SaS nerozumie základom trestnej politiky štátu a navrhuje neprípustné zmeny

Strana SaS ústami svojho predsedu Branislava Gröhlinga predstavila na tlačovej konferencii desať opatrení, ktoré plánuje zaviesť po prípadnom vstupe do vlády. Dané opatrenia majú reflektovať na zákonné zmeny vlády Roberta Fica, ktoré podľa predstaviteľov SaS búrajú právny štát.

Podpredsedníčka strany Mária Kolíková v tejto súvislosti poukázala na prijatie „hanebnej“ novely trestných kódexov, trestné stíhanie guvernéra NBS Petra Kažimíra, „iné kauzy zametené pod koberec“, ale aj na „množiace sa krádeže v obchodoch“ a „šikanu čestných prokurátorov a policajtov“.

Podľa Kolíkovej je preto nevyhnutné, aby „v momente, ako strana prevezme moc, predložila okamžité riešenia a zákony, ktoré obratom zmenia nastavenie tejto krajiny k bezpečnosti a spravodlivosti“.

Desatoro mimoriadne kontroverzných riešení

V rámci tejto „nevyhnutnej zmeny krajiny“ predstavila verejnosti tzv. „desatoro“ riešení. Tie však zásadne narúšajú základy právneho štátu, sú v rozpore s ústavnými a medzinárodnými princípmi demokratickej deľby moci a môžu ohroziť samotné piliere bezpečnosti krajiny.

Ako prvé je podľa Kolíkovej potrebné zásadne zmeniť trestnú politiku štátu, pretože podľa jej názoru je celý proces trestného konania zbytočne zložitý a sankcie nepôsobia dostatočne odstrašujúco.

Strana preto navrhne nový Trestný zákon a Trestný poriadok, ktoré majú predstavovať „úplnú zmenu paradigmy v prístupe k bezpečnosti a spravodlivosti“. Kolíková však neuviedla, čo to v praxi znamená, ani ako chce obísť štandardy obhajoby, ktoré vyplývajú najmä z medzinárodných zmlúv a judikatúry súdov.

Z pozície politika je síce jednoduché deklarovať zjednodušenie trestného procesu, no väčšina takýchto vyhlásení prehliada fakt, že existujúce pravidlá nie sú len výsledkom legislatívnych rozhodnutí vládnej moci. Mnohé z nich vychádzajú z rozhodnutí súdov posudzujúcich ústavnosť a súlad s medzinárodnými záväzkami.

Ako príklad možno uviesť trest prepadnutia majetku – v minulosti bol jeho plošný charakter (zahŕňajúci aj legálne nadobudnutý majetok pred spáchaním trestného činu) označený Ústavným súdom SR za protiústavný. Politici síce chceli postihovať páchateľov tvrdšie, no zabudli, že v právnom štáte nemožno takto konfiškovať legálne nadobudnutý majetok.

Podobné štandardy platia aj v trestnom procese, kde právo na spravodlivý proces garantujú nielen vnútroštátne normy, ale aj medzinárodné zmluvy a rozhodnutia súdov.

Juraj Krúpa navrhuje zriadiť už existujúce útvary

Poslanec SaS Juraj Krúpa navrhuje zriadenie špecializovaného útvaru na stíhanie korupcie a organizovaného zločinu, pretože podľa neho iba tak možno efektívne postupovať voči tejto trestnej činnosti.

Krúpa však bude možno prekvapený, že už dnes existuje Úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru (ÚBOK), ktorý je nástupcom zrušenej NAKA. ÚBOK má protizločineckú aj protikorupčnú jednotku, ktoré sa špecializujú práve na tento typ kriminality.

Rovnaké členenie existuje aj na prokuratúre, hoci podľa Kolíkovej je potrebné zriadiť špecializované oddelenia aj tam. Na zložitú a závažnú trestnú činnosť sa špecializujú Krajské prokuratúry alebo Generálna prokuratúra, ktoré sa členia podľa agendy na jednotlivé špecifické oddelenia.

Aj vyjadrenie Márie Kolíkovej o tom, že „prokuratúra musí byť pripravená, aby vedela stíhať zločinnosť“ a „ideálne by bolo prokuratúre dať jeden hlavný cieľ a to ten, aby stíhala páchateľov trestnej činnosti“ ukazuje, že hoci ide o advokátku a bývalú ministerku spravodlivosti, zrejme nemá dostatok vedomostí o náplni práce prokuratúry.

Prokuratúra skutočne plní úlohy aj na netrestnom úseku, no väčšina jej agendy sa týka práve dohľadu nad dodržiavaním zákonnosti v trestných či iných konaniach. Venuje sa teda predchádzaniu porušovania zákona a vyvodzovaniu zodpovednosti. Prokuratúra tak väčšinou svojej agendy venuje priestor najmä stíhaniu zločincov.

