Víkendové čítanie: Váha slov

Váha slov 

„Welcome home, Sir,“ povedal úradník pri pasovej kontrole na londýnskom letisku. Simon Leyland sa naňho pozrel tak, ako hľadíme na niekoho, kto práve povedal niečo dôležité, niečo, čo človeka zasiahne. Vzal si pas. „Thank you,“ povedal, „thank you very much.“ Pomaly kráčal letiskovou chodbou k eskalátoru smerom nadol, k výdaju batožiny. Sem-tam ustúpil, zastavil sa a pozoroval všetko tak, akoby to videl prvýkrát. Na schodoch listoval v pase a zastal na fotografii. Naposledy si ju prezeral vo svojej kancelárii v Terste. Vtedy to bola fotografia niekoho, kto už nemal nijakú budúcnosť. Teraz z nej naňho hľadel muž, ktorému sa budúcnosť znova otvárala. Ešte stále tomu nedokázal uveriť. S pohľadom upretým na fotografiu sa potkol na spodnom schode, ktorý sa práve zasúval do pevnej podlahy. Kým čakal na kufor, myslel na to, že v Terste založil pas do zásuvky k ďalším dokumentom určeným pre deti na neskôr. Sám nevedel, prečo ho vystretou rukou vtlačil medzi ostatné papiere. Ten pohyb mal v sebe akúsi konečnosť, tlak, ktorý mal čosi spečatiť. Ešte ho ani poriadne nedokončil a už cítil, aký je z toho vydesený. Vtedy bol september, slnko pieklo a vonku fúkal horúci africký vietor. Teraz bol november a lietadlo vkĺzalo hmlou na pristávaciu plochu. 

Leyland sa priblížil k schodom dolu do metra a zastal. Zahľadel sa na žiarivé logo železníc, široký červený kruh preťatý modrým pruhom s bielymi písmenami UNDERGROUND. Mal päť alebo šesť, keď ho videl prvý raz. Cestoval s mamou vlakom z Oxfordu do Londýna, vystúpili na stanici Paddington a prestúpili na metro. Mama mu vysvetlila, že Londýnčania ho volajú the tube a sú pyšní, že majú najstaršie metro na svete. Vystrašene pozeral do čierneho tunelového otvoru, ku ktorému po stenách viedli hrubé káble, sčerneté od sadzí. V diaľke sa z tmy vynárali matné žlté svetielka, boli čoraz väčšie a jasnejšie, sprevádzalo ich tajomné a hrozivé dunenie a desivo sa približovalo. Vlak napokon vystrelil z tunela, akoby šlo o prepad, burácavo vpadol do stanice, tlačiac pred sebou vzduchový vankúš, ktorý Leylanda ovalil a na nástupišti zvíril všetok rozhádzaný papier. Vzduch páchol po pivnici, prachu a uhlí, a predsa ešte aj inak. Bol nasiaknutý veľkým, tajomným mestom a chlapec, držiac matku za ruku, ho vdýchol plnými pľúcami.

Leyland zišiel na nástupište. Heathrow bola konečná linky Piccadilly a metro tam už stálo. Nastúpil a posadil sa tak, aby videl na mapu siete podzemných železníc. Poznal ho naspamäť a nebolo stanice, na ktorej by nebol aspoň raz vystúpil. Nikdy ho neprestala fascinovať predstava, že pod týmto obrovským mestom – tak hlboko, že človek dolu zostupuje na strmých eskalátoroch nekonečne dlho – sú všade tunely a v nich stovky vlakov dennodenne v matnom svetle prerážajú začadenú tmu. Mapa londýnskeho metra mu doteraz visela v každej kancelárii, ktorú kedy mal. Jeho syn Sidney ho dlho a zbytočne presviedčal, aby si zaobstaral mobilný telefón. Napokon mu ho daroval k narodeninám a nainštaloval mu tam aj aplikáciu, ktorá ho informovala o výkyvoch londýnskeho metra. Jej notifikácie zneli ako priehľadná, pomaly padajúca kvapka, a hneď nato sa objavilo napríklad: Central Line: two minutes delay at Bond Street. Leyland sa toho nemohol nabažiť, telefón jednostaj nosil pri sebe aj napriek tomu, že neznášal pocit byť všade zastihnuteľný. Keď sa signál ozval v spoločnosti, vytiahol telefón a s nepreniknuteľným výrazom na tvári si prečítal: three minutes delay in Victoria Station. Ľudia to považovali za rozmar, ale bolo v tom niečo viac. Niekedy sa usadil na mólo s názvom Audace, veľké mólo v terstskom prístave, hompáľal nohami a čakal na signál z Londýna. Odišiel až vtedy, keď si ho vypočul a prečítal si odkaz. Mólo a tube. Keby len tak mohli byť na rovnakom mieste.

