Deep state sa trasie a zasahuje. Zápas Trumpovho tímu s hydrou

Spolužitie Trumpovej administratívy so štruktúrami deep state predstavuje výzvu pre obe strany. Trump má z minulého pôsobenia dobré dôvody im nedôverovať, preto sa ich často snaží obchádzať tým, že na kľúčové miesta nominuje ľudí, od ktorých môže očakávať osobnú lojalitu: nezávislých politikov (Tulsi Gabbardová ako riaditeľka spravodajských služieb), aktivistov (Pete Hegseth ako minister obrany), osobných priateľov (Steve Witkoff ako vyjednávač pre Izrael a Ukrajinu či Massad Boulos ako splnomocnenec pre Afriku).

Náročná snaha o symbiózu s deep state

Na druhej strane si uvedomuje, že ak chce byť úspešný, potrebuje súčinnosť vysokých predstaviteľov armády, spravodajských služieb a diplomacie. Lojalita týchto predstaviteľov deep state nesmeruje k prezidentovi, ale k sebe navzájom a k zabehnutým predstavám o svete, ktorému sa vládne z Washingtonu. Ale Trump aj im prenecháva niektoré kľúčové miesta, napríklad poradcu pre národnú bezpečnosť (Michael Waltz) či splnomocnenca pre Ukrajinu (Keith Kellog).

Predstavitelia deep state vedia, že síce môžu novému politickému vedeniu všeličo zhatiť, ale ak chcú niečo dosiahnuť, a aj oni majú svoje ciele, musia si ho dokázať nakloniť. Vzniká tak zložitá symbióza, ktorej životaschopnosť je testovaná na schopnosti spolupráce v otázkach ako Ukrajina, Irán alebo Čína.

V tejto symbióze to nedávno poriadne zaškrípalo v Pentagóne. Minister obrany Pete Hegseth sa po niekoľkých mesiacoch rozlúčil so svojimi najbližšími spolupracovníkmi a dlhoročnými spojencami. V posledných týždňoch sa mu viac-menej rozpadol politický kabinet, najskôr odišli štyria kľúčoví pracovníci a nakoniec aj šéf kabinetu Joe Kasper.

Alternatívne vysvetlenia kauzy Hegseth

Kolujú dve interpretácie. Oficiálne médiá napojené na štruktúry deep state hovoria o osobných sporoch a nelojalite v Hegsethovom tíme. Túto verziu nemožno úplne vylúčiť. Hegseth ani jeho odchádzajúci spolupracovníci nemajú riadiace skúsenosti, čo sa v jednej z najväčších svetových byrokracií musí vypomstiť.

Za pozornosť však stojí aj vysvetlenie hovorkyne Bieleho domu, podľa ktorej nejde o vnútorné spory medzi trumpovcami, ale o to, že sa proti Hegsethovi postavil takmer celý Pentagón. Môžu tam mať dobré dôvody. Nielenže minister ťažko zvláda riadenie náročného rezortu, ale tiež ide o kresťansko-sionistického fanatika, ktorý svojou agresívnou rétorikou komentátora televízie Fox vyhrocuje spory a neláme si hlavu s pravidlami. To však nemusí byť príčinou jeho súčasných problémov.

Kreslo sa pod ministrom môže triasť preto, že nejde po ruke špičkám ozbrojených síl. Skoncoval s progresivistickou personálnou politikou podporujúcou menšinové identity namiesto reálnych kompetencií, razantnými zásahmi ohrozil či ukončil generálske kariéry. Tiež sa dostal do konfliktu s vplyvnými generálmi ohľadom geopolitických priorít.

Hlbšie spory s deep state

Podľa New York Times sa ich posledný spor týkal Iránu a Izraela. Na prvý pohľad nemôže byť nikto viac proizraelský ako Trumpov tím. Propalestínskych aktivistov v USA stíhajú s tvrdosťou, ktorou by sa tiež proizraelská Bidenova administratíva neodvážila. To však neznamená, že sú pripravení rozpútať na pokyn Izraela vojnu s Iránom. Trumpovi ľudia vrátane Hegsetha teraz stavia na dohodu a chcú sa vyhnúť čomukoľvek, čo by mohlo viesť k nekontrolovanej eskalácii.

Niektorí generáli vrátane vplyvného šéfa amerického veliteľstva Stred štvorhviezdičkového generála Kurillu, naopak, chystajú v spolupráci s Izraelom vojenský úder na Irán. Je paradoxné, že sionista Hegseth sa dostal do sporu s generálmi práve v otázke Izraela a Iránu. Potom, ako sa mu rozpadol tím, bude pre neho ťažšie čeliť pentagónskej mašinérii.

Ukazujú sa tým hlbšie spory o priority medzi Trumpovým tímom a deep state. Deep state vychádza z tradičnej predstavy o americkej prevahe na všetkých kontinentoch a chce živiť konflikty vo východnej Európe, Afrike a na Blízkom i Ďalekom východe. Pokračovanie tejto politiky je výhodné pre generálske kariéry, rozpočty spravodajských služieb i zisky amerických zbrojárov.

Má to však jeden háčik. USA už na takú angažovanosť nemajú zdroje. Realita deväťdesiatych rokov sa v 21. storočí stala utópiou. Trump a jeho ľudia si to uvedomujú, chcú sa preto sústrediť na jedinú prioritu, a tou je Čína. Inde by najradšej americké nasadenie utlmili. Nestoja o pokračovanie vojny na Ukrajine a nechcú vojnu s Iránom.

Boj s hydrou môže stroskotať

Konflikty na ministerstve obrany môžu byť špičkou ľadovca, pod ktorou sa skrývajú podobné strety v iných úradoch. Trumpovi ľudia sa pokúšajú presadiť novú politickú agendu proti hlboko zakoreneným záujmom, ktoré popri amerických inštitúciách majú aj transnacionálny presah.

Zahŕňajú napríklad európskych podporovateľov vojny na Ukrajine či prepojenie anglosaských spravodajských služieb (USA, Veľká Británia, Kanada, Austrália a Nový Zéland) programom „piatich očí“. Boj trumpovcov proti tejto hydre môže stroskotať na ich nekompetentnosti či rozhádanosti.

Nie všetko, o čo sa trumpovci usilujú, je pre Európu výhodné. Nemali by sme sa nechať tlačiť do ďalších nákupov amerických zbraní ani do konfliktu s Čínou. Avšak v boji s deep state stoja na strane demokracie proti štruktúram udržujúcim Európu vo vazalstve. Ich strana je aj našou stranou.