Kolíkovej návrh na zrušenie § 363 Trestného poriadku bez náhrady podčiarkuje neznalosť toho, ako funguje ochrana práv obvineného. O ústavnosti tohto ustanovenia rozhodol Ústavný súd SR, keď konštatoval, že ide o legitímny kontrolný mechanizmus v trestnom konaní, aj keď právni experti zo SaS tvrdili opak.

Generálny prokurátor má byť pod politickým dohľadom

Skutočne nebezpečné a právne neprípustné sú však návrhy Kolíkovej na vyvodzovanie politickej zodpovednosti voči generálnemu prokurátorovi, ak by sa politikom nepáčila jeho rozhodovacia činnosť.

Podľa nej „musí generálny prokurátor jednoznačne spadať aj pod vyvodzovanie politickej zodpovednosti zo strany vlády“. Zákon o prokuratúre už dnes pozná podmienky, za ktorých možno generálneho prokurátora odvolať, no medzi ne rozhodne nepatrí nedostatok politicky motivovaného rozhodovania.

Generálny prokurátor je nezávislý – tak ako každý prokurátor – a pri výkone funkcie nie je viazaný pokynmi výkonnej moci, ale iba zákonom. Podriadenie generálneho prokurátora vláde by znamenalo podriadiť jej celú prokuratúru. Takýto zásah je absolútne neprípustný v právnom a demokratickom štáte. Právna úprava v tomto zmysle by hrubo porušila Ústavu SR aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Niektorí predstavitelia opozície už v minulosti volali po transformácii prokuratúry na model štátneho zastupiteľstva po vzore Českej republiky. Ani v Českej republike však výkonná moc nevyvodzuje politickú zodpovednosť pri práci vrchného štátneho zástupcu tak, ako to navrhuje strana SaS.

Vrchného štátneho zástupcu v Českej republike síce menuje minister spravodlivosti, ale na návrh ďalšieho najvyššie postaveného štátneho zástupcu. Najvyššieho štátneho zástupcu menuje vláda na návrh ministra spravodlivosti.

V Slovenskej republike menuje generálneho prokurátora prezident SR na návrh Národnej rady SR. Nemožno teda ani v podmienkach Českej republiky badať priame politické ovplyvňovanie chodu prokuratúry.

Možno prehliadnuť zjavné právne omyly predstaviteľov SaS o fungovaní štátu. No sú to práve poslanci tejto strany, ktorí dlhodobo kritizujú údajné „prospechárske“ rozhodnutia generálneho prokurátora Maroša Žilinku v prospech vlády – bez toho, aby predložili akýkoľvek dôkaz.

Zároveň však tvrdia, že ak sa dostanú k moci, generálny prokurátor bude „priamo“ pod ich kontrolou – inak bude odvolaný pre „politickú zodpovednosť“.

Samotný pojem „politická zodpovednosť generálneho prokurátora“ môže používať len ten, kto chce priamo ovplyvňovať trestné konania – teda rozhodovať, ktoré prípady sa budú riešiť a ako.

Politici nemajú prístup k trestným spisom a teda ani k relevantným údajom o tom, či sa konanie vyvíja zákonne. O tom môžu rozhodovať len súdy a orgány činné v trestnom konaní. Návrhy strany SaS však naznačujú, že rozhodovať bude ona – a ak sa vec nebude uberať „správnym smerom“, bude sa vyvodzovať „politická zodpovednosť“ voči prokurátorovi.

Rehabilitácia vyvolených ako zásah do súdnej moci

Ďalší mimoriadne nebezpečný návrh zasahovania výkonnej moci do spravodlivosti predstavil Juraj Krúpa. Ten hovorí o potrebe rehabilitácie „čestných policajtov a prokurátorov, ktorých vláda Roberta Fica prenasledovala a vyhadzovala z práce“.

Podľa Krúpu je „dôležité, aby policajti a prokurátori mali istotu, že ak budú vykonávať svoju prácu čestne a poctivo, môžu sa spoľahnúť na to, že aj keby sa voči nim stala takáto krivda zo strany vládnej moci, bude existovať priestor na ich rehabilitáciu, aby sa mohli vrátiť do práce a pokračovať vo svojej činnosti. To totiž prispieva nielen k vyšetrovaniu a efektívnejšej práci, ale aj k stabilizácii polície a prokuratúry.“

Rehabilitáciu v tomto význame slovenský právny poriadok v súčasnosti nepozná. Ústava SR priznáva prezidentovi právomoci v oblasti udeľovania individuálnych milostí alebo amnestií. V minulosti rehabilitácia predstavovala proces, ktorým bola nespravodlivo odsúdenej osobe navrátená česť a bezúhonnosť a bola za utrpenú krivdu odškodnená. Tento proces upravoval napríklad zákon o súdnej rehabilitácii.

Strana SaS tým jednoznačne naráža na v súčasnosti trestne stíhaných policajtov známych ako „čurillovci“ a prokurátora Michala Šúreka. Je skutočne zarážajúce, že politická strana chce vopred určovať výsledky súdnych konaní, ktoré – v prípade uznania viny – môžu skončiť odsudzujúcimi rozsudkami.

Kto bude rozhodovať o skutočnej vine a nevine?

