Urobila Svätá stolica dosť predovšetkým vo vzťahu k moslimským vládcom a väčšinovej moslimskej spoločnosti, ktorá je známa tým, že nie vždy zaobchádza s náboženskými menšinami rovnocenne?
Svätá stolica určite opakovane vyzývala vlády vo svete, aby sa seriózne zasadili o ochranu kresťanov a všetkých menšín, ktoré na Blízkom východe žijú už tisícročia. Hlavným problémom však bolo a naďalej zostáva to, že je mimoriadne ťažké presvedčiť moslimov na celom svete, aby prijali náboženské chápanie založené na úcte k všetkým ľuďom a žili podľa neho. Tak ako nám to prikazuje milosrdný Boh.
Situácia v Sýrii sa po rokoch konfliktu politicky a vojensky zmenila, skutočný mier je však stále v nedohľadne. Mnohí západní pozorovatelia privítali pád starého poriadku bez toho, aby zvážili dlhodobé dôsledky pre civilné obyvateľstvo. Ako dnes vnímate situáciu ľudí na danom území, najmä v Sýrii?
Zdá sa, že takzvané demokratické krajiny Západu nemajú iný skutočný záujem okrem toho, aby sa priatelili s vládnucimi režimami väčšinovej spoločnosti a podporovali ich. Z politických dôvodov často prehliadajú prežitie menšín, najmä kresťanov, ktorí sú pôvodnými obyvateľmi svojich krajín na Blízkom východe. Reaktívny postoj väčšiny západných politikov voči novému režimu v Sýrii je vo veľkej miere formovaný politicky korektným jazykom ich médií, ktoré majú tendenciu pripisovať svoje vlastné problémy s migráciou bývalým vládcom Sýrie. Úprimne dúfame, že novozriadený režim v Sýrii sa bude aktívne usilovať o zmierenie a pokojné zjednotenie všetkých svojich občanov.
V januári 2021 ste podpísali výzvu proti sankciám, ktoré uvalila administratíva bývalého amerického prezidenta Joea Bidena. Washington zostal neoblomný. Boli uplynulé roky „stratenými rokmi“, keďže len prehĺbili utrpenie civilného obyvateľstva bez dosiahnutia akéhokoľvek politického účinku? Zároveň západné médiá len zriedkavo spájajú sankcie so zmenou režimu v Damasku.
Je všeobecne známe, že medzinárodné sankcie proti akémukoľvek režimu predovšetkým poškodzujú civilné obyvateľstvo. Kresťania v Sýrii veľmi trpeli počas rokov sankcií uvalených na ich krajinu. Tieto opatrenia vystupňovali hrozné násilie náboženskej vojny a viedli k vysídleniu tisícov kresťanských rodín. Samozrejme, chaos sa dotkol občanov všetkých náboženstiev a denominácií. Malo to však ničivé dôsledky pre kresťanské obyvateľstvo, ktorého počet neustále klesal – najmä medzi mladými ľuďmi. Politici sekularizovaných západných režimov, ktorí sa prezentujú ako obrancovia slobody a podporovatelia utláčaných ľudí, túto tragédiu jednoducho ignorovali.
Zaznamenali ste za posledné štyri roky nejakú zmenu v úsilí Západu o zlepšenie situácie na danom území?
Je otázne, či má väčšina západných politikov úprimný záujem o prežitie kresťanov na Blízkom východe. Skôr sa zdá, že sa viac snažia zaliečať vládcom väčšinových spoločností, len aby našli spoľahlivé riešenia hroziacej prítomnosti politického islamu vo vlastných krajinách.
Čo by sa, naopak, mohol Západ priučiť zo skúseností ľudí žijúcich v tomto regióne?
Kresťania na celom svete – a najmä na Blízkom východe – sa usilujú nasledovať Ježiša, svojho božského učiteľa, byť skutočnými tvorcami pokoja a vyhýbať sa násiliu. A predsa sa im sekulárny svet vysmieva, pretože ich postoj vníma skôr ako slabosť než ako prejav ich pevnosti.
Čo okrem humanitárnych otázok v súčasnosti považujete za najväčšie nebezpečenstvo v regióne, najmä v Sýrii?
Dovoľte mi podotknúť, že na to, aby kresťania v Sýrii a na celom Blízkom východe prežili, museli sa spoliehať na Boha, svojho nebeského Otca, a na seba – zvlášť v tých najťažších chvíľach chudoby, útlaku a vysídlenia. Je pochopiteľné, že v dôsledku vojen a hospodárskych kríz upadli do núdze a chudoby a museli sa spoliehať na pomoc kresťanských organizácií, aby prežili a zachovali si svoje korene, kostoly a inštitúcie. Kresťania predovšetkým potrebujú skutočnú politickú a morálnu podporu, aby mohli žiť dôstojne a v kresťanskej slobode.
