Pietro Parolin: neistý favorit v ére digitálneho konkláve

Keď kardinál Pietro Parolin údajne skolaboval na konci zasadnutia generálnej kongregácie 30. apríla, rýchlo sa začali šíriť klebety. Podľa portálu CatholicVote, ktorý sa odvoláva na nemenované zdroje, štátny sekretár omdlel v dôsledku prudkého zvýšenia krvného tlaku a potreboval okamžitú lekársku pomoc. Svätá stolica incident nepotvrdila a talianske médiá boli vo svojich správach nápadne opatrné, pričom väčšina rozruchu pochádzala z amerických médií.

Hoci pravdivosť tejto situácie zostáva nejasná, jej symbolická váha až taká nejasná nie je. Aj neoverené fámy môžu dynamiku konkláve výrazne ovplyvniť, hoci cirkev si svoje tajomstvo horlivo stráži. Parolinove náhle zdravotné ťažkosti poskytli kritikom, rivalom i digitálnym mienkotvorcom ideálnu zámienku na spochybnenie jeho spôsobilosti na pápežský úrad, a to doslovne aj obrazne.

Prvé digitálne konkláve

Táto situácia odráža hlbší posun. Na rozdiel od konkláve v rokoch 2005 a 2013, ktoré boli do veľkej miery vysvetľované a komunikované tradičnými médiami s vatikánskymi „strážcami“ (vatikanistmi), sa voľba v roku 2025 odohráva v online koloseu. Americké konzervatívne platformy sú čoraz hlučnejšie, formujú naratívy, spochybňujú a v niektorých prípadoch rozbiehajú kampane politického štýlu za alebo proti papabili.

V mnohých ohľadoch ide o prvé digitálne spolitizované konkláve, ktoré viac odráža logiku nedávnych prezidentských volieb v USA než predchádzajúcich výberov pápeža.

Tento posun odhaľuje hranice bežných komentárov. Zatiaľ čo tradičné médiá naďalej označujú Parolina za favorita, ktorého drží nad vodou jeho inštitucionálna úloha a diplomatická obratnosť, na internete čelí negatívnym ohlasom, ktoré naznačujú, že jeho kandidatúra je krehkejšia, než sa predpokladalo. Funkcia štátneho sekretára ho síce stavia do jadra bergogliovského projektu, no zároveň ho predstavuje ako primárneho strážcu daného projektu a v očiach niektorých aj ako hlavného vinníka.

Kariéra vo vatikánskej diplomacii

Parolin sa narodil v roku 1955 v Schiavone neďaleko Vicenzy v severnom Taliansku, v roku 1986 vstúpil do diplomatických služieb Svätej stolice a rýchlo stúpal v hierarchii. Pôsobil ako námestník sekretára pre vzťahy so štátmi, apoštolský nuncius vo Venezuele a v roku 2013 sa stal štátnym sekretárom, čo bolo jedno z prvých a najstrategickejších vymenovaní z dielne pápeža Františka.

Parolinova znalosť jazykov, vyrovnaná povaha a majstrovstvo v cirkevnej diplomacii z neho urobili prirodzeného kandidáta na túto úlohu. Verejnosť ho vníma ako inteligentného, rozvážneho a oddaného – čo sú vlastnosti, vďaka ktorým si získal priazeň pápeža Františka a ktoré mu pomohli viesť Vatikán cez búrlivé geopolitické vody vrátane vzťahov s Čínou, Venezuelou a Ruskom.

Jedným z nenápadných, no veľavravných aspektov jeho profilu je dlhodobá príslušnosť k rímskej nadácii Villa Nazareth, ktorá podporuje akademicky nadanú mládež a rozvíja sieť umiernených, intelektuálne angažovaných duchovných. Jeho spojenie s touto inštitúciou podčiarkuje jeho obraz centristu, ktorý je zakorenený v administratívnej tradícii, no zároveň zostáva diplomaticky prispôsobivý.

Podľa priaznivcov Parolin stelesňuje to najlepšie z kuriálneho pragmatizmu: je skúsený, rešpektovaný a schopný udržať plynulú činnosť vatikánskeho mechanizmu. Úzko sa podieľal na príprave pápežských dokumentov, riadení vzťahov so svetovými veľmocami a udržiavaní inštitucionálnej súdržnosti počas jedného z ideologicky najviac polarizovaných pontifikátov v poslednom období. Jeho blízkosť k teologickému a administratívnemu programu pápeža Františka z neho robí jasného kandidáta na zachovanie kontinuity.

Okrem toho sa v kardinálskom kolégiu teší širokej, ale plytkej podpore – spoľahlivej, ak nie priamo nadšenej. Odhady naznačujú, že pred konkláve mohol získať približne 40 hlasov, čo je úctyhodný počet a zaraďuje ho medzi popredných kandidátov. Jeho kandidatúra sa považuje za bezpečný prístav pre tých, ktorí sa obávajú náhlych rozkolov.

Záznam pod drobnohľadom

Parolinove najväčšie prednosti sú však zároveň aj jeho slabinami. Jeho autorstvo kontroverznej dohody Vatikánu s Čínou, ktorá umožňuje Pekingu mať slovo pri vymenovávaní biskupov, bolo ostro kritizované v katolíckych aj sekulárnych kruhoch. Hoci bola dohoda obhajovaná ako reálpolitika v prospech dlhodobých cieľov, znepriatelila si mnohých katolíkov z podzemnej cirkvi a vyvolala obavy z morálneho kompromisu.

Potom je tu aj aféra Becciu. Hoci Parolin nebol osobne zapletený do finančného škandálu, ktorý v roku 2023 viedol k odsúdeniu kardinála Angela Becciua za spreneveru, ich blízky pracovný vzťah neostal bez povšimnutia. Kritici tvrdia, že Parolinov dohľad bol buď príliš laxný, alebo príliš spoluvinný. V konkláve, ktoré po sérii finančných škandálov a poškodení pastoračnej starostlivosti a milosrdenstva túži po väčšej integrite, sa toto prepojenie môže ukázať ako nevýhodné.

Paradox kontinuity

Keby si kardinálske kolégium skutočne želalo Františka II., takmer určite by si nevybralo Pietra Parolina. Na prvý pohľad sa zdá, že štátny sekretár je najprirodzenejším dedičom Bergogliovho odkazu – podobne ako bol Joseph Ratzinger doktrinálnym strážcom za pontifikátu Jána Pavla II. Parolinova inštitucionálna úloha, doktrinálny súlad a diplomatická opatrnosť naznačujú kontinuitu.

Práve v tom však spočíva paradox. To, čo Parolin ponúka v politickej spojitosti, mu chýba vo vystupovaní. Na rozdiel od pápeža Františka, ktorého pastoračný prístup zjemnil hrany reformy, Parolin pôsobí ako vatikánsky aparátnik – je zbehlý v kuriálnom protokole, no chýba mu magnetizmus potrebný na to, aby ako pastier spojil roztrieštené stádo ovečiek vo svete.

V dobe medializovanej viery nemusí kontinuita stačiť. Kardináli možno budú hľadať nielen správcu Františkových myšlienok, ale aj jemu podobného pastiera. A v tomto smere môže Parolin zaostávať.

Text bol pôvodne publikovaný na webe Statementu. Vychádza so súhlasom redakcie.