Leyland sa započúval do tlmeného klepotu kolies odchádzajúceho vlaku. Po každom dlhšom odstupe si uvedomoval, ako veľmi mu to jemné, rytmické klepanie chýbalo. Ten zvuk mu všetko uľahčoval. V septembri, keď navždy odložil pas, si predstavil presne túto stanicu, ako na nej sedí a načúva jej zvukom. Pomyslel si, že už by mu to aj tak nepomohlo. Že už by mu nič nepomohlo. Teraz zavrel oči. Bolo to preč. Naozaj to bolo preč. 

Leicester Square. Leyland sa presúval chodbami k Northern Line. Na nástupišti zastal pred automatom s čokoládkami Cadbury’s. Pri každej návšteve Londýna tam zvykol hodiť drobné a vytiahol odtiaľ tabuľku v tmavomodrom papieri so zlatým nápisom. Pomaly si ju nechával rozplynúť v ústach, vynechal viacero spojov a zhlboka vdychoval, keď sa naň tlačil vzduchový vankúš. Pritom myslel na posledný raz a na predposledný a vybavoval si, čo sa medzitým udialo. Pravidelne si kládol otázku, čo som urobil s časom svojho života? Niekedy sa mu tá otázka zdala jasná a jednoduchá; hneď nato však znela celkom nezvyčajne a vôbec si nebol istý, na čo sa vlastne pýta a ako by mala znieť odpoveď. Vtedy sa v myšlienkach dostával do Terstu, presne videl každú ulicu a každý priestor, dokázal si vybaviť všetky dôležité udalosti, a napriek tomu mal znepokojujúci pocit, že to všetko nebolo celkom skutočné. Že sa to popri ňom len kĺzalo, ale nevtiahlo ho to. Ako je to možné? A naopak, keď kráčal po Terste, zdalo sa mu, akoby jeho niekdajší londýnsky život čoraz väčšmi strácal na skutočnosti. V takýchto chvíľach znel jasný signál londýnskeho metra v jeho telefóne ako vzdialená, vyblednutá spomienka, ako nejaká predstava alebo ako kus čistej fantázie. Len vtedy, keď pracoval na nejakom preklade a hodinu čo hodinu pátral po správnych slovách, bol v bezpečí pred týmto pocitom ustupujúcej a strácajúcej sa skutočnosti. Len vtedy bolo všetko v poriadku a plné prítomnosti.

Tentoraz si z automatu čokoládu nevybral. Tentoraz to malo byť inak. Tentoraz mala otázka súvisiaca s časom zaznieť nanovo. Prišiel sem, aby jej čelil úplne inak. Ako – to ešte nevedel. Warren Shawn, jeho strýko, mu odkázal dom v Hampsteade. V ostatných dňoch v Terste na to čoraz častejšie myslel a čoraz väčšmi mu pripadal ako to najlepšie miesto, kde si bude môcť premyslieť svoju ďalšiu cestu. Sidney a Sophia si všimli jeho veľký kufor. Pri rozlúčke na letisku ukázala Sophia na jeho pas. „Nikdy si nepožiadal o taliansky,“ poznamenala. Pohladil po vlasoch dcéru, ktorá sa mala čoskoro stať lekárkou. „Neboj sa, vrátim sa,“ povedal. Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, pozrel dolu a pomyslel si: Dvadsaťštyri rokov. A teraz čo?

Kolesá vlaku klepali. Tottenham Court Road, Goodge Street, Warren Street, Euston. Ešte štyri zastávky po Belsize Park. Vlak vošiel do stanice. Túto poznal najlepšie zo všetkých. Tri roky tu vystupoval a nastupoval, keď býval v podkroví hotela Belsize Retreat a za babku tam pracoval ako nočný vrátnik. Bolo to pred viac než štyridsiatimi rokmi. Poznal na stanici každú banku, každú reklamu, skoro každý obklad a každú špáru v stene. Na druhej strane stanice boli dva automaty na Cadbury’s, na jeho strane len jeden. Keď tu naposledy vystúpil, zbadal, že automat je poškodený a visí nakrivo. Potichu a neviditeľne stratil glanc. V sne automat upevnil naspäť. Odchádzajúc od neho sa ešte raz obzrel a bol znova nakrivo. 

