Svet sa znepokojil, keď India v apríli 2025 po ničivom teroristickom útoku v Kašmíre náhle pozastavila platnosť Zmluvy o vodách rieky Indus s Pakistanom. Indus, jedna z hlavných riečnych sústav subkontinentu, už dlho symbolizuje neistú rovnováhu medzi obomi susedmi s jadrovými zbraňami. Zastavením toku kľúčových riek smerom na západ India nedala najavo len politickú výčitku, ale zároveň vystavila Pakistan hospodárskej a existenčnej hrozbe, keďže jeho poľnohospodárske jadro je do veľkej miery závislé od systému rieky Indus.
To, čo bolo kedysi technickou záležitosťou správy riek, sa teraz nepopierateľne dostalo do oblasti geopolitiky.
Pakistansko-indická roztržka ukazuje širší trend: voda už nie je len miestnym zdrojom, ktorý treba rozdeliť, ale strategickým aktívom, formujúcim regionálnu mocenskú dynamiku. Svetové fórum o vode, ktoré je iniciatívou UNESCO, varovalo, že do roku 2040 môže 40 percent svetovej populácie čeliť riziku vážneho nedostatku vody. Na stretnutí Svetového ekonomického fóra v Davose v roku 2025 bol nedostatok vody označený za globálne riziko, ktoré je na rovnakej úrovni ako zmena klímy a kolaps biodiverzity. Riadenie vodných zdrojov sa čoraz viac považuje za základný činiteľ národnej bezpečnosti, hospodárskej stability a dokonca aj prežitia režimu.
Voda na vrchole svetovej agendy
Problémy s vodou boli povýšené z environmentálneho problému na strategický záujem. Diskusie Svetového ekonomického fóra na tému „Ochrana planéty“ odhalili prehlbujúce sa obavy medzi tvorcami politík a vedúcimi predstaviteľmi podnikov: zhoršujúce sa hydrologické cykly ohrozujú stabilitu krehkých politických poriadkov, najmä tam, kde sú inštitúcie slabé a absentuje cezhraničná spolupráca. Napriek alarmujúcej rétorike zostávajú komplexné opatrenia v nedohľadne. Vodná správa, ktorá je rozkúskovaná medzi ministerstvá a jurisdikcie, zápasí s tým, aby sa prispôsobila rozsahu tejto výzvy.
Ekonómka Mariana Mazzucatová, ktorá sa vytrvalo zasadzuje za aktívnejšiu úlohu štátu, je významným hlasom pri formovaní globálnej agendy týkajúcej sa vody. Ako spolupredsedníčka Globálnej komisie pre ekonomiku vody presadzuje myšlienku, že voda musí byť chápaná ako spoločné svetové dobro, ktoré si vyžaduje riadenie orientované na konkrétne poslanie či misiu – podobne ako pri skúmaní vesmíru alebo vývoji vakcín.
Mazzucatovej myšlienky si získali obdiv naprieč politickým spektrom. Nemecký minister hospodárstva Robert Habeck ju raz označil za významnú inšpiráciu. Samotná Mazzucatová sa však dištancovala od toho, čo považovala za vlažné a technokratické úpravy nemeckých Zelených, a zdôraznila, že skutočná misijná ekonomika si vyžaduje transformačné ambície, nie iba manažérske úpravy.
Turecko a Úrodný polmesiac
Na brehoch Eufratu a Tigrisu možno pozorovať podobné napätia týkajúce sa vodnej suverenity a mocenskej dynamiky. Turecko ako mocnosť na hornom toku v rámci Juhovýchodného anatolského projektu vybudovalo impozantnú sieť priehrad, najmä Ilisu a Atatürkovu priehradu. Vďaka nim môže Ankara využívať značnú mocenskú páku voči Sýrii a Iraku, ktoré sú do veľkej miery závislé od dolných tokov. Spory o pridelenie vody v 90. rokoch minulého storočia takmer prerástli do otvoreného konfliktu.