SaS tak v podstate tvrdí, že ona ako politický subjekt určí, ktoré „vyvolené“ osoby sú „čestné“ – na základe neznámych kritérií – a tým pádom majú byť z pohľadu zákona nedotknuteľné. Nezáleží na tom, že súdy môžu na základe dôkazov a zákonného postupu dospieť k záveru, že dané osoby páchali trestnú činnosť. Ak to strana SaS určí inak, osoby budú beztrestné.

Opäť sa natíska paralela s tým, ako SaS dlhodobo kritizuje tzv. „politiku našich ľudí“, no sama sa snaží zakotviť rovnaké praktiky priamo do zákona. Z právneho hľadiska ide o absurdný návrh – ak súdy rozhodnú o vine páchateľa, kto bude tým, kto určí, že išlo o nezákonné rozhodnutie? Ak má byť odpoveďou politická strana, potom už nejde o uvažovanie v mantineloch právneho štátu.

Rovnako sa vynárajú ďalšie otázky: budú stíhaní aj sudcovia, ktorí si dovolili súdiť a odsúdiť „vyvolených“? Budú stíhaní vyšetrovatelia alebo prokurátori, ktorí sa podieľali na ich trestnom stíhaní? Ak nie, prečo? Veď podľa SaS išlo o nezákonný proces. Ak stíhaní budú, znamená to, že konečné slovo v tom, kto spáchal trestný čin, má politická strana – bez ohľadu na dôkazy a zákonný proces?

Zrušenie a prebudovanie dezorientovanej SIS

Predstavitelia SaS svojimi návrhmi nezasahujú len do základov právneho štátu, ale aj do základov bezpečnostného systému Slovenskej republiky – konkrétne v podobe návrhu na zrušenie a prebudovanie SIS.

Mária Kolíková totiž tvrdí, že „Slovenská informačná služba je dnes absolútne dezorientovaná aj pokiaľ ide o zahraničných nepriateľov“, nie je nezávislá a spreneverila sa svojmu poslaniu. Preto „musí prejsť zásadnou reformou – a nebránime sa ani tomu, aby bola zrušená a nanovo vybudovaná“.

Kolíková na tieto tvrdenia opäť nepredložila žiadne dôkazy a jej závery pôsobia ako politické vyhlásenia adresované voličom. Ako politička nemá – a ani nemôže mať – prístup k detailným informáciám o činnosti tajnej služby, jej aktivitách či interných procesoch.

Aj keby sa preukázali určité pochybenia zo strany SIS, tieto možno pripísať konkrétnym jednotlivcom. V ich prípade má štát právne nástroje na vyvodenie zodpovednosti.

Návrh na zrušenie a následné vybudovanie celej služby je mimoriadne nebezpečný. Týmto krokom by došlo aj k zrušeniu primárnej ochrannej zložky štátu pred najväčšími bezpečnostnými hrozbami. Ak by sa služba zrušila so všetkými jej príslušníkmi – „pre istotu“ – nový rovnako skúsený personál nie je možné získať zo dňa na deň. SIS totiž vykonáva špecifické činnosti v utajenom režime a tieto procesy nemožno narušiť spôsobom, aký si predstavuje Kolíková.

Stiahnutie všetkých príslušníkov SIS z obehu by znamenalo zásadné ohrozenie bezpečnosti krajiny s nepredvídateľnými následkami. Pre ilustráciu si možno predstaviť, čo by sa stalo, ak by čo i len na jediný deň zmizli všetci policajti z ulíc – a zločinci by o tom vedeli.

Ak by budúca vládna moc napokon nepristúpila k úplnému zrušeniu SIS, ako chce garantovať, že v jej radoch nezostanú „závadové osoby“, ktoré nespĺňajú fiktívne parametre podľa predstáv politikov?

Nie je vylúčené, že SIS potrebuje určité reformy, no určite nie takým spôsobom, ako to navrhuje Kolíková. Takéto mimoriadne citlivé otázky by nemali byť predmetom činnosti politikov, ktorí nerozumejú ani základnému fungovaniu prokuratúry.

Návrhy predložené stranou SaS nie sú len úsmevným dôkazom nedostatku odbornosti ich autorov. Ak by sa pretavili do legislatívnej reality, predstavovali by zásadné riziko, ktoré by mohlo radikálne zmeniť charakter štátu.

Nebola by to zmena smerom k vysnívanému právnemu štátu, ktorý – podľa viacerých súdnych rozhodnutí – v minulosti pošliapavali práve bývalé vlády. Bola by to zmena smerom k autoritárskemu režimu, pred ktorým dnes tak hlasno varuje opozícia.

Politické úkolovanie prokuratúry, nerešpektovanie či dokonca ignorovanie súdnych rozhodnutí a rušenie kľúčových bezpečnostných inštitúcií nemožno nazvať inak. Ostáva len dúfať, že tieto „opatrenia“ strana SaS predstavila verejnosti iba preto, aby na chvíľu zaujala ich kontroverznosťou.