Vlak vošiel do stanice Hampstead a Leyland odplašil spomienku. Výťahom sa vyviezol na zahmlenú ulicu. Svetlo pouličnej lampy vytváralo nejasný, mliečny kruh. Kráčal tichými ulicami, kolieska jeho kufra hrkotali na kamennej dlažbe. Šikmo naproti domu Warrena Shawna bola čajovňa, kde strýko pravidelne, presne o štvrtej, píjaval svoj popoludňajší čaj. Leyland sa usadil do jedného z výklenkov pri okne a hľadel k domu naproti. Stál trochu od ulice, tmavý a tichý medzi holými ovocnými stromami. Je vôbec možné, že mu ten dom odteraz patrí? Warren Shawn ho kúpil, keď v štyridsiatke získal profesúru z orientálnych jazykov na School of Oriental and African Studies. Roky strávil v Oriente, v Bejrúte, v Damasku, v Isfaháne a Jeruzaleme a stal sa jedným z najmladších vymenovaných profesorov. Bolo to v tom istom roku, keď Leyland odišiel zo školy v Oxforde a ubytoval sa v hoteli Belsize Retreat. V to neskoré leto sa vybral za Warrenom Shawnom, do domu, ktorý páchol čerstvým náterom, a všade naokolo stáli ešte nevybalené škatule plné kníh, oblepené cudzokrajnými nálepkami. Strýko sa ho nepýtal, prečo nechal školu v Oxforde, a Leyland mu bol za to vďačný. Potajme dúfal, že ho nechá bývať u seba. Už pri prvej návšteve však pochopil, že tento muž chce bývať sám. Keď neskôr ležal na posteli v podkroví hotela, uvedomil si, že sa mu to páčilo. A že sa mu vlastne páči prebíjať sa samému. Na Russel Square chodil na strýkove prednášky o arabčine, perzštine a hebrejčine a aj dnes ho mal pred očami, ako si po prednáške ešte v posluchárni zapálil jednu zo svojich oválnych egyptských cigariet. Prednášky bývali predpoludním, a hoci musel bojovať s únavou po prebdenej noci, aj tak tam chodieval a Warren mu zakaždým, keď ho zbadal, krátko kývol. Raz do mesiaca ho navštívil uňho v dome, vypili si spolu čaj a strýko mu rozprával o Oriente.

Jedného dňa pribudla do obývačky veľká mapa Stredozemného mora. Vtedy Leyland odrazu povedal, že by sa rád naučil jazyky všetkých krajín hraničiacich so Stredozemným morom. Bola to spontánna myšlienka, ktorá prekvapila aj jeho samého, myšlienka, ktorá, ako si neskôr uvedomil, zahŕňala v sebe všetko, čo považoval za dôležité, myšlienka, ktorá dokonale vyjadrovala ten hlad po živote, ktorý ho vyhnal z Oxfordu. Warren Shawn sa zasmial, pozrel na mapu a potom sa zahľadel naňho. „Dalo by sa to. Viem si to u teba predstaviť. Musíš začať hneď. A nezabudni na maltčinu!“

Na susednom dome Kenneth Burke práve otvoril okno, zastal v ňom stáť a zapálil si; rozžeravený koniec cigarety vytváral v hmle rovnako jemný mliečny kruh ako pouličné lampy. Býval tam už oddávna a v posledných rokoch sa aj staral o Warrena Shawna. „On sa o všetko postará,“ povedal strýko pri poslednej Leylandovej návšteve. Burke neskôr naozaj zavolal do Terstu a oznámil mu, že Warren zomrel. Bolo to v júli, krátko po tom, ako mu doktor Leonardi oznámil jeho diagnózu. Sophia ho zastihla vo chvíli, keď si balil kufor. „Nikam nepocestuješ,“ povedala, „určite nie s touto diagnózou. Predstav si, že ťa po ceste chytí záchvat.“ Jemne ho pritisla k okraju postele a pridržala, keď sa začal triasť. Potom mu vybalila kufor a urobila niečo na jedenie. Pred štúdiom medicíny pracovala ako zdravotná sestra a pacienti ju milovali, lebo jej pokojné a isté vystupovanie zahnalo každý ich strach. Zavolala Burkovi a vymyslela si čosi, čím otca ospravedlnila. O dva týždne neskôr prišiel list od Warrenovho advokáta, ktorým ho vyrozumel, že zdedil strýkov dom. Za bezsennej noci ho načisto prenikla túžba vidieť ho ešte raz, prejsť sa po izbách a postáť pred mapou Stredozemného mora. Tentoraz sa vybral na letisko len s malým kufríkom a bolo to ako v nejakom sne, kde túžby dokážu vyradiť akýkoľvek odpor voči skutočnosti. Ešte ani poriadne nevošiel do haly a hlava ho už rozbolela tak, že sa na toaletách povracal. O hodinu bol už znova doma. Sophia si nič nevšimla. 

