Jenrick je charizmatický a dobrý rečník, ktorý dokáže „zdvihnúť“ tému, na ktorej Reform najviac ťaží – teda imigráciu. Ak by sa dostal na čelo strany, mal by zrejme väčšiu šancu na renesanciu partaje a neutralizáciu Reform ako súčasná predsedníčka konzervatívcov Badenochová.

Tá má v mnohých ohľadoch rovnaké názory, ale nevie ich „predať“. Taktiež sa o nej šušká, že je jednoducho lenivá. Podľa denníka Times sa po štvrtkovej prehre Badenochová izolovala v miestnosti so svojím mobilom, na ktorom čítala spravodajstvo, ale inak odmietala komunikovať. Bol to Jenrick, kto sa vybral do médií.

Druhé nebezpečenstvo je udržanie vnútornej jednoty Reform UK. Lídrom je veterán britskej politiky, dlhoročný euroskeptik Nigel Farage. Ten viedol Stranu nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP), neskôr založil Brexit Party, po britskom vystúpení z EÚ premenovanú na Reform UK.

Farage je jeden z najlepších politikov, čo sa týka vedenia kampane. Údajne ho však príliš nebaví každodenná mravenčia politická práca, radšej moderuje svoju reláciu na televíznej stanici GB News, než aby vysedával v Dolnej snemovni. Taktiež vedľa seba neznesie kohokoľvek, kto by mohol ohroziť jeho pozíciu.

Vo voľbách v júli 2024 Reform pôvodne získala päť poslancov, v marci sa počet scvrkol na štyroch, potom, čo strana vyhodila Ruperta Lowea. Oficiálne pre podozrenie zo šikanovania podriadených, v skutočnosti najskôr preto, že hrozilo, že Farageovi prerastie cez hlavu. O vnútornej stabilite Reform to príliš nesvedčí.

Tretie nebezpečenstvo číha v práve vyhraných voľbách. Reform sa prvýkrát dostane k exekutívnej moci, aj keď len na lokálnej úrovni. Nejde však nutne o malé oblasti. Farageova strana napríklad získala kreslo starostky Lincolnshiru, kde tak budú mať na starosť správu zhruba 1,1 milióna ľudí. Regionálna samospráva je však v Británii pomerne nevďačná práca. Možnosti radníc k zmenám sú dosť obmedzené pre mandatórne výdavky uvalené londýnskym parlamentom. Príležitosť sa znemožniť je tak celkom veľká.

Prípadný zákaz AfD by bol katastrofa

Zatiaľ čo v Británii debatujú, keďže sa majú pripravovať na premiéra Faragea, v Nemecku zvolili inú taktiku. Snažia sa o diskreditáciu a tlak na AfD. Nemecku sa nedá rozumieť tak dobre ako Británii, preto len niekoľko všeobecných poznámok.

V AfD sú aj nevábne a podivné osobnosti. Najlepšie to popísal britský komentátor Ed West: „Je v nej aj pár fašistov, alebo aspoň ľudí s neortodoxnými názormi na to, kto bol počas druhej svetovej vojny zloduch – rovnako ako v jedinom bare v prevažne ‚suchom‘ meste bude veľa alkoholikov. Kam inam by šli?"

To je niečo, čo musel v ére UKIP neustále riešiť aj Farage. V snahe zohnať dostatok kandidátov nebolo neobvyklé, že sitom prekĺzol nejaký ‚magor‘, ktorý potom stranu strápnil. Stáva sa to však aj zavedeným stranám. Doplňovacie voľby v Runcorne sa konali, pretože súčasný poslanec Mike Amesbury rezignoval po odsúdení za napadnutie. Počas hádky na ulici zrazil muža päsťou k zemi.

Euroatlantistom a podporovateľom Ukrajiny taktiež nie je príliš sympatický, povedzme, ambivalentný postoj AfD ku konfliktu.

Zároveň je označenie AfD ako extrémistické krajne nešťastné. Posilní jej pocit izolácie a povedie k ďalšej radikalizácii. Prípadný zákaz by bol úplná katastrofa. Predstava, že „nie je strana, nie je problém“, aby som parafrázoval Stalina, je scestná.

AfD aj Reform UK ťažia zo „zdvíhania“ tém, o ktorých tradičné strany mlčia, marginalizujú ich alebo ich jednoducho neriešia. Tým hlavným je imigrácia. Briti opakovane dávajú najavo, že si želajú jej radikálne obmedzenia. Referendum o brexite bolo hlavne vyjadrením priania uzavrieť hranice. Napriek tomu konzervatívci a teraz labouristi túto požiadavku ignorujú. V Nemecku je to podobné.

Keď veľké strany neriešia problémy svojich voličov, tí časom odídu k niekomu, kto o nich diskutuje. Často potom navrhuje radikálnejšie a extrémnejšie riešenie. Ignorácia tak nevedie k zmiznutiu problému, ale k radikalizácii spoločnosti. Najlepším spôsobom, ako eliminovať „populistov“, je zobrať im tému.

To sa stalo napríklad v Dánsku. Tamojší sociálni demokrati prijali tvrdé protiimigračné opatrenia. Premiérka Mette Frederiksenová otvorene hovorila o tom, že chce zraziť počet azylantov na nulu. Kriminálnici cudzej národnosti, ktorých sa nepodarí deportovať, zostávajú vo väzení. A azylantov, ktorí sú odmietnutí a nechcú odísť, posielajú do špeciálnych centier, kde musia zostať, kým sa nerozhodnú opustiť krajinu. V roku 2022 tak sociálni demokrati obhájili víťazstvo s najlepším výsledkom za posledných dvadsať rokov. „Populistické“ strany tam v podstate neexistujú – nemajú, čím by sa uživili.

Zdá sa, že na zastavenie extrémistov nie je potrebné vytváranie nejakých sanitárnych kordónov, podivne zlepených koalícií a tlaku štátnej moci. Stačí počúvať voličov – a tí sa vám odvďačia.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.