám môže pomôcť lepšie čítať svoj život? Lepšie chápať seba a svet okolo?

Pohľad samého na seba je závislý na našich vrodených danostiach, výchove, skúsenostiach a kultúre. Každý riešime otázku, ktorá sa dá zovšeobecniť – prečo mám prežívať utrpenie? Táto otázka nie je dominantná, keď je dobre, za to je mimoriadne akútna vo chvíľach, keď je zle. A také chvíle zažíva každý.

Existuje základná odpoveď, ale individuálne sú možné rôzne podoby. Často menlivé v čase. Čo môže pomôcť, je občas sa zahĺbiť do svojho vnútra a opýtať sa, čo ma naozaj napĺňa, pozrieť sa na svoje vlastné konanie a túžby, či sú ozaj správne a prospešné. Skúsiť byť aspoň na moment k sebe úprimný. Pristupovať k sebe s pokorou a milosrdenstvom. Pokorne priznať, že sme chybujúce bytosti a ponechať si milosrdnosť prepáčenia omylu ako odrazového mostíka k zlepšeniu.

Snaha byť neomylný, obava z omylu ako ničiteľa vlastného JA, vedie k trápeniu. Jedinca aj okolia. Je potrebné si ponechať zdravú mieru pochybností o sebe ako východisko pre zlepšenie a obranu pred stagnáciou vlastného ja. Lepšie pochopiť seba vedie k schopnosti pochopiť svet. Je to však ťažká a bolestivá cesta, preto často riešime iných, aj celý svet, len aby sme sa vyhli narcistickému zraneniu, ktoré prináša pohľad do vlastného vnútra.

Ako vnímate súčasnú obsesiu mladosťou a výkonom?

Snaha poprieť utrpenie, ktoré je životu vlastné, nie je nová. Len sa týka väčšej časti populácie ako v minulosti, respektíve je zdanlivo dostupnejšia. Nechceme sa konfrontovať s utrpením, so smrťou. Vďaka civilizačnému pokroku sa nám podarilo vyhnať smrť do nemocníc, hospicov, sociálnych zariadení. Málokto už umiera doma, čo bola donedávna bežná skúsenosť.

Zakrývame strach z bolesti a trápenia tak, že sa ich snažíme ignorovať. Vo verejnom priestore, v médiách prezentujeme mladých pohľadných ľudí. Čo nedokážeme „odfejkovať“ maskarou, spraví photoshop. Staroba a choroba je niečo, čo sa týka niekoho iného. Poľutujeme ho, ale radšej sa nezdržíme, aby tá pliaga neprešla aj na nás.

Je to viac ako snaha ostať čo najdlhšie zdravý, funkčný. Je to snaha poprieť čas a realitu. Vedie to okrem smutnoúsmevných plastických „vylomenín“ starnúcich celebrít aj k takým dôsledkom, ako je rozširovanie eutanázie. Aj časť motivácie k potratom – „Nenechám si skaziť pohodlie dieťaťom“ – spadá do tejto kategórie. Kedy namiesto pomoci sa jednoducho „zbavíme problému“.

Ktoré sú naše najčastejšie sebaklamy a čomu by sme sa mali vedieť reálne pozrieť do očí?

Človek má neuveriteľnú schopnosť klamať samého seba až do samodeštrukcie. Klamom je, že zlo je len v druhých. Klamom je, že nenávisť sa dá poraziť nenávisťou. Klamom je, že všetky cesty sú rovnocenné. Klamom je, že nemôžem urobiť nič, čo by zo mňa urobilo lepšieho človeka. Dokonca, že už som natoľko dobrý, že JA nič už meniť nemusím. Klamom je aj to, že som úplne bezmocný a nemám žiaden vplyv na nič.

Každá kvapka dobra, aj tá najmenšia, je časticou veľkého a večného oceánu civilizačného pokroku. Lebo dobro nezaniká, je večné. To len zlo je dočasné, prchavé a nezmyselné. A klamom je, že nie som schopný „kvapkať”, každý je. Len niekedy nevie alebo nechce. A to je zmeniteľné pre osobný a kolektívny prospech.

Čo vás ako človeka trápi? A čo ako odborníka?

Asi to súvisí s vekom, ale najviac ma trápi tá ľahkosť, pochabosť s akou zahadzujeme svoj potenciál ako individuality aj ako spoločnosť a ľudstvo. Je priam bolestné sledovať, koľko patologickej hlúposti dominuje spoločnosti. Hlúposti a zla, ktoré by sme mali už vedieť rozoznať na základe predchádzajúcich historických aj osobných skúseností.

Ako odborníka asi dopad vyššie spomenutého na ľudí. Medzi to rátam aj stupiditu, s akou sa prezentujú niektorí „zástupcovia“ ľudu vo funkciách voči ľuďom, ktorí vyhľadajú odbornú pomoc. Bohužiaľ, to má napokon dopad na dostupnosť pomoci, vyvoláva to strach o pomoc vôbec požiadať. A pritom mozog je rovnaký orgán ako žlčník. 

Martin Kalaš

Má viac ako dvadsaťročné skúsenosti vo funkciách – medicínsky námestník najväčšej psychiatrickej nemocnice P. Pinela v Pezinku, primár ženskej psychiatrickej kliniky, účastník klinického skúšania, lektor, súdny znalec v odbore psychiatria. Spolupracoval na reforme psychiatrickej starostlivosti v SR. Zaoberá sa psychotickými a afektívnymi poruchami.