Teraz tu sedel a hľadel naproti k tmavému domu. Nielen dom bol tmavý; nesvietili ani lampy vedúce k domu od záhradnej bránky. Bola to tma po konci jedného života, tma, v ktorej sa zastavil čas. Raz by rád znova všetko rozsvietil a odznova to spustil. Ale teraz ešte nie, nie hneď. Objednal si ďalší čaj a niečo na zjedenie. Dnes, keď mal znova budúcnosť, chcel svoj čas užívať márnotratne. Cítiť, ako plynie a nestarať sa o to. Cítiť, že sa neuberá bez dychu v ústrety nejakému koncu. Cítiť, že môže niečo odložiť bez toho, aby to neskôr ľutoval. Prvý deň svojho nového času strávil na kompe medzi Terstom a Muggiou. Ostal na nej celý deň a prevážal sa tam a späť, tam a späť. Pri treťom raze už sprievodkyňa ani nechcela peniaze. „Va bene!“ Na poslednej dennej jazde si k nemu prisadla a zapálila si cigaretu. „Vám sa táto trasa páči,“ privravela sa mu a pritom vyfúkla dym. „Každý raz bol ako prvý raz,“ povedal. Prekvapene sa na neho pozrela. „Veramente?“ Na chvíľu bol v pokušení vyrozprávať jej svoj príbeh, jej, načisto neznámej žene s vlasmi, ktoré jej protivietor obtekajúci kompu rozvial po tvári. Spoločne vystúpili a ešte chvíľu šli po móle vedľa seba. „Ciao,“ povedala a odkráčala. Po chvíli sa otočila a zamávala. Posadil sa na mólo Audace a hompáľal nohami. Keď popri ňom prechádzala loď, podržal nohy aj s topánkami v prúde a prizeral sa, ako sa mu o členky ovíjajú chaluhy. 

Leyland zaplatil, pomaly sa pobral k domu Kennetha Burka a zazvonil. Rozbrechal sa pes. Keď chodieval za Warrenom, niekedy vídal Burka v záhrade a zvykli sa krátko pozdraviť. Rozhnevaný chlapík, asi aj zranený, pomyslel si. Jeho bledá tvár vyzerala, že na všetkých naokolo hľadí vyzývavo, akoby všetci boli jeho protivníci. Teraz stál vo dverách neoholený, s krátkymi, na ježka vystrihanými vlasmi a privretými očami si prezeral Leylanda. „Ach, to ste vy,“ hlesol a vpustil ho dnu. Pes, boxer, pribehol a vrčal. Burke si ho prichytil. „Kľud, Billy,“ povedal. Takže tento chlapík našiel Warrena Shawna. „Ledva sa udržal na nohách, čítal už len s lupou a skoro nevychádzal z domu. Nechodil už ani do čajovne naproti. Nakupoval som mu a zavše som za ním aj zašiel. Uvariť si ešte dokázal. Odjakživa rád varil. Robil to ale čoraz menej. Povedal by som, že už mal toho dosť, že už mal všetkého dosť. Jedného večera sa u neho nerozsvietilo. Šiel som ho skontrolovať a našiel som ho na pohovke prikrytého dekou, po obede si na nej zvyčajne zdriemol.“ Burke vyzrel z okna smerom k tmavému domu. „Ako môže nejaký dom vyžarovať toľkú neprítomnosť, také prázdno. Nechcel byť pochovaný v rodinnej hrobke v Oxforde, chcel kremáciu a popol sa mal rozsypať v jeho záhrade. „Postaral som sa o to, mal som splnomocnenie.“ Burke sa na chvíľu odmlčal. „Ako keby som nikdy nebol, povedal, keď sme o tom hovorili. Mal v sebe čosi jemného a zároveň čosi prudkého, radikálneho. Ale to isto viete aj sám.“ Bolo počuť tikanie hodín a pes stále vrčal. „Hľadal som v jeho papieroch adresu právnika, kvôli závetu. Inak som všetko nechal tak, ako bolo, lebo som sa potom dozvedel, že ste zdedili dom.“ Akoby trochu zaváhal a Leylandovi sa na chvíľu zdalo, že to bolo sklamaním. „Mne zanechal hotovosť, dosť veľa peňazí, skoro nič nemíňal.“

Odovzdal Leylandovi kľúče. „Keď som sa dozvedel, že prídete, zakúril som. Keby ste niečo potrebovali, som tu.“ Ostal so psom vo dverách, až kým Leyland neodišiel. V jeho správaní nebolo odmietanie, len odstup. Keby ho chcel niekto preklenúť, netrvalo by to krátko.

Pascal Mercier

je pseudonym Petra Bieriho, švajčiarskeho spisovateľa a filozofa. Študoval na univerzitách v Londýne a v Heidelbergu. Je profesorom filozofie a ako spisovateľ je autorom bestselleru Nočný vlak do Lisabonu.