V súčasnosti nie sú následky o nič menej závažné. Mezopotámske mokrade v Iraku vysychajú, poľnohospodárstvo chradne a vnútorné vysídľovanie sa zrýchľuje. Turecko, ktoré trvá na zvrchovaných právach nad „svojimi“ vodami, odmieta trojstranné dohody, takže Sýria a Irak sú vystavené hydrologickému vydieraniu. V roku 2024 musel Irak podpísať s Tureckom strategickú dohodu o vode v hodnote niekoľkých miliárd dolárov s cieľom zlepšiť hospodárenie s vodou.
Vplyv priehrady Ilisu na Tigris situáciu komplikuje. Bagdad od jej dokončenia hlási dramatický pokles hladiny vody, čo vyvoláva obavy zo spoločenského kolapsu na juhu Iraku. Nedostatok vody ešte viac umocňuje zlyhanie riadenia, podnecuje protesty a v extrémnych prípadoch vytvára podmienky priaznivé na povstania. Hospodárenie s vodou sa aj v tomto prípade zmenilo na nástroj moci, pričom najúčinnejšie ho uplatňujú tí, ktorí dokážu regulovať vodu pri jej zdroji.
Nepokojné vody Modrého Nílu
Povodie Nílu ponúka ďalší problematický príklad. Veľká priehrada etiópskeho znovuzrodenia, postavená na Modrom Níle, znovu oživila historické obavy v Egypte, ktorý je takmer úplne závislý od tejto rieky, pokiaľ ide o vlastné vodné potreby. Zatiaľ čo Etiópia vykresľuje priehradu ako záchranu pre elektrifikáciu a rozvoj, Egypt ju považuje za existenčnú hrozbu. Rokovania, ktoré sprostredkovala Africká únia a medzinárodní aktéri, opakovane uviazli pre spory týkajúce sa rýchlosti napĺňania nádrže a právnych záruk. Sudán, ktorý sa ocitol uprostred, kolíše medzi súladom s rozvojovými ambíciami Etiópie a solidaritou s egyptskými obavami o vodnú bezpečnosť.
Napätie na Níle je obrazom toho, ktoré sa prejavuje v častiach Blízkeho východu. Desaťročia zlého hospodárenia s vodou v Iráne, ktoré ešte zhoršila ekonomická neefektívnosť, premenili kedysi úrodné oblasti na prašné pustatiny. Nedostatok vody podnietil vnútorné nepokoje, najmä v provincii Chúzistan.
Rieka Jordán, historicky symbolická a strategicky dôležitá, sa stala ďalším miestom vodného napätia. Izrael, Jordánsko a palestínske územia čelia klesajúcim prietokom riek v podmienkach politickej stagnácie, čo ešte viac komplikuje už aj tak nestabilný región.
Voda, kedysi považovaná za samozrejmosť, sa stala najdôležitejším strategickým zdrojom. V regiónoch, kde sú štáty krehké, hranice priepustné a spolupráca zriedkavá, sa hydropolitika rýchlo stáva javiskom, na ktorom sa odohrávajú budúce konflikty. Kríza na rieke Indus je len najnovšia, no nebude posledná.
Zhrnutie
Nestabilita okolo veľkých riečnych systémov nie je len otázkou národnej rivality. Vytvára zároveň príležitosť pre svetových hráčov, štátnych aj neštátnych, na rozšírenie ich vplyvu pod zámienkou humanitárnej pomoci alebo starostlivosti o životné prostredie. S prehlbujúcim sa nedostatkom vody sa vonkajšie mocnosti a medzinárodné mimovládne organizácie budú čoraz viac snažiť využiť krízy v oblasti zdrojov na ovplyvňovanie politických výsledkov. Hrozí teda, že hydropolitika sa stane nielen nástrojom štátov ležiacich na hornom toku, ale aj bojiskom nových foriem globálnej súťaže.