Vysloví opäť Vatikán pravdu, ktorá vyrušuje? Na výsledkoch konkláve záleží aj Číne

S blížiacim sa konkláve v roku 2025 sleduje Peking situáciu a usiluje sa presadiť svoj vplyv. Podľa anglického komentátora Damiana Thompsona čínske ministerstvo zahraničných vecí nedávno požiadalo Vatikán o „kontinuitu“, čím jasne naznačilo záujem o to, kto zdedí Petrov stolec. Vo svojom príspevku, ktorý sa medzičasom stal virálnym, Thompson varoval, že ak si kardináli vyberú „čínskeho kandidáta“, riskujú, že prídu nielen o dary zo strany Západu, ale aj o morálnu autoritu cirkvi vo svete, ktorý sa polarizuje podľa autoritárskych princípov.

V centre tohto napätia stojí kardinál Pietro Parolin, ktorý je viac než len diplomat. Predstavuje kultivovanú tvár vatikánskej stratégie, ktorá je založená na postideologickom prispôsobovaní. Parolin, ktorého formovala Villa Nazareth, predstavuje generáciu, ktorá sa usilovala získať vplyv prostredníctvom dialógu. V súčasnosti sa tento prístup začína rozpadávať.

Villa Nazareth nie je obyčajná cirkevná inštitúcia. Pod vedením kardinála Achille Silvestriniho sa stala nenápadným rímskym think tankom na formovanie budúceho vedenia katolíckej cirkvi – nie prostredníctvom dogmy, ale vďaka blízkosti k moci a opatrnej diplomacii. Medzi jej absolventov patria Parolin, prefekt pre východné cirkvi Claudio Gugerotti a bývalý taliansky premiér Giuseppe Conte.

Táto tichá škola štátnictva prekvitala v globálnom poriadku, ktorý sa formoval na základe liberálneho konsenzu, prepletenia Východu a Západu a Vatikánu, ktorý bol ochotný fungovať ako sprostredkovateľ. V roku 2025, keď je Čína asertívna a Západ skeptický, takýto svet už neexistuje.

Parolinovo meno je navždy spojené s dohodou medzi Vatikánom a Čínou z roku 2018 – prelomovou dohodou, ktorá umožnila Pekingu mať vplyv na vymenovávanie biskupov. Hoci bola prezentovaná ako pastoračný pragmatizmus, poskytla Komunistickej strane Číny bezprecedentnú úlohu pri formovaní náboženskej autority.

Vatikán dúfal, že týmto zjednotí podzemnú aj štátom schválenú katolícku cirkev. Namiesto toho to posilnilo čínsku kampaň sinicizácie [pretváranie v súlade s čínskou kultúrou a štátnou doktrínou, pozn. red.]: rušenie domácich cirkví, zatýkanie duchovných a prispôsobovanie doktríny štátnym naratívom. Kardináli ako Joseph Zen Ze-kiun, bývalý hongkonský biskup, odsúdili dohodu ako zradu. Iní to považovali len za naivitu.

Čínska ilúzia a jej ozveny

Veterán vatikánskej žurnalistiky Sandro Magister bol dlhodobo jeden z mála hlasov, ktoré boli ochotné narušiť diplomatický optimizmus Ríma. V roku 2018 ostro skritizoval vtedajšieho kuriálneho biskupa Marcela Sáncheza Soronda, ktorý po návrate z Číny chválil jej sociálnu harmóniu a tvrdil, že táto krajina „najlepšie uplatňuje katolícku sociálnu náuku“.

Magister to označil za oživenie starej ilúzie. Prirovnal to k 70. rokom minulého storočia, keď jezuiti a progresívni myslitelia navštívili Mao Ce-tungovu Čínu a vrátili sa s nadšenými správami o kolektívnej cnosti, pričom prehliadali umlčiavanie a utrpenie verných katolíkov v rámci podzemnej cirkvi.

„Neboli to sinicizovaní vlastenci,“ napísal Magister. „Boli to veriaci lojálni Rímu, ktorí sa držali viery aj v čase prenasledovania. Ich vymiznutie sa neudialo nedopatrením. Bola to ideológia prezlečená za diplomaciu.“

Kresťanstvo v Číne: rast, stagnácia alebo kontrola?

Vatikán svoje pôsobenie na Východe ospravedlňoval jedným základným predpokladom: kresťanstvo v Číne rástlo príliš rýchlo na to, aby sa dalo ignorovať. A to platilo celé desaťročia. Od 80. rokov 20. storočia až do začiatku 21. storočia sa kresťanstvo – najmä v neregistrovaných domácich cirkvách – rýchlo rozširovalo, pričom odhady hovoria až o 60 miliónoch veriacich.

Tento rast sa však spomalil. Podľa Čínskeho všeobecného sociálneho prieskumu (CGSS) sa podiel dospelých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, od roku 2010 ustálil na úrovni okolo dvoch percent. Prieskum z roku 2021 dokonca naznačuje pokles na jedno percento. Analytici varujú, že tieto čísla odrážajú nielen demografický vývoj, ale aj rastúci strach zo sebaurčenia. Viera zostáva, ale čoraz viac v utajení.

Dlhodobé napätie medzi Svätou stolicou a Pekingom sa prejavilo nielen v cirkevných nomináciách, ale aj v symbolických absenciách. Na pohrebe pápeža Františka sa nezúčastnil žiadny oficiálny predstaviteľ Čínskej ľudovej republiky, čo je výrazná pripomienka nevyriešenej diplomatickej vzdialenosti medzi Rímom a Pekingom.

Štátna vízia „sinicizovaného náboženstva“ pritom nenecháva priestor pre prorocké svedectvo. Kresťanstvo je tolerované len vtedy, ak je v súlade s doktrínou strany. V takejto situácii začína mlčanie Vatikánu pôsobiť skôr ako kapitulácia než ako stratégia.

Geopolitika dobehla cirkev. Na Západe nový katolícky nacionalizmus, ktorý zosobňuje americký viceprezident James David Vance, odmieta globalistickú diplomaciu a Čínu považuje za existenčnú hrozbu. V Ríme Giorgia Meloniová pretvorila verejné náboženstvo na občianske vyznanie rodiny a vlasti. Predpokladmi Villy Nazareth sa neriadi ani jedna z týchto frakcií. Napriek svojej pastoračnej úprimnosti je Parolin zástancom dožívajúcej vatikánskej reálpolitiky, ktorá riskuje, že úrad pápeža bude zredukovaný na sprostredkovateľa autoritárskej tolerancie.

Nevyslovená otázka konkláve

Konkláve nebude formálne diskutovať o Číne. Rozhodnutie, ktoré z neho vzíde, však aj tak odpovie na čínsku otázku: má cirkev v úmysle zostať opatrným sprostredkovateľom alebo chce znovu získať svoj vyrušujúci univerzálny hlas, ktorý kedysi hovoril pravdu cisárom?

Sandro Magister zostáva jednoznačný: „Rím sa nenechá Čínou oklamať. Rím sa rozhodol mlčať."

Text bol pôvodne publikovaný na webe Statementu. Vychádza so súhlasom redakcie.