Akú úlohu zohrávajú susedné krajiny Sýrie? Zdá sa, že Turecko a Izrael teraz považujú libanonsko-sýrsku oblasť za svoj dvor.
Je dobre známe, že rýchle zmeny v Sýrii by neboli možné bez vojenskej podpory niektorých susedných krajín a zahraničných milícií. Musíme sa naďalej modliť za Sýriu a najmä za všetky jej menšiny vrátane kresťanov, ktorí sa obávajú ešte búrlivejších čias v budúcnosti.
Aké diplomatické alebo duchovné kroky by ste si priali, aby budúci pápež podnikol voči spoločenstvám s moslimskou väčšinou na Blízkom východe?
Potrebujeme jasnú reč pravdy, vyslovenú v láske. To znamená pripomenúť moslimom, že budovanie pokojného sveta si vyžaduje, aby si všetci ľudia osvojili láskavosť a vzájomnú toleranciu s cieľom vytvoriť planétu vhodnú na život pre všetkých – nielen pre vyznávačov ich vlastného náboženstva. Je dôležité pripomenúť niektoré slová z prejavu egyptského prezidenta Sísího, ktoré povedal 21. apríla: „Aby sme obnovili náboženský dialóg, potrebujeme osvietených muftíov, ktorí rozumejú výzvam, sú schopní zachovať to, čo je dobré, šíriť milosrdenstvo a byť vyslancami mieru vo svete.“
Ignorujú moslimovia konkláve alebo tento proces vyvoláva záujem aj u nich?
Dúfam, že našich moslimských priateľov zaujíma výsledok nadchádzajúceho konkláve. Mnohí z nich sa cítia konfrontovaní kresťanskou vierou. Potrebujú účinnejší vzťah založený na skutočnom dialógu – nie na monológu, ako to často býva na náboženských zhromaždeniach. Praví moslimovia veria v úprimný dialóg s kresťanmi, ktorí s nimi hovoria s úctou a so súcitom v duchu pravdy.
Ak by ste mohli dať novému pápežovi jedno želanie alebo radu, čo by to bolo?
Chcel by som sa s novým pápežom podeliť o dve obavy. Po prvé, aby jasne zastával posvätnosť rodiny, ktorá je založená na mužovi a žene, otcovi a matke, ktorí so všemohúcim Bohom spolupôsobia pri odovzdávaní nádherného daru života. Deti nie sú hračky pre dospelých. Majú právo vyrastať v rodine s otcom aj matkou.
Mojím druhým želaním je požiadať nového pápeža, aby podporil prežitie východných katolíckych cirkví tým, že im umožní pastoračnú starostlivosť o ich veriacich v Európe – rovnako ako má latinská cirkev právo zakladať svoje diecézy na Blízkom východe. Toto druhé želanie by bolo skutočným vyjadrením synodality v univerzálnej cirkvi.
Kresťanské médiá často nariekajú nad prenasledovaním a úpadkom, ak nie priam nad zánikom najstarších kresťanských spoločenstiev na svete. Je táto situácia vážna?
To, čo kresťanské médiá uvádzajú o úpadku kresťanstva na Blízkom východe, je pravda a predstavuje to skutočnú hrozbu. Cítime sa opustení západnými krajinami, ktoré až príliš zotročuje sekularizmus a materializmus, zatiaľ čo sa obávajú moslimskej imigrácie. V skutočnosti hrozí, že kolíska kresťanstva zanikne. Verím, že Boh nedopustí, aby sa to stalo, pretože by to bola strata nielen pre krajiny Východu, ale aj pre univerzálnu cirkev a samotnú kultúru ľudstva.
Patriarcha Ignác Jozef III. Younan, narodený 15. novembra 1944 v sýrskom meste Hasaka, je od 20. januára 2009 hlavou Sýrskej katolíckej cirkvi antiochijského patriarchátu. Po vysvätení v roku 1971 pôsobil ako kňaz v Sýrii a Libanone, predtým než ho v roku 1986 poslali do Spojených štátov, aby založil komunity pre veriacich Sýrskej katolíckej cirkvi. V roku 1995 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za prvého biskupa Sýrskej katolíckej eparchie Panny Márie Osloboditeľky v Newarku. Ako patriarcha sa celosvetovo zasadzuje za problémy kresťanov na Blízkom východe.
Text bol pôvodne publikovaný na webe Statementu. Vychádza so súhlasom redakcie.
