Ekonómka Mariana Mazzucatová, ktorá sa vytrvalo zasadzuje za aktívnejšiu úlohu štátu, je významným hlasom pri formovaní globálnej agendy týkajúcej sa vody. Ako spolupredsedníčka Globálnej komisie pre ekonomiku vody presadzuje myšlienku, že voda musí byť chápaná ako spoločné svetové dobro, ktoré si vyžaduje riadenie orientované na konkrétne poslanie či misiu – podobne ako pri skúmaní vesmíru alebo vývoji vakcín.

Mazzucatovej myšlienky si získali obdiv naprieč politickým spektrom. Nemecký minister hospodárstva Robert Habeck ju raz označil za významnú inšpiráciu. Samotná Mazzucatová sa však dištancovala od toho, čo považovala za vlažné a technokratické úpravy nemeckých Zelených, a zdôraznila, že skutočná misijná ekonomika si vyžaduje transformačné ambície, nie iba manažérske úpravy.

Turecko a Úrodný polmesiac

Na brehoch Eufratu a Tigrisu možno pozorovať podobné napätia týkajúce sa vodnej suverenity a mocenskej dynamiky. Turecko ako mocnosť na hornom toku v rámci Juhovýchodného anatolského projektu vybudovalo impozantnú sieť priehrad, najmä Ilisu a Atatürkovu priehradu. Vďaka nim môže Ankara využívať značnú mocenskú páku voči Sýrii a Iraku, ktoré sú do veľkej miery závislé od dolných tokov. Spory o pridelenie vody v 90. rokoch minulého storočia takmer prerástli do otvoreného konfliktu. 

V súčasnosti nie sú následky o nič menej závažné. Mezopotámske mokrade v Iraku vysychajú, poľnohospodárstvo chradne a vnútorné vysídľovanie sa zrýchľuje. Turecko, ktoré trvá na zvrchovaných právach nad „svojimi“ vodami, odmieta trojstranné dohody, takže Sýria a Irak sú vystavené hydrologickému vydieraniu. V roku 2024 musel Irak podpísať s Tureckom strategickú dohodu o vode v hodnote niekoľkých miliárd dolárov s cieľom zlepšiť hospodárenie s vodou.

Vplyv priehrady Ilisu na Tigris situáciu komplikuje. Bagdad od jej dokončenia hlási dramatický pokles hladiny vody, čo vyvoláva obavy zo spoločenského kolapsu na juhu Iraku. Nedostatok vody ešte viac umocňuje zlyhanie riadenia, podnecuje protesty a v extrémnych prípadoch vytvára podmienky priaznivé na povstania. Hospodárenie s vodou sa aj v tomto prípade zmenilo na nástroj moci, pričom najúčinnejšie ho uplatňujú tí, ktorí dokážu regulovať vodu pri jej zdroji.

Nepokojné vody Modrého Nílu

Povodie Nílu ponúka ďalší problematický príklad. Veľká priehrada etiópskeho znovuzrodenia, postavená na Modrom Níle, znovu oživila historické obavy v Egypte, ktorý je takmer úplne závislý od tejto rieky, pokiaľ ide o vlastné vodné potreby. Zatiaľ čo Etiópia vykresľuje priehradu ako záchranu pre elektrifikáciu a rozvoj, Egypt ju považuje za existenčnú hrozbu. Rokovania, ktoré sprostredkovala Africká únia a medzinárodní aktéri, opakovane uviazli pre spory týkajúce sa rýchlosti napĺňania nádrže a právnych záruk. Sudán, ktorý sa ocitol uprostred, kolíše medzi súladom s rozvojovými ambíciami Etiópie a solidaritou s egyptskými obavami o vodnú bezpečnosť.

Napätie na Níle je obrazom toho, ktoré sa prejavuje v častiach Blízkeho východu. Desaťročia zlého hospodárenia s vodou v Iráne, ktoré ešte zhoršila ekonomická neefektívnosť, premenili kedysi úrodné oblasti na prašné pustatiny. Nedostatok vody podnietil vnútorné nepokoje, najmä v provincii Chúzistan.

Rieka Jordán, historicky symbolická a strategicky dôležitá, sa stala ďalším miestom vodného napätia. Izrael, Jordánsko a palestínske územia čelia klesajúcim prietokom riek v podmienkach politickej stagnácie, čo ešte viac komplikuje už aj tak nestabilný región.

Voda, kedysi považovaná za samozrejmosť, sa stala najdôležitejším strategickým zdrojom. V regiónoch, kde sú štáty krehké, hranice priepustné a spolupráca zriedkavá, sa hydropolitika rýchlo stáva javiskom, na ktorom sa odohrávajú budúce konflikty. Kríza na rieke Indus je len najnovšia, no nebude posledná.

Zhrnutie

Nestabilita okolo veľkých riečnych systémov nie je len otázkou národnej rivality. Vytvára zároveň príležitosť pre svetových hráčov, štátnych aj neštátnych, na rozšírenie ich vplyvu pod zámienkou humanitárnej pomoci alebo starostlivosti o životné prostredie. S prehlbujúcim sa nedostatkom vody sa vonkajšie mocnosti a medzinárodné mimovládne organizácie budú čoraz viac snažiť využiť krízy v oblasti zdrojov na ovplyvňovanie politických výsledkov. Hrozí teda, že hydropolitika sa stane nielen nástrojom štátov ležiacich na hornom toku, ale aj bojiskom nových foriem globálnej súťaže.